A. Meillet životopis

Narodil sa v roku 1866 v Moulins. Najprv študoval na lýceu v Banville, neskôr v Paríži na Sorbone a krátky čas aj vo Viedni. V roku 1897 získal titul doktor filozofie. Bol tajomníkom Parížskej lingvistickej spoločnosti a hlavným redaktorom jej Bulle-tinu, ďalej členom Parížskej akadémie vied. Uznania sa mu dostalo aj v zahraničí, stal sa členom - korešpondentom Peterburskej akadémie vied, neskôr Akadémie vied ZSSR i mnohých iných zahraničných akadémií a spoločností. Vo Francúzsku sa stal profesorom na Collége de France.
Je autorom vedeckých prác o porovnávacej gramatike indoeurópskych jazykov, zaoberal sa starou gréčtinou, latinčinou, v programe mal aj výskum staroperzského a staroarménskeho jazyka, nevynecháva staroslovienčinu, germánske jazyky a tocharčinu.
Bol redaktorom Revue des études slaves, ktorá bola v období od roku 1921 orgá-nom odboru jazykovedy, literárnej histórie a slovanských starožitností vo Francúzsku. Prednášal porovnávaciu gramatiku slovanských jazykov v École pratique des hautes études, kde v roku 1932 vzniklo nové stredisko slavistiky.
Meillet v koncepčnej stati De l´unité slave (publikovanej v Revue des études slaves) vyšiel zo zistenia, že etnické celky v Európe sú v podstate len celky jazykové a že pojmom rasy sa neprávom materializuje jazykový fakt. V súlade s tým mu znamenal pojem slovanských národov len národy hovoriace slovanskými jazykmi. Dodnes ná-padné jazykové príbuzenstvo Slovanov, spôsobené pomerne neskorým rozpadom jazykovej jednoty a pozvoľným tempom jazykového vývoja, je podľa Meilleta objektívne málo účinné, lebo pred rozchodom z pravlasti nestačli Slovania utvoriť vlastnú trvalú civilizáciu a ako jediné dedičstvo z tohto obdobia si uchovali “jazykový mechanizmus.” Odtiaľto je podľa neho parodoxný fakt, že slovanské jazyky, aj keď majú spoločný jazykový fond, podobné gramatické formy, všeobecnú podobu slov a najvýraznejší spoločný typ v Európe, nikdy neboli a ani nie sú nástrojom zvláštnej a jednotnej slovanskej civilizácie, odlišnej od civilizácie európskej ako celku.
Na Meilleta odkazuje aj Roman Jakobson, ktorý tiež považuje za nesporné len ge-netické spoločenstvo slovanských jazykov, a tak isto odmietol zvláštne spoločné slovanské kultúrne dedičstvo, antropologickú podobnosť Slovanov, spoločné etnogra-fické znaky, spoločnú slovanskú mentalitu…
Meillet uverejnil najviac diel v dvadsiatych rokoch.

Veľmi známym je publikácia Le slave commun, ktorá vyšla v roku 1924 a vydal ju, ako mnohé iné diela, Institut d´études slaves. Je dosť rozsiahla, skladá sa zo 448 strán. V prvej časti sa zaoberá naj-mä fonetikou, podrobne rozoberá jednotlivé samohlásky a spoluhlásky, čo je veľkým prínosom. V ortografii mu však chýbajú prepisy do jednotlivých abecied. Mnohé prí-klady sú ale uvedené napr. v sanskrite, gréčtine, arménčine, latinčine alebo náhodne vybratom slovanskom jazyku. V časti venovanej morfológii zas podrobne rozoberá al-ternácie, tvary slovies, prechádza na ohýbanie a tvorenie slov. Posledná kapitola sa de-tailne zaoberá problematikou vety v staroslovienčine.
Medzi diela, v ktorých sa zaoberal staroslovienčinou, patrí aj Études sur l´étymo-logie de vocabulaire du vieux slave. Skladá sa z dvoch častí. Prvá vyšla v roku 1902 a zaoberá sa aspektami perfekta a imperfekta v preklade staroslovienskeho evanjelia. Druhú časť mu vydali v roku 1905, skúma hlavne slovnú zásobu, tvorenie a etymoló-giu slov. Jedným z jeho prvých diel z tejto oblasti sú Recherches sur l´emploi du géni-tif - accusatif en vieux slave. Meillet skúmal aj iné slovanské jazyky. Svedčí o tom Grammaire de la langue polo-naise, rozdelil ju do dvanástich kapitol. Prvá sa zaoberá výslovnosťou a pravopisom, dalšia alternáciami. Nasledujú princípy morfológie, nominálne ohýbanie, skloňovanie podstatných mien, prídavných mien a zámen. Pokračuje používaním menných tvarov, číslovkami, tvorením slov, slovesami a poslednou kapitolou je syntax.
Mnohé články a štúdie publikoval samostatne na prelome storočí. Patrí sem naprí-klad Letto - slavica, kde sa často zaoberal prispôsobovaní cudzích slov, alebo štúdia Sur la flexion des démonstratifs slaves au féminin pluriel et duel. Neskôr svoju pozornosť rozšíril aj na neslovanské jazyky. Patria sem práce Traité de grammaire comparée des langues classiques, Esquisse d´une historie de la langue latine, Aperçu d´une historie de la langue grecque, Les dialectes indo - européenes, Geschichte des Griechischen, Altarmenische gramatik a Grammaire du vieux perse.
Meillet patrí medzi predstaviteľou indoeurópskej porovnávacej jazykovedy. Mnohé práce sa týkajú aj všeobecných metodologických otázok lingvistického výskumu, resp. historicko - porovnávacieho výskumu. Do porovnávacieho výskumu zaviedol niektoré nové metódy, napr. metódu jazykového zemepisu.

Svoje názory na historicko - porov-návaciu metódu v jazykovede vysvetlil v teoretických statiach, zhromaždených v zbor-níku, ktorý vyšiel aj v ruštine pod názvom Istoričeskoe i obščee jazykoznanie (1921- 1936) a najmä v knihe La méthode comparative en linguistique historique. Ďalšie jeho známe diela, ktoré sa zaoberajú jazykovedou: Linguistique historique et linguistique générale, Les langues dans l´Europe a Introduction á l´étude comparative des langues indoeuropéenes, ktorá sa skladá z deviatich kapitol. Prvá sa zaoberá metódami skúma-nia, v druhej sa postupne venuje všetkým indoeurópskym jazykom. V tretej prechádza priamo na fonetiku a v štvrtej na jednotlivé princípy morfológie. Pokračuje slovesami, podstatnými a prídavnými menami a zámenami. Siedma a ôsma kapitola sú určené pre syntax a lexikológiu. Poslednou kapitolou je v podstate štúdia o rozvíjaní indoeuróp-skych jazykov.
Mnohé Meilletove diela vyšli aj v ruských prekladoch, najznámejšie sú Vvdenie v sravniteľnoe izučenie indoevropejskich jazykov (1938), Obščeslavjanskij jazyk (1951) a Osnovnie osobennosti germanskoj gruppy jazykov (1952).


Použitá lieratúra

Meillet, A.: Études sur l´étymologie de vocabulaire du vieux slave. Paris,
Bibliotheque de l´école des hautes études 1902 –1905.
Meillet, A.: Grammaire de la langue polonaise. Paris, Institut d´études slaves 1921.
Meillet, A,: Le slave commun. Paris, Institut d´études slaves 1924, 448 s.