Narodil sa v roku 1866 v Moulins. Najprv študoval na lýceu v Banville, neskôr v Paríži na Sorbone a krátky čas aj vo Viedni. V roku 1897 získal titul doktor filozofie. Bol tajomníkom Parížskej lingvistickej spoločnosti a hlavným redaktorom jej Bulle-tinu, ďalej členom Parížskej akadémie vied. Uznania sa mu dostalo aj v zahraničí, stal sa členom - korešpondentom Peterburskej akadémie vied, neskôr Akadémie vied ZSSR i mnohých iných zahraničných akadémií a spoločností. Vo Francúzsku sa stal profesorom na Collége de France.
Je autorom vedeckých prác o porovnávacej gramatike indoeurópskych jazykov, zaoberal sa starou gréčtinou, latinčinou, v programe mal aj výskum staroperzského a staroarménskeho jazyka, nevynecháva staroslovienčinu, germánske jazyky a tocharčinu.
Bol redaktorom Revue des études slaves, ktorá bola v období od roku 1921 orgá-nom odboru jazykovedy, literárnej histórie a slovanských starožitností vo Francúzsku. Prednášal porovnávaciu gramatiku slovanských jazykov v École pratique des hautes études, kde v roku 1932 vzniklo nové stredisko slavistiky.
Meillet v koncepčnej stati De l´unité slave (publikovanej v Revue des études slaves) vyšiel zo zistenia, že etnické celky v Európe sú v podstate len celky jazykové a že pojmom rasy sa neprávom materializuje jazykový fakt. V súlade s tým mu znamenal pojem slovanských národov len národy hovoriace slovanskými jazykmi. Dodnes ná-padné jazykové príbuzenstvo Slovanov, spôsobené pomerne neskorým rozpadom jazykovej jednoty a pozvoľným tempom jazykového vývoja, je podľa Meilleta objektívne málo účinné, lebo pred rozchodom z pravlasti nestačli Slovania utvoriť vlastnú trvalú civilizáciu a ako jediné dedičstvo z tohto obdobia si uchovali “jazykový mechanizmus.” Odtiaľto je podľa neho parodoxný fakt, že slovanské jazyky, aj keď majú spoločný jazykový fond, podobné gramatické formy, všeobecnú podobu slov a najvýraznejší spoločný typ v Európe, nikdy neboli a ani nie sú nástrojom zvláštnej a jednotnej slovanskej civilizácie, odlišnej od civilizácie európskej ako celku.
Na Meilleta odkazuje aj Roman Jakobson, ktorý tiež považuje za nesporné len ge-netické spoločenstvo slovanských jazykov, a tak isto odmietol zvláštne spoločné slovanské kultúrne dedičstvo, antropologickú podobnosť Slovanov, spoločné etnogra-fické znaky, spoločnú slovanskú mentalitu…
Meillet uverejnil najviac diel v dvadsiatych rokoch.