Milan Rúfus

Charakteristika jednou vetou:
Básnik – filozof a humanista, majster metafor a neobyčajne pôsobivých čistých obrazov; jeho poézia predstavuje osobitý, originálny svet myšlienok, ktorý je trpko pravdivý a pritom posilňujúci - Rúfusovo dielo sa radí k vrcholom slovenskej poézie 20. storočia.

Životopisné údaje:
Narodil sa 10. decembra 1928 v liptovskej dedine Závažná Poruba. Verše písal už ako deväťročný. Doma bol jeho prvým kritikom otec (murár, ale aj vášnivý čitateľ, ochotnícky režisér a herec). Rúfus študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde ho učil slovenčinu aj básnik Július Lenko. Už vtedy začínal publikovať v časopise Prameň. Potom vyštudoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po ukončení štúdia zostal na univerzite a prednášal na Katedre slovenského jazyka a literatúry dejiny českej a slovenskej literatúry 19. a 20. storočia až do odchodu do dôchodku v roku 1989. Medzitým dva roky pôsobil vo funkcii lektora slovenčiny a češtiny na univerzite v Taliansku. Žije v Bratislave.

Diela:
Už Rúfusova prvá básnická zbierka Až dozrieme z roku 1956 sa stretla s mimoriadnym ohlasom literárnej kritiky i čitateľov. Autor sa v nej predstavil svojským „rúfusovským“ uhlom pohľadu a jemu podriadil aj poetiku – je to poézia prostá, citová, jasná, esteticky pôsobivá. Básnik citlivo vníma krásu, ale i tragiku života, v kontraste s predchádzajúcou básnickou tvorbou jeho zbraňou je vnútorná pravda a nie vonkajšie heslá. Práve verše plné životnej pravdivosti a odpor ku klamaniu sebe i iným oslobodili slovenskú poéziu z otroctva ideológie, schematizmu a falošného „revolučného“ optimizmu.
Okolnosti spôsobili, že Rúfusova poézia, ktorá vznikla a bola pripravená na vydanie už pred zbierkou Až dozrieme, vyšla knižne až po nej, a to v zbierkach Chlapec (1966) a Chlapec maľuje dúhu (1974). Svojím charakterom je to poézia blízka prvej zbierke.

V šesťdesiatych rokoch vydal aj zbierku Zvony, knihu esejí, úvah a rozhovorov Človek, čas a tvorba, zbierku Triptych, v ktorej vyšli predtým nevydané básne z predchádzajúceho desaťročia a knihu esejí Štyri epištoly k ľuďom. Prihlásil sa v nej k svojim tvorivým i ľudským koreňom – kresťanskej duchovnosti, premietnutej do obrazu detstva a domova.

V roku 1972 vyšla zbierka Stôl chudobných. V 70. rokoch vydal svoje originálne básnické verzie „detského vnímania“ slovenských rozprávok v dvoch dieloch Knihy rozprávok a v knihe Sobotné večery. Vznikli na základe citlivého básnikovho dotyku s ľudovými rozprávkami predovšetkým z Dobšinského Prostonárodných povestí.

V deväťdesiatych rokoch na ne nadviazali podobne autorsky poňaté knihy pre deti Modlitbičky, Nové modlitbičky, Zvieratníček a Pamätníček.
V roku 1981 Rúfusovi vyšla básnická skladba Óda na radosť. Hlbokým ponorením sa do sveta hudby a ľudského údelu a tiež silou básnického výrazu je možné ju porovnávať s dielom V. Holana Noc s Hamletom. Nasledovali eseje Rozhovory so sebou a s tebou a Epištoly staré i nové, knihy básní Murárska balada, Prísny chlieb, v roku 2002 Život básne a báseň života – úvahy o umení.

V Rúfusovej poézii má osobitné postavenie obrazné vyjadrovanie. Básnik starostlivo vyberá každé slovo, metafora je preňho „stavebným princípom básne“, okom, ktorým sa básnik pozerá a vidí neopakovateľnú poetickosť a emocionalitu.

Osobitný rozmer jeho poézii dávala spolupráca s výtvarníkmi - projekty spojenia básnického umenia a výtvarného umenia do knižných „dvojspevov“ (ako ich nazýva Rúfus). Najskôr spolupracoval touto formou s umeleckým fotografom M. Martinčekom (Ľudia v horách, Kolíska). Poézia bola svojráznym výkladom k fotografiám, fotografie zasa umocňovali silu slova. O podobné spojenie išlo v ďalších knihách, pre ktoré sa partnermi „dvojspevu“ stali Ľ. Fulla a M. Bazovský.

Najnovšou zbierkou (podľa básnika jeho testamentom) je zbierka Báseň a čas, ktorá vyšla v roku 2005. Milan Rúfus je známy nielen ako básnik, ale tiež ako literárny vedec, esejista a prekladateľ.

1. úryvok: Čo je báseň (zo zbierky Zvony)

Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty soli. To je báseň.

A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať času. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.

Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.

Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.

Nie kameň.
Socha, Žena Lótova –
to je báseň.