Naozaj neviem, čo by som mohol povedať na záver. Ako zhrnúť túto prácu. Chcel by som len vyjadriť svoj pocit, že blúzová hudba naozaj môže pomôcť zlepšiť tento svet. Hudba ako taká je neutrálna. Človek ju môže použiť pre svoje mocenské ciele, preto aby vynikol alebo získal moc a peniaze, ale tak isto ju môže použiť ako liek, ako liek pre svoju utrápenú dušu. Myslím si, že tí najlepší hudobníci sú ako liečitelia. Sami cez vlastné skladby prekonávajú svoje trápenia a nás berú na tú cestu zo sebou. Tento pocit, že nie sme sami, má očistný charakter. Hudobníkom ako je práve Bob Dylan a jeho predchodcom, sa toto naozaj podarilo. Ak by sa zas nám v dnešnej dobe podarilo pochopiť ich metódy, poznanie, skúsenosti a aplikovať ich v novej vzrušujúcej modernej hudbe – ktorá sa pomaly rodí – malo by to ďalekosiahly význam pre dnešných ľudí. Pravda ako taká sa nemení, je tá istá od počiatku vekov, bola rovnaká v čase Buddhu a je rovnaká aj dnes – človek trpí a človek hľadá šťastie, to sa nemení. Nie je to tak? Jediné, čo treba, je ju znovu a znovu to podať . Vyjadriť. U nás je žiaľ ľudová kultúra chápaná ako istý uzavretý artefakt, ako starý pekný kostým, ktorého sa netreba dotýkať, lebo inak sa rozpadne na prach. Sme väčšinou fascinovaný patinou staroby, ktorá pokrýva staré diela a ktorá je určite vzrušujúca, ale mali by sme sa radšej pozrieť do vnútra. Do podstaty veci. Aj u nás ešte stále sú prístupné ľudové umelecké diela veľkej výpovednej hodnoty, žiaľ päťdesiat rokov režimu, ktorý duchovnej kultúre neprial, neumožnil nikomu podobnému ako Bob Dylan oživiť a sprostredkovať ich ľudu. Sprostredkovať pravé hodnoty Hodnoty získané skúsenosťami generácií. Dnes zas naša krajina prechádza na veľmi drsný kapitalizmus, ktorý sa takmer stáva ,,štátnym náboženstvom“. Ľudia sú smerovaní len k tomu, aby boli úspešní a bohatý za každú cenu.,Hodnoty, aké človek môže nájsť napríklad v Dobšinského výbere slovenských ľudových rozprávok, sú považované za smiešne, nepraktické, nepoužiteľné. Umenie už slúži len pre zábavu. Nikto ani nič viac nečaká a všetko, čo je len trošku hlbšie, je považované za ,,divné “. Práve preto si myslím, že blúzová hudba (ktorej pochopenie zo sebou prináša aj ocenenie ľudovej kultúry - aj našej) môže, keď už nič iné, aspoň priniesť ideu, že moderný chaotický svet, ktorý okolo seba vidíme a spôsob života, ktorý automaticky so sebou prináša,- nie je to jediné, čo tu je.

Na úplný záver by som tu rád citoval Rainer Maria Rilkeho, ktorého slová, myslím, vyjadria môj pocit ešte lepšie: ,,Predtým sa vedelo (alebo aspoň tušilo), že smrť nosíme v sebe ako ovocie jadro. Deti mali v sebe malú a dospelí veľkú smrť. Ženy ju mali v lone a muži v prsiach. Mali ju, a to človeku dodávalo zvláštnu dôstojnosť a tichú hrdosť.“

7 Zoznam bibliografických odkazov