Narodil sa v rodine vidieckeho obchodníka v stredofrancúzskom mestečku Tours 20. mája 1799. Najskôr študoval právo v Paríži a pracoval v notárskej kancelárii, avšak neskôr sa rozhodol byť slávny a finančne nezávislý, a preto proti otcovej vôli prerušil štúdium a stal sa spisovateľom. Spočiatku, aby sa uživil, písal barokovú literatúru, tzv. čierne romány, ktoré neskoršie zavrhol. Po desiatich rokoch snaženia vytvoril historický román Vzbúrenci, ktorý bol prvým dielom v jeho celoživotnom diele Ľudská komédia.

Najlepšou postavou jeho diel bol asi on sám, pretože nebol moralistom, ale písal o vlastných skúsenostiach. O sebe hovoril, že zajedal lásku, strach, ctižiadostivosť,
skrátka zajedal všetko. Na jeho stole, kde tvoril svoje diela, mal položenú sadrovú sošku Napoleona, do ktorej podstavca vyryl "Čo sa nepodarilo jeho zbrani, to som ja chcel dosiahnuť perom". Bol posadnutý prácou a vždy pracoval usilovne, tvrdo a poslušne ako vojak. Chodil spať neskoro večer a ráno sa nechal budiť. Písal už od ôsmej hodiny, potom si dal hodinovú pauzu v podobe spánku, a potom pokračoval opäť až do večera. Zaujímavosťou je, že pracoval po tme, lebo svetlo ho rušilo. Denne hocikedy vypil päťdesiat až šesťdesiat šálok kávy, aby ho udržali v požadovanej bdelosti. Obchodoval s peniazmi a dlhmi. Starú dlžobu vždy pokrýval novou a tak to išlo dookola.

Neskôr sa slepo zamiloval do grófky Eveline Hanskej, rozišli sa, pričom ona bola stále vydatá, písal jej roztúžené listy. Po smrti jej manžela sa rozhodla za Balzaca vydať, až keď zistila, ako ťažko je chorý a vedela, že mu už neostáva veľa času. Zomrel v roku 1850 po návrate zo sobáša v Ukrajine a Eva potom žila aj s milencom za príjmy z Balzacových kníh dlhé desaťročia po jeho smrti. Balzac vytvoril nový typ románu – Balzacovský, dnes už bežný román, ktorý kladie dôraz na zaujímavú
fabulu, ktorú detailne rozvíja a postavy komponuje podľa reálnych vzorov.

Tvorba

Z naplánovaných 137 stihol Balzac napísať len 97 kníh.

Po svojej smrti Honoré de Balzac zanechal veľkolepé rozsiahle dielo Ľudská komédia. Tento cyklus obsahuje 90 románov a poviedok, ktoré vytvárajú realistický pohľad na francúzsku spoločnosť 19. storočia. Cyklus sa rozdeľuje na tri časti:

Štúdie mravov – osvetlené a ukázane sociálne pomery,
Filozofické štúdie – vykreslené príčiny spoločenských síl
Analytické štúdie – v ktorých sú vysvetlené princípy celého svetového diania.

Mnoho z dva a pol tisíc postáv učinkujú vo viacerých románoch Ľudskej komédie, čim si tento cyklus získal jednotu.

Štúdie mravov je najrozsiahlejšia časť, o ktorej sa ako o jedinej dá povedať, že je dokončená. Je ďalej rozdelená na šesť častí. Patrí sem aj kritickorealistický román Gobseck, ktorý vyšiel v roku 1830, v ktorom je zobrazená jedna z jeho nesmrteľných postáv ako neľútostný úžerník dodržiavajúci všetky morálne zásady.

Veľmi známy román Eugénia Grandetová patrí tiež do cyklu Štúdie mravov. Román rozpráva o živote zbohatlíckeho skupáňa Grandeta a jeho dcéry Eugénie, ktorá má mnoho nápadníkov, ale vyberie si svojho chudobného bratranca Charlesa a zverí mu všetko svoje bohatstvo. On ju však zradí a zoberie si inú. Autor v tomto diele kriticky poukazuje na skupánstvo.

Hlavnou postavou diela Plukovník Chabert je plukovník, ktorého všetci považujú za mŕtveho, avšak on sa po desiatich rokoch vracia domov, kde nájde svoju ženu, ktorá si berie iného muža. Všetci ho pokladajú za blázna, keď napokon osamotený umrie v starobinci.

Jadro Ľudskej komédie je vytvorené spätou trilógiou románov Otec Goriot (1835), Stratené ilúzie (1837–1843) a Lesk a bieda kurtizán (1838–1847).

Dielo Stratené ilúzie bolo venované Viktorovi Hugovi a je zložené z troch dielov. Ústrednou postavou je nadaný básnik Lucien, človek bez pevného charakteru. Lucien nie je dostatočne silný natoľko, aby dokázal odolať spoločenským praktikám a žiť čestne. Autor poukazuje na faloš, predajnosť, úplatkárstvo vo svete intelektuálov. Je tu vyjadrená márnosť úsilia o česť a čestný život v spoločnosti.

V diele Lesk a bieda kurtizán začne Lucien novú kariéru pod vedením falošného trestanca Vautrina, ktorý si neskôr podmaní aj Lucienovu milú, kurtizánu Esther. Cynický Vautrin nastúpi do policajného zboru.

V druhej časti Balzacovej Ľudskej komédie sa nachadza cyklus Filozofické štúdiá. Najčítanejší román tohto cyklu je Šagrénová koža. Autor čerpal námet z orientálnej rozprávky o ničivej sile ambicióznosti a vášne. Jedna z postáv románu, chudobný šľachtic Rafael, nemá dostatok síl na dokončenie svojho diela Teória
vôle, a preto pomýšľa na samovraždu. Avšak jedného dňa mu čudácky starinár predá osliu kožu, ktorá mu vraj splní všetky jeho priania, ale za podmienky, že po každom prianí sa koža zmenší a majiteľov život sa skráti. Rafael sa stane bohatým a slávnym a splní si všetko, na čo si spomenie, pričom stále trpí strachom zo smrti. Takto jeden talentovaný človek príde o život a stroskotá v podmienkach skorumpovanej spoločnosti.Obsah diela

Dej sa začína v Paríži v roku 1819 v penzióne pani Vauquerovej, zvanom VAUQUEROVSÝ DOM. Stretávajú sa tu rôzni ľudia s rôznymi životnými príbehmi. Tento penzión sa nachádza v jednej z najchudobnejších častí Paríža. Je to stará zanedbávaná budova, ktorá už pri pohľade neveští nič dobrého. Táto budova zanecháva vo všetkých okoloidúcich hnus, odpor, pocit biedy a strach. Zaujímavosťou je, že ľudia sú tu zoradení podľa majetku, množstva peňazí a podľa sumy, ktorú platia mesačne
za bývanie v penzióne. Na prvom poschodí sú ubytovaní najbohatší v apartmánoch, na druhom tí menej majetnejší a na treťom najväčší bedári, ktorí si môžu dovoliť platiť lem štyridsaťpäť frankov mesačne.

Otec Goriot, bývalý predavač cestovín a múky, prichádza do penzióna ako vyslúžený obchodník. Je ubytovaný v tej najlepšej izbe, všetci si ho vážia a oslovujú pán Goriot. Avšak ako čas plynul, z pána Goriota sa stal otec Goriot a prinútený biedou vystupoval na čoraz vyššie poschodie, až nakoniec skončil v tej najchudobnejšej izbičke, opovrhovaný ostatnými obyvateľmi bývajúcimi penzióne. Do tohto stavu ho priviedli jeho dve dcéry, ktoré veľmi miloval, dokonca by sa dalo povedať, že bol nimi posadnutý. Jednu vydal za šľachtica a tú druhú za bankára. Bohužiaľ, ani jedno z týchto manželstiev nie je šťastné a obe sa končia neverou, lebo obidve neboli uzavreté úprimne, ale zo ziskuchtivosti.

Eugéne de Rastignac, ďalší obyvateľ penziónu, mladý študent práva, ktorý sem prichádza z pokojného dedinského prostredia. Z nemilosrdnou džungľou spoločnosti ho zoznamuje jeho vznešená sesternica pani de Beauseant. Eugénovi sa zapáči táto spoločnosť a aj za cenu zbedárčenia svojej rodiny sa snaží preniknúť do jej jadra. Eugéne po čase zisťuje, že faloš, klamstvá a intrigy sú jediným kľúčom do tejto skorumpovanej spoločnosti. Veľké sympatie u Otca Goriota si získa tým, že sa zaľúbi do jeho dcéry Delphine de Nucingen a ona mu jeho city opätuje. Avšak popri citoch Eugéne zabúda na povinnosti a začína zanedbávať štúdium.

Veľký vplyv má na Eugéna aj Vautrin, bývalý trestanec, ale pre obyvateľov penzióna cestovateľ, ktorý mu vyobrazuje parížsku spoločnosť takú, aká je, skazenú a povrchnú. Vautrin chce Eugéna prinútiť dostať sa k bohatstvu aj za cenu zločinu, a preto dáva zabiť brata slečny Victorine, ktorá bola Eugénovi vybratá pre jej veľké dedičstvo. Eugéne sa napriek tomu rozhodne pre pani de Nucingen.

Vautrin je odhalený a zatknutý parížskou políciou. Otec Goriot, ktorý nedokáže zniesť konanie svojich dcér, začína chorľavieť. Umiera sám, opustený, bez svojej jedinej rodiny, dcér v prostredí svojej malej, skromnej izbietky v penzióne pani Vauqerovej. Na pohreb mu prichádza len jeho dobrý priateľ Eugéne de Rastignac a Chrstopher, sluha z Vauquerovského domu.Charakteristika postáv

Otec Goriot

K pani Vauquerovej prišiel, keď mal šesťdesiatdeväť rokov, v roku 1813, keď prestal podnikať. Prišiel ako veľmi bohatý, s vysokým ročným dôchodkom 8000-10000 frankov, čo predstavovalo v tej dobe veľké bohatstvo. Vlastnil množstvo drahých vecí, mal skvelú výbavu, vlastnú strieborno-zlatú príborovú súpravu a prenajímal si ten najdrahší apartmán v penzióne.

,,Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Pani Vauquerová obdivovala vtedy pol tucta bielych plátenných košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval
na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený jeden diamant.“1

Vtedy si ho vážili všetci obyvatelia penziónu, dokonca aj samotná pani Vauquerová mala o neho vážny záujem.

,,Pani Vauquerová si ľahla večer rozpálená ako jarabica na slanine, rozpálená ohňom túžby, ktorá sa jej zmocnila, totiž odložiť Vauquerov rubáš a obrodiť sa v manželstve s Goriotom.“2

Pred revolúciou pracoval ako cestovinársky pomocník. Bol veľmi zručný a šikovný. Keď jeho majster umrel, kúpil jeho podnik a stal sa najlepším predavačom múky,
cestovín a obilia. Ako čas plynul nahromadil si veľký majetok, ktorý mu po čase začal záhadne miznúť a Goriot s prichádzajúcim časom vystupoval čoraz vyššie, až skončil na treťom poschodí.

Goriot bol veľmi skromný človek, ktorý nepotreboval snobské obedy plné príloh a dezertov. Stačila mu len jednoduchá polievka a kus mäsa.

,,Polievka, hovädzie mäso, za tanier zeleniny boli a mali ostať jeho obľúbeným jedlom.“3

Krásne, mladé dámy, ktoré navštevovali Otca Goriota, začali medzi obyvateľmi penziónu budiť rozruch, a boli považované za jeho milenky.

,,... akési dievča, pripekné na to, aby bolo počestné, vyobliekané ako bohyňa, obuté v tmavobelasých šnurovacích topánočkách, ktoré neboli zablatené, prešmyklo sa ako úhor z ulice do kuchyne a spytovalo sa na byt pána Goriota.“4

Otec Goriot sa neraz stával terčom klebiet a urážok, ale neskôr sa všetci dozvedeli, že mladé dievčiny sú jeho dcéry. Goriot ich miloval, ba priam zbožňoval. Boli to jediné, čo mu na tomto svete po smrti jeho manželky ostalo. A preto značnú časť všetkých svojich príjmov venoval svojím dcéram, platil im súkromného učiteľa,
kupoval im rôzne darčeky.

,,Prirodzene, obe dcéry vychovával veľmi nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojiť ich vrtochy.“5

Aj pri sobášoch sa nechal ovplyvniť a Anastasie je vydatá za bohatého grófa de Restaud a jeho druhá dcéra Delphine si berie bohatého bankára de Nucingen. Po
svadbách začal byť otec Goriot na obtiaž svojim dcéram a ostáva sám opustený v penzióne. Dcéry ho pravidelne navštevujú, ale bohužiaľ len vtedy , keď potrebujú finančnú podporu. Aj napriek tomuto všetkému je ochotný vzdať sa všetkého, čo má a miluje svoje dcéry naďalej a je ochotný zadovážiť im všetko, aj keby sa mal zapredať, alebo mal ísť kradnúť.

,,Goriot vyvýšil dcéry nad anjelov, no rozhodne nad seba úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“6

Jedinou úprimnou oporou a priateľom mu je mladý študent práva, Eugéne de Rastignac. Obľúbi si ho hlavne kvôli tomu, že Eugéne sa začne stretávať s jeho milovanou
Dephine. Každý večer pri ohníku Eugéne opisuje Goriotovi krásy jeho dcéry, a keď napokon pochopí Goriotovu lásku k dcéram, poskytne Goriotovi ochranu v penzióne.

,,Kto bude trápiť otca Goriota, bude mať odteraz dočinenia so mnou. Je hoden viac ako my všetci.“7

Časté hádky a problémy jeho dcér postupne ničia Goriotovo zdravie a položia ho na smrteľnú posteľ. Nemá peniaze na lieky a ani dokonca ten najsilnejší liek, ktorý je zadarmo - láska od jeho dcér, ani ten nedostane. Umiera na posteli, zatiaľ čo sa ony bavia na plese.

,,Venoval som im celý život a ony mi teraz nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase, a ja zomriem, cítim to.“8

Až tu na smrteľnej posteli si uvedomuje, že svojou bezprostrednou láskou to zapríčinil on.

,,Nič som im neodoprel. Len ja som vinný, ale vinný z lásky.“9

Umiera osamotený bez peňazí na posteli v starom penzióne a čo je najsmutnejšie, ani na pohreb sa jeho dve dcéry s ním neprišli rozlúčiť.

Eugéne de Rastignac

Eugéne je mladý študent, ktorého charakter by sa dal rozdeliť na dve polovice. Prišiel ako chudobný, prostý študent z vidieku na juhu Francúzska, ale tu v Paríži chce zažiť a chce sa stať súčasťou skorumpovanej, zničenej spoločnosti. Bol vychovávaný slušne, pozná všetky pravidlá morálky a slušného správania.

,,Jeho otec, matka, dvaja bratia, dve sestry a teta, ktorej celým majetkom bola penzia, tí všetci žili na pozemku Rastignacovcov.“10

V Paríži mal vzdialenú rodinu. Žila tam jeho vzdialená sesternica, pani de Beauseant, ktorá patrila do najvyššej spoločnosti Paríža. Bola jednou z najvplyvnejších dám v Paríži. Uviedla ho do najvyšších vrstiev v Paríži a predstavila mu pravidlá tejto veľkej hry: na úspech sa dá v Paríži pomyslieť len po boku nádhernej ženy a s preplnenou peňaženkou. Eugéne pri pohľade na všetku eleganciu, salóny a bohatstvo zabudol na svoj vidiecky život a začal sa prispôsobovať drsnému životu Paríža.

,,Videl ustavičnú tieseň, ktorú pred ním šľachetne tajili, musel porovnávať svoje sestry, ktoré sa za detstva zdali také krásne, s parížskymi ženami, stelesňujúcimi mu typ vysnívanej krásy, videl neistú budúcnosť početnej rodiny, spoliehajúcej sa na neho, úzkostlivú šetrnosť, s akou schraňovali aj najnepatrnejšie produkty, nápoj zhotovený domácim lisom, napokon hŕbu okolností, ktoré by bolo zbytočné tu uvádzať – to všetko dovŕšilo v ňom túžbu vyšvihnúť sa a vyvolávalo v ňom priam smäd po vyznačeniach.“11

Tento jav naňho silno zapôsobil a Eugéne mal chuť sa vrhnúť do spoločnosti. Chcel v Paríži zaujať podobné miesto ako jeho sesternica, byť bohatý a vplyvný.

,,Démon prepychu sa mu zahryzol do srdca, zmocnila sa ho zimničná túžba po zisku, smädom po zlate mu vyprahlo hrdlo.“12

Zmiešanosť, tak by sa dal opísať Eugénov charakter. Neskazený vidiek v ňom zanechal úprimnosť, lásku, či už k sestrám a blízkym, alebo k morálnym hodnotám ako česť, poctivosť. V Paríži sa naňho začína lepiť malichernosť, zlomyseľnosť a klamstvo.

,,Zdal sa mi dobrý a šľachetný, mladý a neskazený uprostred vysokej spoločnosti, kde sú také vlastnosti veľmi zridkavé.“13

Veľký vplyv na Eugénove správanie má aj bývalý trestanec Vautrin, ktorý vidí Eugéna ako psychicky slabého chlapca, ktorý by nemal odolať jeho úmyslu zviesť ho do sveta zločinu. Eugén je veľmi nerozhodný a vidno to pri situácii s hodinkami, darčekom od Delphiny. Jeho "vidiecka“ česť mu vraví nebrať ich, ale chamtivosť nadobudnutá v Paríži ich zoberie a zakryje to "slušnou“ vetou:

,,Ak sa majú dvaja radi, môžu si vzájomne pomáhať, môžem ich prijať.“14

Jeho najsebeckejší a najhorší krok nastáva, keď od svojej mamy a od svojich sestier žiada bezdôvodne žiada peniaze len na to, aby si mohol kúpiť drahé róby a výbavu, s ktorou sa môže priblížiť Delphine de Nucingen. Bezohľadne si od mamy vypýta tisíc dvesto frankov s prosbou, aby to neprezradila otcovi. Po odoslaní listu cíti výčitky svedomia s vedomím, že jeho rodina si bude musieť poriadne utiahnúť opasky.

,,Hanbil sa, že vôbec písal, aká bolesť by zachvátila matku, keby nemohla poslať celú sumu! Tie krásne city, tie strašné obete majú mu byť schodíkmi, po ktorých by sa dostal k Delphine de Nucingen. Niekoľko sĺz, ostatné to zrnká kadidla hodené na posvätný oltár rodiny, vyhŕklo mu z očú.“15

Avšak, keď pevne v ruke držal plnú sumu tisíc dvesto frankov, výčitky a smútok hneď a zaraz pominuli. Napriek tomu sa nedá povedať, že by stratil všetky dobré city, aj keď je pravda, že Vautrinov vplyv spravil veľa, nikdy neopúšťal svoju rodinu vrátane sesternice, Delphine miloval celým svojím srdcom a veľmi si obľúbil aj starého otca Goriota.

,,Budem sa o neho starať ako o vlastného otca, spôsobím mu veľa radostí.“16

Tesne pred Goriotovou smrťou sa oňho starali len traja ľudia. Bianchon, študent medicíny, kvôli výskumu, Christphe, sluha, kvôli prepitnému, ale iba Eugéne z čistej lásky.

,,Ja som teda jediný, kto opatruje úbohého starca z lásky.“17

Po pohrebe otca Goriota sa kniha končí Eugénovou výzvou proti Parížu.

,,A teraz uvidíme, kto z koho.“18Vautrin

Bývalý trestanec z Parížskeho podsvetia, pravým menom Jacques Collin, prezývaný Oklamsmrť. V penzióne vystupoval ako čestný, múdry a poctivý občan. Vo Vauquerovskom dome bol obľúbený. Bol to obéznejší štyridsiatnik s odfarbenými bokombradami.

,,Mal široké plecia, dobre vyvinutý hrudník, mocné svaly, masívne, hranaté ruky, na článkoch prstov husto zarastené chumáčikmi ohnivo červených chlpov.“ 19

Vstupuje do penziónu ako sympatický spoločník so zmyslom pre humor. Ľudia si ho vážia ako skúseného človeka, ktorý všetko zažil, všade bol, všetko vie.

,,Vyznal sa vo všetkom: poznal more, lode, Francúzsko, cudzinu, obchodné veci, ľudí, udalosti, zákony, hotely, aj väzenia.“20

Poznal zákony vtedajšej kapitalistickej spoločnosti, videl ju bez pretvárky presne takú, aká je. Falošnú, skazenú, komerčnú, pohŕdal ňou.

,,Rád sa vyškieral zákonom, šľahal vysokú spoločnosť, usviedčal ju z nedôslednosti voči sebe samej, takže sa dalo predpokladať, že cíti nevraživosť k sociálnemu poriadku.“21

V celom penzióne bol obľúbený, uctievaný. Do oka si padol s pani Vauquerovou natoľko, že ako jediný ju oslovoval mamka Vauquerová. Aj napriek všetkej tejto milosti vedel vyjadriť aj záporné city a to veľmi rázne a zásadovo. V niektorých jeho zvyklostiach bolo cítiť poriadnu chladnokrvnosť.

,,Spôsobom, akým si odpľúval, prezrádzal neochvejnú chladnokrvnosť, ktorá by mu nedala cúvnuť ani pred zločinom, aby sa dostal do povážlivej situácie. Jeho pohľad tak ako prísny sudca akoby prenikal do hĺbky každej otázky, každého svedomia, každého citu.“22

V ľuďoch vyvolával strach a hrôzu. Spomedzi obyvateľov penziónu si obľúbil najmä Eugéna, ktorého chcel využiť pre svoje zločinecké plány. Ukázal Paríž Eugénovi taký, aký je, ale len v rozhovoroch, v ktorých mu ukazoval intrigy, ako cestu k úspechu a dve spravodlivosti, jednu pre chudobných a druhú pre tých bohatších. Vážil si
málokoho, všetkými ľuďmi pohŕdal a svoje vnímanie a správanie k iným vysvetlil takto:

,,Som zadobre s tými, čo sú ku mne dobrí, alebo ku ktorým cítim náklonnosť. Som zlý ako diabol voči tým, čo do mňa zabŕdajú alebo, čo nie sú mi po chuti. Zabiť pre mňa človeka je ako toto, hľa! – a poriadne si odpľul.“23

Svoju chladnokrvnosť a bezmedzné svedomie vyobrazuje slovami.

,,Usilujem sa iba, aby som urobil čistú prácu, keď už je vonkoncom nevyhnutné niekoho zabiť.“24

S Eugénom sa podelil o jeho tajný plán, ktorý doposiaľ strážil vo svojej duši. Boli to plány na život do budúcnosti. Chcel žiť v Južnej Amerike, mať obrovské plantáže, veľké množstvo černošských otrokov a behom pár rokov zarobené ukrutné milióny.

Dôvod, prečo bol hľadaný políciou, bol, že vzal na svoj chrbát zločin niekoho iného. Akéhosi mladíka, ktorého mal veľmi rád. Prezývali ho Oklamsmrť, pretože pri svojich nebezpečných činoch nikdy nestratil život. Z dôvodu uistenia a následného zatknutia poverili jednu obyvateľku penziónu, aby odhalila na jeho tele písmená NZ – nebezpečný zločinec.

Collin je niečo ako šéf Parížskeho podsvetia, a preto jeho zadržanie by zabránilo veľkému množstvu zločinov. Ma dôveru troch veľkých bánk a jeho chytením by sa z veľkej časti zamedzilo uplácaniu.

,,Lapiť Oklamsmrťa a zmocniť sa jeho banky, to by znamenalo vytrhnúť zlo aj s koreňom.“25

,,Je tvrdý ako oceľ kalená na anglický spôsob. Tým, že vrazíme bodák do bachora Oklamsmrťa, zabránime zo sto zločinom a vyhneme sa podplácaniu aspoň päťdesiatich zloduchov. Takto si počínať, to je podľa prvých ľudomilov ako predchádzať zločinom.“26

Po odhalení jeho pravej identity všetci v penzióne pochopili jeho až prílišné sebavedomie a jeho zanietenie do všetkých aktivít.

,,Vo chvíľke sa Collin stal pekelným básnikom, v ktorom sa zobrazili všetky ľudské city okrem jediného, okrem ľútosti. Jeho pohľad padlého archanjela, ktorý chce stále vojnu.“27

Paradoxom bolo, že ľudia si ho stále svojím spôsobom vážili a považovali ho len za skúsenejšieho a nie za zločinca.Anastasia de Restaud

Jedna z dvoch dcér otca Goriota. Manželka bohatého grófa de Restaud. Manželstvo uzavrela len kvôli peniazom a faktu, že s grófom de Restaud sa dostane do vysokých spoločenských a aristokratických kruhov. Bola nádherná, ba priam krajšia ako jej sestra Delphine. Anastasia mala jednu z najkrajších postáv v Paríži.

,,Predstavte si veľké čierne oči, nádhernú ruku, pekne formovanú nohu, oheň v pohyboch. Mala plné zaokrúhlené tvary, bola čistokrvný kôň, rasová žena.“28

Svojho muža nikdy pravdivo nemilovala, vzala si ho len kvôli titulu a postaveniu. Jej pravou láskou bol mladík, ktorý prehral všetky svoje peniaze a Anastasia bezhlavo zamilovaná mu dala všetky peniaze, čo mala a čo vyžobrala od otca.

Na jednom z Parížskych večierkov stretáva Eugéna, ktorého hneď očarí svojou krásou a veľkoleposťou. Eugéne, s cieľom spoznať ju bližšie, sa na druhý deň rozhodne ju ísť hľadať. Bohužiaľ, jeho neskúsenosť uzavrie dvere ku grófke tým, že pred ňou spomenie meno jej otca. Ešte pred odchodom ho však grófka uistí, že je u nej vždy vítaný.

,,Kedykoľvek prídete, buďte si istý, že pánu de Restaud i mne urobíte nesmiernu radosť.“29

Avšak v okamihu, ako sa zavrú dvere, grófka hovorí sluhovi:

,,Kedykoľvek príde tento pán, ani ja, ani pán nie sme doma.“30

Tým dokazuje svoju hroznú falošnosť a pretvárku.

Akonáhle ju manžel prestáva podporovať, čoraz častejšie sa obracia na otca s prosbami o finančnú pomoc. Ten sa jej za každú cenu snaží pomôcť a neberie ani ohľad na svoje prudko zhoršujúce sa zdravie. Aj napriek všetkej láske, čo jej otec venuje, nepríde sa s ním ani rozlúčiť na smrteľnej posteli. Práve v tých chvíľach sa háda so svojim manželom, aby zabezpečila viac majetku svojmu dieťaťu. Až po otcovej smrti sa jej naskytne príležitosť navštíviť ho. Až tu zistí, ako vrúcne ju otec miloval a prizná si všetky svoje chyby.

,,Stratila som všetky ilúzie. Beda mi, pre koho som to zradila jediné srdce, ktoré ma zbožňovalo! Zaprela som ho, odvrhla som ho, tisíc ráz som mu ublížila, taká som ja naničhodnica.“31

Jej strach so sestrou nebol veľmi kladný. Obe si niečo závideli. Dephine závidela sestre spoločenské postavenie a titul grófky a Anastasia Delphine bohatstvo, ktoré získala vydajom za známeho bankára. Aj týmito hádkami postupne dcéry ničili otcovo zdravie.Delphine de Nucingen

Bola druhou dcérou otca Goriota, stále krásna, no nebola až taká elegantná ako jej sestra. Jej manželom bol bankár pán de Nucingen.

,,Zdala sa štíhla, útla ako lastovička. Opojná ľúbeznosť jej očú, jemná hodvábna pleť, pod ktorou akoby vidieť prúdiť krv, očarujúci zvuk hlasu, svetlé vlasy...“32

So sestrou kvôli závisti nevychádza najlepšie, obviňuje ju z toho, že to ona priviedla otca na mizinu neustálym drankaním peňazí, avšak Delphine je tá, ktorá vždy našla pochopenie aj pre otca, aj pre svoju sestru.

,,Zaprela si ma, dala si predo mnou zavrieť dvere všetkých domov, kam som túžila ísť, napokon neomeškala si ani jedinú príležitosť, spôsobiť mi bolesť. A či som ja chodila ako ty drankať od chudáka otca tisícku za tisíckou, jeho majetok, či som ho ja vohnala do položenia v akom je teraz? To je tvoja robota, sestra moja. Ja som sa s otcom stretala, ako som len mohla, neukázala som mu dvere a nechodila som mu lízať ruky, keď som ho potrebovala.“33

Po spoznaní Eugéna ho chcela využiť, aby sa za pomoci jeho a jeho sesternice dostala do vyšších kruhov. Napokon však Delphine spozná pravú Eugénovú dobrotu a čistotu a zamiluje sa doňho. Avšak stále to nie je pravá láska, ale len románik, ktorým musela prejsť, aby si splnila svoj sen. Eugéne jej otvorí bránu na ples pani de Beauseant a pre Delphine je to niečo ako dosiahnutie jej najtajnejších túžob. Popritom, ako sa ona zabáva na plese, jej otec zomiera. Ona sa aj rozhodne ísť za ním, ale nakoniec aj tak neprichádza a chudák Goriot umiera osamotený.Pani Vauquerová

Bola majiteľka penziónu na Ulici svätej Genovény, ktorá bola jednou z najchudobnejších častí Paríža. Pani Vauquerová bola so svojím penziónom úplne stotožnená, jej
výzor vyobrazoval okolie, ale aj vnútro penziónu. Smrad, špina, zanedbanosť.

,,Vdova vycifrovaná v tylovom čepci, spod ktorého visí vrkoč falošných, zle pripravených vlasov, jej ostarnutá, tučnastá tvár, z ktorej trčí nos ako zobák papagája, bucľaté rúčky, telnatosť, pripomínajúca sviečkovú babu, celá jej osobnosť vyjadruje penzión tak, ako penzión podmieňuje jej osobnosť.“34

Aj napriek pohoršujúcemu výzoru penziónu ona svoj dom stále zbožňuje. Keď sa dozvedela, že stratí veľké množstvo nájomníkov, zmocnil sa jej veľký smútok.

,,Ach môj dom je prázdny, či by pritom človeku nepuklo srdce? Aký je to život bez nájomníkov: Vonkoncom nijaký. Hľa, môj dom je vyľudnený. Ja sa z toho všetkého zbláznim.“35

Aj keď tento smútok nebol zapríčinený len stratou nájomníkov ako ľudí a priateľov, ale najmä ako kapitálu. Bola veľmi chamtivá, čo potvrdzujú slová:

,,Tí siedmi stáli obyvatelia penziónu boli miláčikmi pani Vauquerovej, ktorá im s astronomickou precíznosťou odmeriavala svoju starostlivosť a pozornosť podľa výšky ich dennej penzie.“36

Keď sa Goriot nasťahoval do jej penziónu, snažila sa o to, aby sa stal jej mužom. Neskôr prišla do penziónu falošná grófka, ktorá jej pred ňou pri tom pomáhala, ale v
skutočnosti si chcela Goriota vziať ona. Vzhľadom na to, že bola Goriotom odmietnutá, začala strašne pred pani Vauquerovou ohovárať otca Goriota. Pani Vauquerová je nosteľkou jednej hroznej vlastnosti. Nikdy si neprizná vlastnú chybu.

,,Tak, ako všetci obmedzení ľudia, aj pani Vauquerová sa zvyčajne nedostala na okruh udalostí a neposudzovala ich pravé príčiny. Vlastné chyby rada zvaľovala na iného. Keď utrpela túto stratu, za pôvodcu svojho nešťastia pokladala statočného cestovinára a odvtedy z neho, ako vravievala, vytriezvela. Vdova využila svoju ženskú zlomyseľnosť, aby svoju obeť nenápadne týrala.“37

Chamtivá je pre túto ženu prislabé slovo. Nepoznala hranice, napriek tomu, že vedela, že Goriot už nemal žiadne peniaze, tak za staré obliečky a za ubytovanie, ktoré mu poskytla, mu vzala zlatý medailón – jedinú spomienku na jeho dcéry.

,,Doparoma, vari len ho nemali s tým pochovať, veď je to zo zlata.“38

Na konci románu vyniká jej bezcitnosť a egoizmus, keď tesne po Goriotovej smrti volá nájomníkov na večeru.

,,Tak páni posadajte si za stôl, polievka vychladne.“39

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Honoré de Balzac: Otec Goriot