Johann Sebastian Bach život a tvorba

V Lipsku vznikli také diela ako Magnifikat, Jánove pašie, Matúšove pašie, Veľká omša h mol, Klavierübung, Goldbergovské variácie pre Čembalo, 2. časť Dobre temperovaného klavíra, Hudobná obeť, Umenie fúgy, oratóriá, päť ročníkov chrámových kantát. V podstate Bach stál trochu bokom od hlavných hudobných prúdov svojich čias. V Bachovom diele je asi najobdivuhodnejšia ideálna rovnováha všetkých prvkov. Mnohé jeho skladby svedčia o cite pre ,,absolútne" znenie, ktorý mu bol vlastný. Väčšina Bachových orchestrálnych kompozícií vznikla v strednom období jeho tvorivosti, najmä v čase pobytu v Köthene. Tieto diela charakterizuje zloženie komorné, vlastné barokovému orchestru. Jadro toho orchestra tvorili sláčikové nástroje, zastúpené oveľa skromnejšie ako dnes, doplnené istým počtom dychových nástrojov, ktoré často vystupovali aj v znásobnenom obsadení. Výber dychových nástrojov celkove závisel od skladateľa, ktorý neraz úplne rezignoval na ich účasť. Nevyhnutnou oporou barokového orchestra bolo čembalo, zvukovo zjednocujúce celý súbor a vyplňujúce harmóniu. S U I T Y

Či orchestrálne suity J. S. Bacha vznikli v čase tvorivého pobytu v Köthene, alebo v poslednom, najzrelšom lipskom období skladateľovej tvorby, sa dosiaľ nezistilo. Isté však je, že v tých štyroch dielach, ktoré Bach skomponoval vďaka blízkym kontaktom s orchestrom, dal skvelé príklady jednej z hlavných foriem svetovej barokovej hudby, zvlášť priťahujúcej vtedajších skladateľov.

B R A N D E N B U R S K É K O N C E R T Y

K najznámejším Bachovým orchestrálnym skladbám patria tzv. Brandenburské koncerty, diela, ktoré robia interpretom nemalé technické i interpretačné ťažkosti. Brandenburské koncerty nadväzujú na dávnejší formový typ inštrumentálnej hudby. Spočíval na kontraste celého orchestra a menšieho súboru. Brandenburské koncerty tvoria vrchol neskorého barokového koncertného štýlu. Majú výrazný charakter dvornej zábavnej hudby, sú však zároveň výsostne individuálne, plné vzletu a fantázie. K L A V Í R N E K O N C E R T Y

Klavír sa dostal ako posledný do rodu koncertných sólových nástrojov. Pre čembalo, ktoré spĺňalo úlohu opory orchestra ešte dlho v 18. storočí, a takisto klavír, nebolo ľahké stať sa samostatným koncertným nástrojom, tak ako husliam alebo dychovým nástrojom. Až Bach po prvýkrát zveril klavíru sólový hlas v koncertných dielach. Takmer všetky Bachove klavírne koncerty sú transkripciami husľových koncertov.

Z Bachovho odkazu sa zachovalo: sedem koncertov pre jeden klavír, tri koncerty pre dva, dva koncerty pre tri a jeden pre štyri klavíry.

H U S Ľ O V É K O N C E R T Y

Keď hovoríme o Bachových husľových alebo klavírnych koncertoch, treba mať na pamäti, že tieto diela nemajú veľa spoločné s klasickou formou koncertu, kde sólový nástroj je protipostavený orchestru. U Bacha máme vždy dočinenia iba s umelecky poňatým sprievodným hlasom, ktorý zveril sólovému nástroju. V originálnej verzii sa zachovali iba dva husľové koncerty: a mol a E dur.

P A Š I E

Z piatich pašií J. S. Bacha sa jedny stratili, druhé sa zachovali iba vo fragmentoch, autorstvo ďalších je pochybné. Ostali dve: Jánove pašie a Matúšove pašie, najdokonalejšie diela nemeckej pašiovej tvorby. K A N T Á T Y A O R A T Ó R I A

Medzi orgánovými skladbami J. S. Bacha jednu z hlavných položiek predstavujú chorálové predohry. O ich originalite a sile výrazu rozhoduje predovšetkým to, že skladateľ hlboko vnikal do textov protestantských chorálov. Lenže v takýchto skladbách chýbalo to, čo v prvom rade navádza poslucháča na poetické myšlienky - slová. Preto Bach obrátil pozornosť na kantátu, hudobnú formu, ktorá takisto využíva ľudský hlas. Okrem početných svetských kantát napísal Bach aj kantáty cirkevné na všetky nedele a sviatky v priebehu piatich rokov. Viac ako jedna tretina z nich sa nezachovala. Približne 200 kantát, ktoré sa zachovali, patrí k najlepším vokálno - inštrumentálnym Bachovým dielam; ich sólové, zborové a orchestrálne party sa spájajú v celok, plný dramatického výrazu.


D I E L A

Suita
V 1. suite C dur, skomponovanej pre dva hoboje, fagot a sláčikové nástroje, ako aj u Bacha neodmysliteľné čembalo, využíva autor po úvodnej Ouvertúre nasledujúce tance: courante, dve gavoty, forlanu, dva manuety, dva bourré a dva passepied.

Brandenburský koncert
4. koncert G dur uvádza. okrem sláčikového súboru a čembala - concertino zložené z dvoch fláut a sólových huslí. 1. časť je vo svojich monumentálnych rozmeroch imponujúcou zvukovou stavbou vo forme ronda. Nie je to upäté preplietanie sólových a orchestrálnych partov, všetko sa rozvíja voľne, v kontrapunktických líniách. Témy concertina aj sláčikového súboru majú nádych virtuozity. V pokojnom Andante sú krásne dialógy huslí a flauty. Finále je ďalšou Bachovou majstrovskou fúgou. Klavírny koncert
Koncert A dur je pravdepodobne transkripciou organového koncertu. 1. časť sa vyznačuje veľkou plastickosťou a jadrnou rytmikou. Niekoľko ráz sa opakujúci úsek orchestra obsahuje dva hlavné motívy tejto časti. Dlhšia 2. časť je pokojná siciliana, obľúbený a Bachovych dielach často sa objavujúci taliansky tanec. Dielo uzaviera živé, rytmické Allegro ma non tanto.

Husľový koncert
Koncert a mol prejavuje mnohé príbuzenské črty s dielami otca tejto formy - Antonia Vivaldiho, je však vážnejší, prehĺbený Bachovým geniálnym kontrapunktickým umením; spája party sólové i orchestrálne, ktoré vo Vivaldiho koncertoch stoja popri sebe. Úvodné tutti obsahuje takmer celý tematický materiál 1. časti, rozvíjajúci sa postupne v ďalšom priebehu. 2. časť je široko koncipovaný dialóg medzi orchestrom a sólovým nástrojom. Posledná časť je starým francúzskym tancom gigue, ktorý často býval jednou z častí suity.

Pašie
Jánove pašie otvárajú celý rad monumentálnych diel v oblasti Bachovej cirkevnej hudby. Vznikli v poslednom období jeho tvorivosti, keď skladateľ bol kantorom v kostole sv. Tomáša v Lipsku. Jánove pašie sú o niečo skoršieho dáta. Bach ich napísal ešte pravdepodobne v Köthene roku 1723, ale na osobitný príkaz lipskej mestskej rady, ktorá práve hľadala nového organistu. V tom istom roku, pravdepodobne na Veľký piatok, predviedli dielo po prvý raz. Muselo úplne uspokojiť radných pánov z Lipska, pretože zakrátko zverili Bachovi zodpovedné miesto. No skladateľa pravdepodobne jeho prvé cirkevné dielo neuspokojilo, lebo roku 1727 pri príležitosti jeho druhého predvedenia, ho nanovo prepracoval, urobil niektoré zmeny vo výstavbe celku a vybrúsil viacero detailov. V tejto verzii, hoci s neskoršími skladateľovými retušami, sa dielo interpretuje aj dnes.

Kantáty a oratória
Na svoj žáner široko koncipovaná cirkevná kantáta skomponovaná na latinský text Lukášových evanjelií je Magnifikat. Táto vaľká kompozícia vznikla v roku 1723 na inauguráciu Bachovej tvorivej, interpretačnej a pedagogickej práce v kostole a škole sv. Tomáša v Lipsku. Magnifikat je napísaný pre päť sólových hlasov, ako aj pre päťhlasný miešaný zbor a orchester. Skladá sa z dvanástich častí, pričom každú interpretuje iný súbor vokalistov a inštrumentalistov.