Narodil sa 1. augusta 1905 v Trstenej na Orave. Detstvo mal veľmi ťažké. Zomrela mu matka, otec sa opäť oženil. Macocha však nemala v láske ani jeho, ani jeho dvoch súrodencov. Starší brat sa uchádzal o teologické štúdiá, ale pre chatrné zdravie neuspel. Sestra Hanička zomrela na suchoty. To hlboko ranilo dušu mladého Dilonga (zb. Hanička, 1942). Aby sa jeho otec vyhol zvadám s matkou, poslal Rudolfa františkánom do Trnavy do noviciátu. Potom prešiel kláštormi v Kremnici, Hlohovci, Malackách a v Žiline, kde ho v roku 1929 vysvätili za kňaza. Cez vojnu bol poľným kurátorom na východnom fronte. V roku 1945 odchádza do Rakúska, Talianska a neskôr do Argentíny, kde pôsobil medzi slovenskými emigrantami. V roku 1955 v Argentíne vypukla revolúcia, pri ktorej si len útekom so spolubratmi zachránil holý život. V roku 1965 sa presťahoval do USA do Pittsburgu, ďalšieho centra zahraničných slovákov. Tu pracoval ako redaktor Listov s. Františka. V roku 1969 navštívil Slovensko a mal v pláne zostať. Existuje niekoľko verzií prečo tak neurobil. Podľa prof. J. Rydla to má na svedomí L. Novomeský. Rudolf Dilong zomiera 7. apríla 1986. Je pochovaný vo františkánskom Valparaiso. Podľa prof. J. Rydla jeho bibliografia pozostáva zo 109 diel. Nielen preto bol najvýraznejšou osobnosťou slovenskej katolíckej moderny. Literárny kritici mu prisúdili také označenia ako utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovesnkej slobody, Boží básnik, básnik s uhrančivým podľadom, básnik búrlivák, básnik, ktorý držal v jednej ruke pero a v druhej meč, aby rúbal perom a písal mečom. Prirovnávali ho k takým poetom ako boli Vallon, Rimbaud, Verlaine. Tieto prívlastky reprezentujú povahu Dilonga najmä z obdobia predexilového. Vo svojich básňach rád experimentoval (zb. Mladý svadobník, 1935, je po Fábryho Uťatých rukách druhou surrealistickou zbierkou básní). Na sklonku svojho života, akoby zmúdrel, stáva sa hĺbavým básnikom, ktorý sa snaží priblížiť k Bohu. Jeho poézia sa stáva meditačnou (Sväté rozjímanie, 1984). Celou jeho tvorbou sa prelína láska k Slovensku. Či je to „sedliacka“ poézia (Slávne na holiach, 1932, Dýchajte, lazy, 1933), serrealistická poézia alebo exilová, vždy je slovenská vo všetkých významoch tohto slova. Je len veľmi smutné, že slovenská katolícka moderna, tak významné hnutie v poézii medzivojnovej, bolo po dobu komunistického útlaku vytláčané z povedomia národa, z encyklopédií, k učebníc, z kultúry.. .