Dylan je a vždy bol koncertným umelcom. Skladanie piesní je u neho len akási príprava, len návrh, ktorý použije ako len chce práve na živom vystúpení. Až jeho interpretácia dáva skladbám pravý význam. Je aj jediný umelec - ktorého poznám - ktorý na vystúpeniach nemení len obsah, ale aj celkovú formu piesne (aj keď tým často pobúri tú konzervatívnejšiu časť publika). Rozprával som sa s chlapíkom, ktorý mal tú možnosť vidieť asi desať jeho vystúpení za sebou a povedal mi, že aj keď náhodou hral tie isté skladby (nikdy nehrá jeden koncert dva krát), zneli aj tak úplne inak.
Naozaj, Dylan si slová a hudbu úplne podmanil. Hrá sa s nimi ako čarodejník, ktorý zo svojho klobúku môže vybrať všetko, všetko čo si len predstaví, a robí to ľahko, akoby o nič nešlo. Slová frázuje vždy novým spôsobom. Napríklad v skladbe Maggie´s farm občas zopakuje - podľa vzoru blúzmenov - prvú slohu dvakrát ,,I ain´t gonna work on Maggie´s farm no móre“ ale druhý krát, namiesto toho, aby šiel to isté a pri ,,No móre“ s hlasom dole hodí tam iba dlhé nó. Nerobí to však iba občas, aby nejako oživil predstavenie. ,,Nié“ – celý čas úžasne improvizuje a podľa nálady mení vzhľad a význam skladieb. Často sú nové verzie v úplne iných tóninách a nesú ich nové melódie.
Mal som tú možnosť uvidieť dve jeho predstavenia v rámci ,,nekonečného turné“, ktoré začalo asi pred desiatimi rokmi a ktoré zdá sa potrvá až do konca sveta, alebo dovtedy, kým nezačne nové turné a musím povedať, že to boli majstrovské diela, ktoré by sa dali prirovnať len ak k premiére Dona Jovaniho alebo k niečomu podobne významnému. Aj keď na prvý koncert prišlo viac ako 15 tisíc ľudí, v celej hale bolo ticho a kľud ako pred písomkou (samozrejme pred takou, za ktorú má každý zaručenú jedničku). Žiaden chaos a nepríčetný krik práve naopak, ľudia akoby si tam uvedomovali samých seba. Oproti pódiu v strede haly u zvukára ticho pred sochou Buddhu horeli obetné vonné tičinky. Zo všetkých strán na vás pôsobil pokoj a čarovný kľud. Bol to skôr pocit, aký človek má, ak má tú možnosť zúčastniť sa niektorého Buddhistického rituálneho zasvätenia. Určite to viac pripomínalo zhromaždenie Buddhisátvov ako rockový koncert. A zrazu, po krátkom minútovom úvode vystúpil na pódium aj s celou kapelou. Počas celého koncertu bol otočený bokom k obecenstvu - tak aby mohol hrať na klavír a zároveň komunikovať s hudobníkmi - do rytmu svojej hudby sa pohyboval zo strany na stranu, akoby tancoval nejaký monotónny indiánsky tanec. Medzi piesňami nikdy nehovoril.
Koncert začal – tak ako je to už v Prahe zvykom - piesňou ,,Maggie´s Farm“. Väčšina ostatných skladieb bola z najnovšieho albumu ,,Love and Theft“ (láska a zlodejina) boli to pekne drsné až metalovo silné verzie skladieb ,,Mississippi, Cry a While, Sugar Baby, Po´Boy, Summer Days a schyzofrenickej Tweedle Dee and Tweedle Dum. Keď v nej spieval svojim mohutným hlasom ,,Well a childish dream is a deathless neééé é d... And a nóble truth is a secred creeed... My pretty baby, she´s lookin´ aróund... She is wearin´ a multi – thousand dollar gówn. - až mňou striaslo. Výraz jeho posledného albumu je skutočne jedinečný – formálne sa v ňom vrátil do svojich začiatkov, možno až do začiatkov americkej hudby, ale urobil to nenapodobiteľným spôsobom. Vo svojej esencii sú to veľmi živé, hravé a moderné skladby – Aj keď hovoria jazykom z konca devätnásteho storočia - Je to niečo podobné ako Poeho Gotické romány – zdá sa, že umelci môžu cestovať časom.
Občas robil so svojim hlasom na koncerte skutočné zázraky a chrapčal ako to robia tibetský mnísi. Ten hlas vychádzal z celého jeho tela. Nebol to hlas jedného starého človeka – nie bol to hlas jedného zo starozákonných prorokov, ktorý sa pred vami zjavil a vychŕlil na vás svoju kázeň. Občas mnou prebehli zimomriavky, občas sa mi zdalo, že to ani nie je pravda ale skôr sen. Mal som tú možnosť sledovať, že taký pocit vzniká vtedy, ak ste v blízkosti človeka, ktorý už pokoril realitu, pre ktorého skutočnosť a sen sú len rub a líce jednej mysle. Stačí, ak ste blízko takého človeka a jeho poznanie na vás na krátky čas prejde. Mal som pocit akoby nám Dylan vravel: ,,Pozrite sa, tak ako sa ja tu hrám s týmito piesňami, ako tvorím a ničím svety, ktoré som vymyslel, tak aj vy môžete sa hrať so svojimi životmi." Taký bol Dylan v Prahe.
5 World gone wrong
Keďže celá táto práca je ladená v duchu blúzu, chcel by som v tom pokračovať a napísať niečo o jeho albume z deveťdesiatehotretieho roku ,,World gone wrong“. Ide o jeho druhú kompiláciu starých zľudovelých blúzových balád. Aj keď sa na ňom Dylan ako skladateľ nepodieľal a vedome ,,potlačil svoju osobnosť“ – je to jeden z jeho najintímnejších, najosobnejších albumov. Cítiť z neho veľkú múdrosť. Cítiť, že jeho autorom je človek s veľkým srdcom. Dylan v ňom vystupuje ako rozprávač a tiež zapožičiava svoj hlas postavám, ktoré sú väčšinou (broke, hungry, ragged and dirty too) – zlomené, hladné, roztrhané a špinavé tiež - sú to postavy na hrane zákona, zlý ako Stack a Lee, unavený, opustený, opúšťajúci a urazený, pokojný, chudobný, príťažlivý ako Délia, ktorej pozornosť si Cutty nijako nevie vynútiť a tak sa uchýli k poslednému možnému riešeniu a zabije ju. Ešte aj vo vezení na ňu musí myslieť. Dylan o nich hovorí s porozumením a súcitom - ako starý skúsený pútnik spomínajúci bez výčitiek - zmierený s životom. Ako starý Indián, ktorý pozerá do diaľky. Veľké veci a súdy necháva Bohu. Sám iba cíti.
Už len držať túto platňu v rukách je príjemný zážitok. Na skvelej fotografii od Anny Marie Velez (je použitá na obale) Dylan sedí v saku, bodkovanej košeli a v cylindri - za malým stolčekom v nejakej reštaurácii. Za ním je obraz (je to jeho dielo?) - hlava muža namaľovaná expresionistickým spôsobom v sýtych farbách s hrubými líniami. Je to človek, ktorý trpí. Pred Dylanom na modrom stolíku je položený popolník, pohár, sviečka a zošit. Tak trochu to evokuje pocit Manetových obrazov. Dylan ako Verlain sedí v kaviarni a zatiaľ čo čaká na objednaný nápoj, rozmýšla nad básňou, ktorú sa práve chystá napísať. Papier pred ním je prázdny. Polovicu tváre mu nevidno. Je v tieni, druhú mu ožaruje slnečné svetlo.
