* 29. 7. 1883, † 28. 4. 1945
Narodil sa ako syn vidieckeho kováča Alessandra Mussoliniho v severotalianskom vidieckom mestečku Dovia. Ako neposlušné dieťa bol vylúčený z dvoch škôl, svojich spolužiakov často napádal, niektorých dokonca v bitkách napádal vreckovým nožom. Nakoniec však štúdiá dokončil a v roku 1901 sa stal učiteľom. Za štyri mesiace však učiteľské miesto stratil vzhľadom k početným sexuálnym škandálom.

Od roku 1902 bol veľmi aktívny v socialistickej strane – vydával socialistický časopis, bol riaditeľom ústredného orgánu socialistickej strany Avanti. Začal zarábať ako novinár a redaktor (rok 1912). V roku 1914 bol zo strany vylúčený. Do svojich 26 rokov bol celkom šesťkrát uväznený pre násilie, bitky a výtržnosti.

Z politickej scény však nezmizol a od začiatku I. svetovej vojny presadzoval vstup Talianska do konfliktu a ako správny vodca vo vojne sám v rokoch 1915 – 1917 bojoval. Roku 1919 založil militantnú protirevolučnú a teroristickú organizáciu Fasci di Combattimento (Bojové zväzky), ktorá sa v roku 1921 premenila na fašistickú stranu. Mussolini vytýčil ideu obnovy rímskeho impéria. Roku 1922 zinscenoval „pochod na Rím“, t.j. štátny prevrat a zaviedol diktátorský režim, súčasne sa stal predsedom koaličnej vlády. Po volebnom víťazstve v roku 1922 donútili fašisti kráľa Viktora Emanuela III. menovať Mussoliniho ministerským predsedom. Od roku 1926 vystupuje ako neobmedzený vodca.

Mussolini chcel zaviesť vládu silnej ruky, ktorú budú všetci poslúchať. Robotníkom sľuboval lepšie mzdy, nezamestnaným prácu, podnikateľom vyššie zisky, jednoducho sľuboval všetkým všetko. Keďže ľudia už boli unavení večnými štrajkami a demonštráciami, mnohí jeho sľubom uverili. Zakrátko sa okolo neho zoskupili muži a mladíci, ktorí sa začali obliekať do čiernych uniforiem a dali si meno fašisti. Mussolini z nich vytvoril fašistickú stranu, ktorej cieľom bolo získať všetku moc v štáte. Časť fašistov vytvorila polovojenské ozbrojené organizácie, ktoré vyvolávali na uliciach sústavné bitky a prepadávali príslušníkov iných, najmä robotníckych strán. Mussolini teror v uliciach zámerne stupňoval a sľuboval, že len čo zveria vládu jemu, nastolí všade pokoj a poriadok. Mussoliniho fašistická strana odstránila všetky občianske práva a slobody, podriadila si celé vedenie štátu, súdnictvo, školstvo, kultúru a začala ľuďom predpisovať aj to, čo si majú myslieť a ako sa majú správať.

Antifašistické organizácie boli zakázané a opozícia pozatýkaná.

Diktátor Mussolini sa pripravoval aj na vojnu. Obeťou talianskej agresie sa roku 1936 stala Etiópia a roku 1939 Albánsko. V 1936 sa začala občianska vojna v Španielsku. V roku 1940 zaútočil Mussolini aj na Francúzsko a neskôr aj proti SSSR. Hlavné ciele talianskych armád boli hlavne v Severnej Afrike. V roku 1943 Mussoliniho zvrhli a zatkli kráľovi prívrženci. Ale Hitler vyslal oddiel na jeho vyslobodenie, čo sa aj podarilo. Po oslobodení vyhlásil Mussolini 18.9.1943 v severnom Taliansku Republiku Saló. Na konci II. svetovej vojny v roku 1945 bol zatknutý partizánmi pri úteku pri jazere Como, keď sa pokúšal utiecť v nemeckej uniforme do Švajčiarska. Bol zastrelený a vystavený na milánskom námestí Piazza Loretto ako výstraha všetkým fašistom.
Za zmienku tiež stojí, že Mussolini sa po celý život vyznačoval chorobnou poverčivosťou. Mal smrteľný strach z hrbáčov, telesne postihnutých ľudí a tiež z otvorených dáždnikov. Vlastnoručne si namaľoval štvorlístok pre šťastie na kapotu svojho červeného Alfa-Romeo a nikdy nešiel ani na krok bez sošky svätého Antona v kapse. Takmer omdlieval pri vôni kadidla alebo pachu éteru. Veľmi zriedka sa kúpal a málokedy si menil spodné prádlo. Dokonca sa raz na recepcii u španielskej kráľovnej dostavil neoholený so strniskom.

V roku 1909 sa Mussolini zamiloval do istej Augusty Guidiovej, ktorá bola dcérou milenky jeho otca. S touto dámou mal dokonca vážne úmysly, uvažoval o zväzku, Augusta však jeho “zamestnanie” politického agitátora nepovažovala za dostatočne stabilné a volila radšej partnera so stálym príjmom – vzala si totiž za muža jedného hrobára. Mussolini začal milovať jej mladšiu sestru Ráchel. Ráchel nemala spočiatku s Benitem ľahký život. Spoločne s prvým dieťaťom žili v malom vlhkom byte a treli biedu s núdzou. Neskôr, keď prišli fašisti v Taliansku k moci, nastali predsa len pre mladú rodinu trochu lepšie časy. Ráchel porodila celkom päť detí. Jedna z Mussoliniho vnučiek, Alexandra, je dodnes členkou talianskeho parlamentu.