Andrej Hlinka životopis

Narodil sa 29. 9. 1864 v Černovej, dnes Ružomberok, zomrel 16. 8. 1938.

Gymnázium vyštudoval v Ružomberku a Levoči, teológiu v Spišskej Kapitule, v roku 1898 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil na Orave a v Liptove, ako farár od roku 1905 v Ružomberku, kde pôsobil po celý svoj život. Politicky sa angažoval v Zichyho maďarskej Ľudovej strane, ktorá mala v programe národnú rovnoprávnosť a toleranciu. V Národných novinách pranieroval národné a sociálne krivdy na slovenskom ľude. V zásadných veciach pokračoval v Štúrovej demokratickej vlasteneckej tradícii. V parlamentných voľbách roku 1898 sa nepresadil proti maďarskej politickej agitácii (cieľavedomá výchovná činnosť majúca za cieľ získať verejnosť, masy pre dajakú vec, úlohu alebo činnosť).

V roku 1905 založil Slovenskú ľudovú stranu, zvolával ľudové zhromaždenia a organizoval verejnú činnosť. Vo voľbách v roku 1906 podporoval kandidatúru V. Šrobára, za čo ho uhorský súd odsúdil na dva roky väzenia a vysokú pokutu. Biskup Párvy ho pozbavil farského úradu a vykonávania kňazských povinností. Väzenie si odpykával v Segedíne. Cirkevná vrchnosť dala jeho Ľudové noviny na cirkevný index (zoznam register zakázaných kníh, spisov). Od roku 1905 bol ich redaktorom Ferdinand Juriga, ktorý bol v roku 1906 odsúdený na dva roky väzenia za publicistiku.

Roku 1907 sa v jeho rodisku Černovej odohrala krvavá masakra. Černovská tragédia vyvolala veľký európsky ohlas (B. Bjornson, R. W. Seton Watson, L. N. Tolstoj a iní), otriasla svedomím Európy a to až tak, že aj pápež Pius X. uznal Hlinkovu nevinu a Hlinka bol plne rehabilitovaný.

Na konci 1. SVV sa Hlinka jednoznačne postavil za česko-slovenskú orientáciu. Od roku 1918 do 1938 bol poslancom česko-slovenského parlamentu. Keď sa roku 1919 dozvedel o Pittsburskej dohode, ktorú uzavreli americkí Slováci a americkí Česi a ktorú koncipoval T. G. Masaryk, odišiel so slovenskou delegáciou do Paríža, kde žiadal, aby postavenie Slovenska v ČSR bolo zabezpečené v mierovej zmluve. Po návrate do vlasti ho za to väznili na Morave a v Česku.

V ČSR po celý čas stál na čele Ľudovej strany a viedol slovenské autonomistické hnutie, od roku 1932 spoločne s M. Rázusom. Tak sa spolu stali symbolom národnej jednoty. Odmietal čechoslovakizmus a pražský centralizmus. Víťazstva autonómie sa nedožil. Do pamäti národa vošiel ako veľká symbolická osobnosť nových slovenských dejín. Zdroj: Sto slávnych Slovákov, 1995

Encyklopédia Slovenska, 1978.