Narodil sa 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre v rodine lesného robotníka. Do ľudovej školy chodil v Modre, potom dva roky študoval na Gymnáziu v Nitre, odkiaľ prešiel na Meštiansku školu do Modry. V štúdiu pokračoval na Hudobnej pedagogickej škole a po jej zrušení na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde študoval hru na lesnom rohu. Štúdiá zavŕšil roku 1959. Potom bol dva roky organistom v Ivanke pri Dunaji a tri roky učiteľom na Ľudovej škole umenia v Modre. Po dvojročnom tvorivom štipendiu sa stal redaktorom literárneho mesačníka Romboid a potom znova nastúpil na dlhodobé tvorivé štipendium. V rokoch 1969-1973 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. Od jesene 1973 až do odchodu na dôchodok roku 1992 bol redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave. Zomrel 16. júna 2001 v Modre.

Debutoval zbierkou poviedok Na koncertoch sa netlieska (1964) a ešte v tom istom roku mu vyšla aj druhá poviedková kniha Možno si postavím bungalov. Obe knihy spája motív hlavného hrdinu, ktorý si hľadá miesto v živote. Do debutu zaradil poviedky z vojenského života, do druhej knihy poviedky situované do rodného kraja po bezprostrednom návrate hlavného hrdinu z vojenčiny. Príbehy poviedok sú založené na autentickom zážitku zo stretnutí so zaujímavými ľuďmi rôznych profesií a záujmov. V novele S Rozarkou (1966) rozvinul baladický príbeh mentálne postihnutej dievčiny, v ktorej napriek dospelosti zostalo zakódované detské videnie sveta. Kniha poviedok Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) je obrazom životných príbehov ľudí zo spoločenskej periférie, ktorí sú však často obdarení veľkou vnútornou silou. V zbierke poviedok a noviel Horská robota (1968) sa vrátil k osudom hrdinov, akých zobrazil v prvých dvoch knihách. V deviatich prózach súboru okrem známeho prieniku do citového sveta postáv rozvíja aj vážne až tragické motívy.

V nasledujúcom tvorivom období V. Šikula napísal románovú trilógiu Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma (1979). Zobrazil v nej udalosti v západoslovenskej dedine v rokoch druhej svetovej vojny, počas SNP a v prvých povojnových rokoch. Novela Vlha (1978) je príbehom mladej dvojice, robotníka a vidieckeho dievčaťa, z povojnového obdobia, próza Liesky (1980) zasa autobiografickým rozprávaním o období, keď si spisovateľ zarábal na živobytie ako organista. Baladický príbeh človeka zmrzačeného vojnou zachytáva novela Vojak (1981). V netradične komponovanom životopisnom románe Matej (1983) stvárnil autor osudy slepého šíriteľa literárnej kultúry v minulom storočí Mateja Hrebendu. V tom istom roku vydal aj knižku esejistických textov o umení a literatúre Nokturná. Do prostredia domova a rodného kraja sa tematicky vrátil v knihách poviedok a noviel Heroické etudy pre kone (1987), Pastierska kapsička (1990) a Pôstny menuet (1994). V dilógii Ornament (1991) a Veterná ružica (1995) podal svedectvo o osobnej a kolektívnej životnej minulosti, o hľadaní autentickej identity, s úsilím zachytiť všetko, čo patrí k človeku a ľudskému osudu.

Významnou súčasťou literárnych záujmov V. Šikulu je aj tvorba pre deti a mládež. Prvou knihou tohto druhu bola zbierka poetických literárnych miniatúr a poviedkových čŕt Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965), v ktorej konfrontoval čistotu bezbranného detstva s doliehajúcimi obludnosťami vojny. Próza Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966, 5. vydanie 1990) je príbehom desaťročného dedinského chlapca, ktorý sa učí hrať na heligóne. To je zároveň motív, ktorý ho dostáva do častejších a bližších kontaktov so svetom dospelých. Podľa knihy bol nakrútený film Otec ma zderie tak či tak (1980). Kniha Ďuro pozdrav Ďura (1978) je súborom rozprávok o starom vrabcovi a jeho spoločníkoch. Zvieracími rozprávkami, vychádzajúcimi z poetiky ľudovej slovesnosti, sú knižky Vajíčko sliepky liliputánky (1981) a O múdrom kohútikovi (1984). Deťom sú určené aj autorské "rozprávky a rozprávania" Augustín a zvon (1996) a Medardove rozprávky (1997).

V. Šikula sa predstavil aj ako básnik zbierkami Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993) a Bubeník september (1998), ktoré sú vyznaním autorovej lásky k domovu a predkom i vyjadrením obdivu ku kráse a premenám prírody, ktorú pociťuje ako súčasť vlastnej osobnosti.