Otec Goriot
K pani Vauquerovej prišiel, keď mal šesťdesiatdeväť rokov, v roku 1813, keď prestal podnikať. Prišiel ako veľmi bohatý, s vysokým ročným dôchodkom 8000-10000 frankov, čo predstavovalo v tej dobe veľké bohatstvo. Vlastnil množstvo drahých vecí, mal skvelú výbavu, vlastnú strieborno-zlatú príborovú súpravu a prenajímal si ten najdrahší apartmán v penzióne.
,,Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Pani Vauquerová obdivovala vtedy pol tucta bielych plátenných košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval
na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený jeden diamant.“1
Vtedy si ho vážili všetci obyvatelia penziónu, dokonca aj samotná pani Vauquerová mala o neho vážny záujem.
,,Pani Vauquerová si ľahla večer rozpálená ako jarabica na slanine, rozpálená ohňom túžby, ktorá sa jej zmocnila, totiž odložiť Vauquerov rubáš a obrodiť sa v manželstve s Goriotom.“2
Pred revolúciou pracoval ako cestovinársky pomocník. Bol veľmi zručný a šikovný. Keď jeho majster umrel, kúpil jeho podnik a stal sa najlepším predavačom múky,
cestovín a obilia. Ako čas plynul nahromadil si veľký majetok, ktorý mu po čase začal záhadne miznúť a Goriot s prichádzajúcim časom vystupoval čoraz vyššie, až skončil na treťom poschodí.
Goriot bol veľmi skromný človek, ktorý nepotreboval snobské obedy plné príloh a dezertov. Stačila mu len jednoduchá polievka a kus mäsa.
,,Polievka, hovädzie mäso, za tanier zeleniny boli a mali ostať jeho obľúbeným jedlom.“3
Krásne, mladé dámy, ktoré navštevovali Otca Goriota, začali medzi obyvateľmi penziónu budiť rozruch, a boli považované za jeho milenky.
,,... akési dievča, pripekné na to, aby bolo počestné, vyobliekané ako bohyňa, obuté v tmavobelasých šnurovacích topánočkách, ktoré neboli zablatené, prešmyklo sa ako úhor z ulice do kuchyne a spytovalo sa na byt pána Goriota.“4
Otec Goriot sa neraz stával terčom klebiet a urážok, ale neskôr sa všetci dozvedeli, že mladé dievčiny sú jeho dcéry. Goriot ich miloval, ba priam zbožňoval. Boli to jediné, čo mu na tomto svete po smrti jeho manželky ostalo. A preto značnú časť všetkých svojich príjmov venoval svojím dcéram, platil im súkromného učiteľa,
kupoval im rôzne darčeky.
,,Prirodzene, obe dcéry vychovával veľmi nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojiť ich vrtochy.“5
Aj pri sobášoch sa nechal ovplyvniť a Anastasie je vydatá za bohatého grófa de Restaud a jeho druhá dcéra Delphine si berie bohatého bankára de Nucingen. Po
svadbách začal byť otec Goriot na obtiaž svojim dcéram a ostáva sám opustený v penzióne. Dcéry ho pravidelne navštevujú, ale bohužiaľ len vtedy , keď potrebujú finančnú podporu. Aj napriek tomuto všetkému je ochotný vzdať sa všetkého, čo má a miluje svoje dcéry naďalej a je ochotný zadovážiť im všetko, aj keby sa mal zapredať, alebo mal ísť kradnúť.
,,Goriot vyvýšil dcéry nad anjelov, no rozhodne nad seba úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“6
Jedinou úprimnou oporou a priateľom mu je mladý študent práva, Eugéne de Rastignac. Obľúbi si ho hlavne kvôli tomu, že Eugéne sa začne stretávať s jeho milovanou
Dephine. Každý večer pri ohníku Eugéne opisuje Goriotovi krásy jeho dcéry, a keď napokon pochopí Goriotovu lásku k dcéram, poskytne Goriotovi ochranu v penzióne.
,,Kto bude trápiť otca Goriota, bude mať odteraz dočinenia so mnou. Je hoden viac ako my všetci.“7
Časté hádky a problémy jeho dcér postupne ničia Goriotovo zdravie a položia ho na smrteľnú posteľ. Nemá peniaze na lieky a ani dokonca ten najsilnejší liek, ktorý je zadarmo - láska od jeho dcér, ani ten nedostane. Umiera na posteli, zatiaľ čo sa ony bavia na plese.
,,Venoval som im celý život a ony mi teraz nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase, a ja zomriem, cítim to.“8
Až tu na smrteľnej posteli si uvedomuje, že svojou bezprostrednou láskou to zapríčinil on.
,,Nič som im neodoprel. Len ja som vinný, ale vinný z lásky.“9
Umiera osamotený bez peňazí na posteli v starom penzióne a čo je najsmutnejšie, ani na pohreb sa jeho dve dcéry s ním neprišli rozlúčiť.