Marcel Dúbravec sa narodil 24. októbra 1948 v Ružomberku do rodiny, v ktorej výtvarné umenie už malo dlhšiu tradíciu. Jeho starý otec Róbert Dúbravec (1898-1934) bol ilustrátorom. Otec Marcela Dúbravca, tiež Róbert (1924-1976), sa dostal do povedomia kultúrnej obce ako maliar, grafik, ilustrátor a monumentalista, stredoškolský a vysokoškolský pedagóg, dlhoročný funkcionár a predseda Zväzu slovenských výtvarných umelcov, Róbert rodený Ružomberčan, „ roku 1948 absolvoval Oddelenie kreslenia a maľovania na SVŠT v Bratislave. Bol vyznamenaný Za zásluhy o výstavbu ( 1968), Radom práce (1974), štátnou cenou Klementa Gottwalda (1976). V roku 1970 mu udelili titul zaslúžilý umelec. V rokoch 1973-1976 pôsobil ako docent VŠVU v Bratislave.“ Práve toto zázemie na neho veľmi vplývalo.

Marcelove štúdiá začali v Ružomberku, kde ukončil základné štúdium a gymnázium. V rokoch 1967- 1973 študoval v Bratislave na VŠVU, oddelenie grafiky, pod vedením umelcov doc. A. Brunovského a profesorov V. Hložníka, O. Dubaya.

Po ukončení štúdií pedagogicky pôsobil na Ľudovej škole umenia v Ružomberku, neskôr na gymnáziu a po otvorení Školy úžitkového výtvarníctva aj tam. Popri práci pedagóga sa venoval vlastnej tvorbe, a tiež kultúrno-organizačným, spoločenským a politickým aktivitám i aktivitám vo výtvarno-zväzových zložkách. Aktívne sa zúčastňoval na podujatiach ZSVU, najmä v komisiách pre prácu s mladými a začínajúcimi umelcami. Jeho život predčasne ukončila choroba. Zomrel v roku 2004 v Ružomberku.

„Jeho filozofický, estetický a výtvarný názor sa formuloval a vyhraňoval už v posledných ročníkoch na VŠVU v Bratislave, kde študoval na oddelení grafiky u prof. V. Hložníka, O. Dubaya, a doc. A. Brunovského. Dobre zorientovaný a pripravený vstúpil tak na samostatnú výtvarnú cestu bez rozpakov, ale i väčších omylov“ . Pre Dúbravcovo štúdium na VŠVU bolo veľmi dôležité aj to, že na rozdiel od absolventov umeleckej priemyslovky prišiel do Bratislavy v „neobmedzenej podobe“. „Táto nehotovosť predznamenala zvýšenú citlivosť študenta na silné výchovné podnety, ktoré po rokoch hodnotí ako demokratické i pri celkom pochopiteľnom rozsahu akademických požiadaviek (najmä prof. Hložníka)“.

Základom jeho tvorby je domov, miesto predmetov (fľaše, šálky, šípky, lampy), miesto rodiny, známych, priateľov. Tiež domov ako miesto, kde žil, teda jeho rodná krajina Liptova a samotného Ružomberka, mesta prírody, ale aj mesta fabrík a techniky. „Východiskovým princípom Dúbravcovho diela je všadeprítomná kresba. Práve v nej sa artikuluje budúci suveránny tvar. V kresbe si umelec kladie otázku o spôsobe uchopiteľnosti motívu, hľadá ho v prieniku čistej línie i šrafových náznakoch objemovo-priestorých proporcií.“ „Redukuje reálny tvar, ale nie do nečitateľnej polohy, a posúva ho do novej skutočnosti. Farba v Dúbravcových listoch je decentná, má primárnu funkciu a je úzko spätá s hlavnou myšlienkou či vnútornou pravdivosťou diela. Často známe všedné veci posúva do nových významových polôh (Ploty, 1973).“

Marcel Dúbravec vo svojej práci reaguje aj na aktuálne príležitosti, akou bolo oslava 30. výročia SNP a Oslobodenia. V tomto období vznikajú grafické listy s touto tematikou – Tie dni a Pred tridsiatimi rokmi. Hlavným motívom týchto cyklov sú výjavy krajiny, vojnových operácií a figúr, zobrazujúcich bojovníkov (Víťazná cesta II., Hliadka 1975). Grafický list Víťazná cesta II, v ktorej vyjadril príchod víťazných vojsk. Oproti nám sa rútia tanky, na tom prvom sú ľudia mávajúci s vlajkami. Vynikajúco sa mu podarilo zobraziť tiene vojakov, čím dosiahol určité rozlíšenie, ako by nám chcel povedať, že vojaci z rôznych krajín sa dokázali spojiť, aby premohli zlo. Ďalším z cyklu Tie dni je grafický list Barikáda, na ktorom umelec zobrazil barikádu, stavia sa proti fašizmu. Na samotnej barikáde je transparent s časti už vyblednutým nápisom „Smrť fašizmu“. Barikáda, poskladaná zo všetkého, čo mesto dalo, náznakom letí bomba. Sú tu zobrazené aj strely, ktoré znázorňujú čiary, útok na brániace sa obyvateľstvo. V roku 1977 M. Dúbravec tvorí mezzotintový súbor Okamihy slávnej histórie, reaguje tak na 60. výročie VOSR (Pevný krok, 1977).