priekopník röntgenológie, prvý röntgenológ na Slovensku, prvý docent a profesor röntgenológie v Uhorsku, zakladateľ nového vedného odboru – rádiológie.

* 30.05.1857 Kežmarok
† 15.01.1916 Budapešť

Vzdelanie

1876 miestne lýceum; maturita s vyznamenaním, Kežmarok
1881 promócie na Lekárskej fakulte Pázmányovskej univerzity, Budapešť
1909 habilitácia v odbore röntgenológie; docent na budapeštianskej lekárskej fakulte
1914 mimoriadny profesor röntgenológie

Životopis

Narodil v rodine mešťanostu, neskôr mestského kapitána. Už počas štúdií na základe dobrých študijných výsledkov a víťaznej odborno-vedeckej práce z oblasti topografickej anatómie pracoval ako pomocná vedecká sila v budapeštianskom Anatomickom ústave a v Patologickom ústave. Na naliehanie otca sa po ukončení štúdií vrátil do rodného mesta, kde sa stal mestským lekárom. Naďalej však živo sledoval vedecké dianie vo svete, publikoval a prednášal, najmä v Spolku spišských lekárov a lekárnikov.

V Kežmarku si otvoril súkromnú prax a aktívne sa zapojil do činnosti Spolku spišských lekárov a lekárnikov. Z jeho iniciatívy bola nemocnica v Kežmarku prebudovaná. Patril k zakladateľom Okrašľujúceho spolku, ktorého poslaním bolo skrášľovanie mesta a okolia výsadbou stromov. V roku 1894 založil Spolok invalidov v Kežmarku, ktorý mal významné sociálne postavenie, aj keď v obmedzenej regionalite. Jeho zásluhou sa elektrifikovalo mesto, urobila kanalizácia, regulácia riek (vysušením jedného ramena rieky Poprad, tzv. "Libapatak", vznikla dnešná Alexandrova alej, ktorá je medzi Garbiarskou ulicou a Učňovskou školou, zalesnilo sa okolie Kežmarku. Ďalej vznikli jeho pričinením Kežmarská akciová elektrifikačná spoločnosť, Uhorský robotnícky invalidný a penzijný spolok. Bol aktívnym členom Kežmarského meštianskeho streleckého spolku, finančne podporoval študentov jednotlivých kežmarských škôl atď. Vysoko hodnotený a uznávaný na poli výskumu aj klinickej praxe bol aj vo svete.

Po prvej správe o historickom objave röntgenových lúčov X roku 1895 odcestoval do nemeckého Würzburgu, kde sa stretol s Wilhelmom Conredom Röntgenom, aby si od neho vyžiadal podrobné správy o novom vynáleze. Dovtedy neznáma forma žiarenia ho nielen facsinovala, ale pochopil, aký veľký význam budú mať röntgenové lúče pre lekársku diagnostiku. Predsavzal si, že aj on bude pracovať s týmto novým druhom žiarenia a špecializoval sa na röntgenológiu. Bol v kontakte s bratislavskou školou fyzikov a intenzívne zbieral informácie o novom druhu žiarenia. V roku 1896 v sieni kežmarskej radnice predniesol referát o X-lúčoch. S húževnatosťou sa pustil do celkom novej, ťažkej a priekopníckej práce. Nedal sa odradiť prvými neúspechmi, desať i stokrát opakoval svoje pokusy, len aby sa dopátral pravdy. Túžil, aby sa potvrdilo, že to, čo robí, má zmysel. Veril, že všetko vynaložené úsilie napokon pomôže chorému človeku, spresní diagnózu, urýchli i zlepší celý liečebný postup. Usilovne pracoval a keď sa mu niečo nevydarilo, vravieval: „Diem perdidi“ – stratil som deň.

Neúnavnými experimentmi, pokusným snímkovaním rôznych predmetov, rastlín, kvetov, drobných živočíchov a neskôr častí ľudského tela dospel k zhotoveniu technicky a fotograficky kvalitných kontrastných a verných snímok. Na nich ako prvý na svete odborne vysvetľoval schopnosť röntgenového obrazu poskytnúť vyhodnocovateľom aj predstavu hĺbky. Tento jav nazval „plastikou röntgenového obrazu“. Podľa toho vypracoval metodiku tzv. plastického snímkovania a založil plastickú röntgenológiu, v čom mu patrí priekopnícke svetové uznanie.

Vo svojej skromnej ordinácii vidieckeho lekára zriadil v roku 1897 prvé rádiodiagnostické pracovisko na Slovensku, kde sa X-lúče začali používať v skiagrafii a postupne aj pri skiaskopii, teda pri vyšetrovaní chorých pomocou röntgenových snímok a presvietením. Sklenené fotografické dosky primitívneho röntgenu sa museli pred použitím najskôr v tme zabaliť do čierneho papiera a poriadne, starostlivo prelepiť. Vyvolávanie, ustaľovanie a umývanie snímok sa robilo v noci, sušenie vo dne. Cez deň si plnil všetky povinnosti mestského fyzikusa a praktického lekára a zvyšný čas trávil nad pokusmi s X-lúčmi. Vedľajšie záujmy a záľuby – rybárčenie, zber starých mincí, medailí a ľudovej keramiky - ostali bokom.

Medzi prvými výskumníkmi sa zameral na výskum vývoja ľudského plodu. Jeho manželka Alžbeta mala pre jeho bádanie pochopenie. Keď očakávala piate dieťa, röntgenoval ju raz mesačne, aby mohol pomocou X – lúčov sledovať vývoj kostry svojho syna. Bol presvedčený o neškodlivosti X – lúčov, ale následkom tohto žiarenia sa narodil jeho syn ako duševne postihnutý. Problém röntgenologického výskumu tuberkulózy pľúc bol jeho srdcovou záležitosťou. Pomocou X-lúčov skúmal tuberkulózu pľúc a podrobne rozobral vývoj tohto ochorenia, ktoré bolo vtedy najrozšírenejším ochorením na Slovensku. Vychádzal z toho, že základnou zmenou, ktorú vyvoláva Kochov bacil v pľúcnom tkanive, je patologické ložisko. Dospel k záveru, že najúčinnejšia bude prevencia, izolovanie tuberkulotikov a identifikovanie suchotinárov röntgenom. Stal sa propagátorom prevencie, aby sa chorobám predchádzalo, pomáhal odstraňovať duševnú i telesnú biedu, šíriť zdravotnícku osvetu, likvidovať zdroje infekcie, liečiť chorých, ale tiež učil ľudí žiť zdravšie a rozumnejšie. Vyslúžil si prívlastok lekár chudobných. Zaoberal sa tiež röntgenovou diagnostikou obličiek a močových ciest, ako aj štúdiom kontrastných látok. Pri práci s X – lúčmi zistil, že lúče pomáhajú nielen diagnostike, ale aj liečbe.

Röntgenové snímky dokumentujúce vyvíjajúci sa zárodok jeho patrili k unikátnym v tom čase. Žiaľ, v začiatkoch lekárskej röntgenológie sa pramálo vedelo o biologických a negatívnych účinkoch nového žiarenia. Až neskôr sa začali v niektorých technických a lekárskych časopisoch objavovať články o radiačnom poškodení kože, tkanív a orgánov.

Z praktického vidieckeho lekára a provinčného röntgenológa sa vypracoval až na vysokoškolského učiteľa. Jeho cesta viedla cez všestrannú lekársku činnosť praktického lekára a chirurga malej improvizovanej nemocnice, cez individuálne experimentovanie a vedeckovýskumnú činnosť na poli röntgenológie až po klinickú röntgenodiagnostiku a pedagogickú činnosť na najvyššej odbornej úrovni.
Všetko, čo bolo z odborného či vedeckého hľadiska významné pre poznávací proces, odovzdával v rozhovoroch, výkladoch, diskusiách, prednáškach a tlačených publikáciách svojim najbližším, odborníkom aj laikom názorne, vecne a bez príkras.

O svojich výskumoch publikoval 59 vedeckých prác a referoval o nich na zasadnutiach Spolku uhorských lekárov v Budapešti, kde prednášal o osifikácii kostí, čo dokumentoval svojimi snímkami. Výsledky svojej bádateľskej práce zverejnil vo vyše 110 odborných prácach a prednáškach na mnohých svetových kongresoch - Amsterdam, Berlín, Zürich, Mníchov, Kluž, Miškovec, Odesa, Veszprém a i. Jeho štúdie o röntgenologickej problematike boli publikované v nemeckých i anglických odborných časopisoch, časopisecké a knižné diela vychádzali na Slovensku, v Uhorsku a Rakúsku, v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku a v Spojených štátoch amerických.

Ani posledné dni pred smrťou sa nevedel odpútať od svojho pracoviska, kam sa dával donášať už vo vysokých horúčkach. Vplyvom radiácie zoslabený organizmus bojoval z posledných síl, ale srdce to nevydržalo. Zomrel v Budapešti na následky profesionálnej leukémie. Jeho telo bolo prevezené do Kežmarku na mestský cintorín.