O pár rokov neskôr, keď už otec dávno vyštudoval školu a vybral sa na reportážnu cestu po Grécku, doniesol mi z nej môj prvý walkman, aby som na ňom mal čo počúvať , pribalil k nemu aj dve kazety - soundtrack k filmu ,,Grék Zorba “ - doprevádzaný krátkymi postrehmi z cesty - a Dylanov album starých blúzových balád - ,,Good as I been to you“. Živo si pamätám, ako som ležal doma v obývačke a v úžase počúval. To, čo som počul sa tak vymykalo všetkému, čo som poznal, že som zostal úplne ohromený. Nepoznal som ani meno toho speváka, nevedel som o ňom nič, ale začal som chápať, že existuje ešte veľa iných svetov, o ktorých nič neviem. Keď som počul drsný hlas toho starého speváka - ktorý akoby prichádzal z minulého storočia - jednoducho vedel som, že o ,,niečom“ spieva. Nerozumel som samozrejme ani slovo ale vnútri som videl všetky tie príbehy... Prirodzene som uvidel aj jeho, ako mierne zhrbený, sediac v starom drevenom dome spieva a rozpráva sa s priateľmi a svojimi deťmi - teraz si už nespomeniem, ako v mojej fantázii vyzeral ,ale viem, že som videl aj jeho tvár, celý život, mesto, v ktorom býval, ženu, deti a všetko, o čom sníval. Je prirodzene pochopiteľné, že sa tieto predstavy nemohli a ani nezhodovali so skutočnosťou ale dôležité je, to že toto všetko dokázal vyvolať len svojim hlasom (presnejšie: hlasom svojho hlasu). Niekedy sa mi zdá, že som vtedy rozumel viac ako teraz, keď viem hovoriť anglicky. Je to možno aj tým, že myseľ dieťaťa nie je zaťažená hlúposťami, proste že nie je chytená do pavučiny pojmového myslenia. ,,Srdcia malých detí sú čisté, a preto im Veľký Duch môže ukázať mnoho vecí, ktoré starým ľudom unikajú.“ (Čierny Los, Oglala Siuxovia)

2 Kapitola o hudbe, ktorú Dylan počúval a krajine, v ktorej žil.

V peťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, v čase, keď Bob Dylan dospieval, bola Amerika v pohybe. Studená vojna s USSR bola hlboko v povedomí národa a deťom na školách bol vzdialený nepriateľ často pripomínaný. V piesni ,,With God on our side“ Dylan ovplyvnený týmito zážitkami spieva: ,,I´ve learned to hate Russians all throught my whole life, if another war starts, it's them we must fight. To hate them and fear them. To run and to hide and accept it all bravely with God on my side. (Učil som sa nenávidieť Rusov počas celého môjho života, ak by začala vojna, tak proti nim musíme bojovať. Nenávidieť ich a báť sa, utekať a schovávať sa a všetko to statočne znášať s Bohom na mojej strane). V popredí bol J .F. Kennedy, Martin Luther King sa stal známou osobou. V Nevadskej púšti skúšali atómové zbrane. Amerika sa pustila do vojny s Kubou a po Mesiaci sa začali prechádzať ľudia.

Čo sa týka hudby a umenia, bolo to asi takto. V popredí boli popové, sladké piesne a stovky napodobňovateľov Elvisa. Dylan o tom povedal: ,,Vtedajší stredný prúd populárnej hudby bol veľmi úbohý a ešte k tomu veľký podvod.“ V Hollywoode sa každý rok natočili stovky filmov, výhradne z komerčných dôvodov. Tieto diela však nemohli uspokojiť vnímavejších ľudí a ani neodrážali skutočnosť. Čím viac narastala veľká ilúzia, tým viac narastal aj hlad po pravde. Nie nejakej abstraktnej transcidentálnej pravde, ale tej, ktorej sa hovorí ,,životná pravda“ – jednoducho: ,,Blúz“.

Jej prvým mesiášom a znovuobjaviteľom bol Jack Kerouack. Beatnický spisovateľ , ktorého kniha ,,ON THE ROAD“ (v československu sa objavil jej prvý preklad až po roku 1989) ovplyvnila milióny mladých ľudí, doslova ich zdvihla z tepla domovov a poslala na cestu. Čoskoro nastala tzv ,,ruksaková revolúcia“, ako ju pomenoval a predpovedal Jackov priateľ, buddhista, Gary Snyder. Na prvý pohľad ide o tristostranový opis nespútaného veselia ale v skutočnosti je to hlboký pohľad do srdca človeka, do jeho osamelosti a túžby po BOHU. Kerouakove knihy rozpútali aj záujem verejnosti o Buddhizmus a náboženstvo, a tým pripravili pôdu pre duchovných učiteľov z východu, ako bol napríklad Chogiam Trungpa Rinpočhe alebo Karmapa. Kniha bola
napísaná tak, aby sa čo najbližšie priblížila ,,reči mysle“ – spontánnemu prúdu vedomia podobnému improvizácii v jazze a na Dylana mala veľký vplyv. Jeho verše ako napríklad:,,Motorcycle black madonna two Wheel jipsy queen“ - sa nesú presne v duchu Kerouackovho spôsobu - ,,písať akoby na jeden dych“ (ako poznamenal Alan Ginsberg na prednáške pre Narópa univerzity: ,,vividnes on vriting“).

Ešte viac ako beatnická literatúra vplývala na Dylana blúzová a folková hudba. Keď sa v dvatsiatich rokoch v Amerike objavil prvý obrázkový katalóg z ktorého sa dalo za málo peňazí objednať takmer hocičo, nikto by neveril, že to bude mať taký vplyv na modernú hudbu. Jedna z vecí ktorú ponúkali, bola aj akustická gitara za menej než 5 dolárov a stala sa tak najrozšírenejším hudobným nástrojom. Černosi si ju objednávali a vo chvíľach voľna hrávali na otvorených verandách svojich domov alebo skúsili šťastie a vybrali sa do N. Y. nahrať album. Stávalo sa, že dostali - tak ako Mississipi John Hurt - svojich 20 dolárov, platňu a vrátili sa domov. Vo svojej malej dedinke nemali ani tušenia, ako známe sa medzi tým ich nahrávky stali. Charlie Patton, Skip James, Frank Hutchinson, Big Joe Williams, Skipp James, Blind willie Mc Tell, Leadbelly, Blind willie Johson, Rev A. D., Woody Guthrie, všetci týto hudobníci - Dylanovi predchodcovia - boli pokračovatelia prastarej Americkej naturalistickej tradície. Pokračovali v duchu, ktorý zaznamenali spisovatelia ako Walt Whitman, Herman Melwill, Thomas Wolfe, Ralph Waldo Emerson – a ich piesne boli zmesou Bolesti, Lásky a Náboženstva. Títo a mnohý iný hudobníci, ich piesne a celá folková hudba sa stala svetom, v ktorom sa Dylan cítil voľne a slobodne.

3 O jeho začiatkoch v N.Y.

24. januára roku 1961 vystúpil Bob Dylan so svojim priateľom Fredom Undehillom v mrazivom Manhattane, prišiel tam stopom z Chicaga, aby mohol hrať a stretnúť sa so svojim hudobným hrdinom ,,Woodym Guthrim.“ Ešte ten večer zašli do Café Wha? v Greenwich Village. Hocikto tam mohol prísť a zahrať pár piesni. Dylan vystúpil a na majiteľa Mannyho Rotha asi urobil dojem, pretože mu hneď ponúkol, aby tam pravidelne hrával a ešte mu aj pomohol zohnať ubytovanie.