referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Radomír
Sobota, 29. februára 2020
Alžbeta I.
Dátum pridania: 10.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Svetlana
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 060
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 3.3
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 5m 30s
Pomalé čítanie: 8m 15s
 
Umenie

Vývoj k lepšiemu, aký sa prejavil v tudorovskom bývaní, doplňoval aj technický pokrok na poli umenia a hudby. Najvplyvnejším maliarom alžbetínskeho dvora sa stal vďaka svojim úchvatným miniatúram Nicholas Hilliard. Bol to vyučený zlatník a slávu si vydobyl ako maliar či iluminátor portrétových skvostov.

Hudba

K oživeniu tudorovskej hudby prispieval záujem kráľovského dvora i objednávka z radov šľachty, nepretržité liturgické požiadavky cirkvi a pozvoľný odklon od prísnych obmedzení stredovekej éry k pokročilejším postupom v skladbe i prevedeniu. Tudorovci, a taktiež aj kardinál Wolsey boli významný mecenáši ako hudby duchovnej, tak svetskej. Súkromné kaplnky kráľa Henricha VIII. a kardinála Wolseya súperili o najlepších organistov a spevákov, akí boli v Anglicku a Walese. Za Máriinej vlády sa Anglicko otvorilo mohutnému pôsobeniu umeleckého majstrovstvu flámskej a španielskej hudby, aj keď plodný vplyv Talianska bol vždy prítomný v dielach florentských madrigálistov.

Alžbeta I. si udržiavala početné telesá dvorných hudobníkov, pochádzajúcich z Talianska, Nemecka, Francúzska i samotného Anglicka. Prední konzervatoristi tudorovského hudobného talentu a tvorivosti boli však v jej Kráľovská kaplnka, lebo tam pôsobili Thomas Tallis, William Byrd a John Bull. Protestantská reformácia skladateľov našťastie skôr podporovala než opomínala – Eduardove ani Alžbetine úpravy sa liturgickej hudby nedotkli, a nejeden zo skladateľov okolo Kaplnky, vrátane Byrda a Bulla, zostával diskrétne katolíkom.

Aj tak však záležalo predovšetkým na pokrokoch techniky. Melódia, harmónia a rytmus nadobudli v hudbe takej dôležitosti ako chorál a kontrapukt a medzi hráčmi virginál, lutnistami a doprovodnými hudobníkmi rozkvitalo umenie ornamentácie a improvizácie.

Literatúra

Vek Tudorovcov vyznieval akosi dvojjazyčne, čo sa najviac prejavilo vo vtedajšej literatúre. Erazmusov dôvtip a Moreova satirická próza vyjadrovali intelektuálnu neviazanosť predreformačnej Európy.

Avšak vtedy Edmund Spenser znovu v dokonalej forme objavil to, čo anglickej prozódii chýbalo od čias Chaucerových. Spenser ovládal dokonalé majstrovstvo rytmu, tempa a melódie – jeho dielo nebolo obyčajnou „napodobeninou antických majstrov“. Jeho pastorálny cyklus Pastierov kalendár (1579) bol v dejinách anglickej poézie míľnikom, v melodických veršoch sa tu vyjadrujú strasti a slasti pastierskeho života. Spenserovým majstrovským dielom bola Kráľovná víl (1589 a 1596), alegorická epická báseň, ktorá v závratnom množstve rovín skúmala povahu a rysy neskorej alžbetínskej spoločnosti. Spenserova alegória v Kráľovnej víl však bola nepochybne príliš zložitá; pokus skĺbiť pozemské a idealizované princípy chovania v jedinej epickej dráme sa mu vymkol z rúk.

Verné zrkadlo nadstavil tudorovskému veku nesmrteľný William Shakespaere. Ako autor 38 divadelných hier, ku ktorým patrí mimo iných Hamlet, Kráľ Lear a Othello, 154 Sonetov, a taktiež skladieb Venuša a Adonis a Znásilnenie Lukrécie, ovplyvnil anglickú literatúru a európsku drámu výraznejšie, než ktokoľvek iný zo spisovateľov. Jeho dielo už samo pre svoju životnosť, silu a virtuozitu nemá v literatúrach európskych jazykov obdobu. Shakespeare nebol „elitárskym“ ani „intelektuálskym“ spisovateľom. Patril všednému svetu života, smrti, peňazí, vášní, divadelného remesla a pivníc – a tieto veci sa mu stali látkou jedinečnej drámy a poézie. Práve v bohatstve a mnohotvárnosti pôžitkov asi tkvie hlavná príčina toho, prečo je jeho príťažlivosť tak univerzálna.

Shakespearovo divadlo Globe (Svet) v Londýne bolo symbolom „smelého nového sveta“, kde sa vplyv protestantskej reformácie snúbil s vyššou kultivovanosťou života metropoly, aby uprednostňovanej dráme modernej Británie dodal príznačnú podobu.

Koniec „Panenskej kráľovnej“

Na starobu sa Alžbeta Anglická stala zatrpknutou. Správa obrovského kráľovstva vyžadovala mladú, inteligentnú a dravú generáciu, ktorej kráľovná dala šancu. Hoci mladí muži často využívali lichôtky a dvorili starnúcej namaľovanej a vyparádenej kráľovnej, šance sa nechytili. Kritický rozum Alžbetu neopúšťal a nikdy nezabudla na svoje chyby. Keď Mária Stuartová porodila syna, povedala Alžbeta o sebe: „Nie som nič iné ako odumretý kmeň stromu.“

Alžbeta aj s pribúdajúcimi rokmi nestratila zmysel pre nákladný odev a vypracované klenoty. Považovala za povinnosť byť stále upravená a predstierať večnú sviežu mladosť. Preto nosila parochňu a natierala sa bielym krémom, ktorý zakrýval vrásky a jamky po kiahňach. Jej zdravotný stav bol aj naďalej dobrý, len v noci nemohla spávať, a preto hrala karty so svojimi obľúbencami.

Romantizovať a velebiť tudorovské úspechy, ako bola stabilita, ekonomická expanzia, reformácia, odrazenie Španielov, porážka protestantského aj katolíckeho extrémizmu a zjednotenie Británie – ktoré bolo Alžbetinou smrťou konečne dosiahnuté, je síce jednoduché. Ale skutočnosť je drsnejšia. Stabilita začínala vinou úpadku štruktúr plodiť nestabilitu.

Alžbetinou nečinnosťou v deväťdesiatych rokoch v spojení so vzrastom „úplatnosti“ na dvore vznikol model, ktorý ucelenú reformu dopredu vylučoval.

Alžbeta však mala svoju politiku pevne v rukách; tajná rada bola prísne organizovaným telesom; komunikácia s miestnou správou bola dobrá; protestantizmus dospel k dohode. Aj tak však bolo tudorovské dedičstvo nízkych štátnych dôchodkov a zakorenená korupcia v ústrednej byrokracii definitívne napravené vďaka udalostiam občianskej vojny a medzivládia.

Keď 24. marca 1603 zvonil veku Gloriany umieračik, Alžbeta už dávno stratila vôľu k životu, Burghley bol päť rokov po smrti a k výšinám moci stúpala nová generácia dvoranov, ctižiadovejších a bezohľadnejších.

Kráľovná Alžbeta zomrela v 69 rokoch. Nikdy nevymenovala svojho nástupcu. Pohreb kráľovnej bol vystrojený grandióznym spôsobom. Lordi pochodovali okolo rakvy a niesli heraldické vlajky. Pochovali ju vo Westminsterskom opátstve.
 
Zdroje: DĚJINY BRITÁNIE, Praha 1999, DĚJINY ANGLIE, Praha 1950, DĚJINY SVĚTA 4, Praha 1961
Súvisiace linky
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.