Štruktúra slovenskej spoločnosti sa počiatkom 18.storočia mení a v národoobrodeneckej ideológii sa zjavujú nové prvky. Jej základom sa stáva predstava príslušnosti Slovákov k „slovanskému národu“ a o jednom „slovanskom jazyku“. Koncom tohto obdobia dochádza k vytvorenia prvého samostatného spisovného slovenského jazyka. Významným zdrojom národnej hrdosti Slovákov sa stáva rozľahlosť, starobylosť a autochtónnosť „slovanského národa“, hoci na strane druhej vystupuje do popredia poslanie veľkomoravského a cyrilometodského dedičstva.

Obrana Slovákov sa začiatkom 18.stor stala anonymnou. Jej rukopis je v zbierke jezuitského historika Kaprinaiho a jej autora treba hľadať medzi jezuitami slovenského pôvodu, človeka z okruhu okolo Samuela Timona. Autor ju adresuje a doslova útočí na Maďarov za ich hanlivé názory o slovenskom národe. Podľa neho „niektorí Maďari očierňujú slávny slovenský národ tým, že ho označujú za neslávny, osočujú ho zo záhadného pôvodu a tvrdia, že je bez hrdinských činov a napokon, že bol vyhnaný z vlastnej krajiny, Panónie“.

Jeho obrana hovorí o vzniku a pôvode slovanského národa, o jeho slávnych činoch a o jeho politickom jadre, čo bola Svätoplukova ríša a pri tom ukazuje ako boli vojvodcovia a panovníci vo vojnách porazení a pri tom to nemalo za následok podrobenie ich ľudu. Táto obrana prekvapuje svojou adresnosťou priamo Maďarom a najmä nacionálnou precitlivenosťou.

Tieto obranné tendencie sa napokon pretvárajú v uhorskú koncepciu slovenských dejín, čo vrcholí koncom 19.storočia u Záborského a Sasinku, za jej otca však môžeme označiť Samuela Timona.

Samuel Timon

Slovenský historik, pedagóg, člen jezuitského rádu. Býva označovaný aj za zakladateľa modernej uhorskej historiografie. Napísal Inago antiquae Hungariae representans terras (Obraz starého Uhorska) a v diele Celebiorum Hungariae erbium et oppidorum topographia opisal vtedajšie mestá. Hlavným cieľom bolo podať históriu krajín, ktoré neskôr patrili k uhorskej korune. Ďalej dejiny Hunov, Avarov, veľkomoravské obdobie a príchod Maďarov. Timon začína éru kritickej historiografie. Biblia nie je už prameňom a autoritou, pozná už aj základný písomný prameň k histórii Pribinovho nitrianskeho kniežatstva „O obrátení Bavorov a Koruntáncov“. Vo svojom diele sa zaoberá aj obdobím Veľkej Moravy. Jej panovníkov predstavuje ako moravských, ktorí si podmanili susedných Slovákov.

Posledné dni Veľkej Moravy predstavuje tak, že Svätopluk sa po porážke s Maďarmi utiahol na Velehrad, Maďari sa stiahli do Dácie a celú oblasť dnešného Slovenska ponechali aj naďalej pod vládou Slovákov, ktorí sa neskôr dobrovoľne spojili s Maďarmi do jedného štátu, čo neskôr pretvoril do teórie o pohostinnom prijatí Maďarov Slovákmi. Táto teória vznikla ako protiváha tzv. podmaniteľskej teórii.

Pokrač. vývoj povedomia...

V polovici 18.storočia sa ideológia slovenskej feudálnej národnosti už viac-menej sformovala a vykryštalizovala. Jej základom ostáva povedomie príslušnosti Slovákov, splývanie so slovanským národom, ktorého hlavné cnosti – starobylosť a veľkosť – boli významnými zdrojmi národnej hrdosti reprezentantov slovenskej národnosti. Autochtónnosť Slovákov dostáva politickú funkciu, čoraz výraznejšie sa začína kryštalizovať slovenské, Slováci sa začína chápať ako samostatný slovenský kmeň, slovenčina (resp. čeština) ako nárečie slovenského jazyka.

Významným predstaviteľmi tohto názoru boli Ján Krištof Jordan s dielom O pôvode Slovanov a Adam Škultéty, ktorý vo svojej Predmluve hovorí o tom, že slovenskí vzdelanci sa vedome a zámerne usilovali v slovenskej verejnosti dvíhať národnú hrdosť.

V tomto čase sa však začala už postupne rúcať legenda o starobylosti slovanského národa. Veľkú autoritu, akou bol August Ludvig Schlözer, napadol roku 1772 Ján Thunemann, profesor na univerzite v Halle, ktorý dokazoval neudržateľnosť slovanského osídlenia na Dunaji pred 6. storočím. Na obranu jeho názorov sa vystúpil učený riaditeľ Cisárskej dvorskej knižnice vo Viedni Adam František Kollár...