Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Milan Rastislav Štefánik životopis

Mená Tomáša Garyquea Masaryka, Milana Štefánika a Edvarda Beneša, i všetkých ich druhov a pomocníkov, ktorých tu nemožno vymenovať, si zapíše vďačný národ do sŕdc a dejiny ich kovovým písmom zaznačia na najslávnejších stránkach histórie národa. Ráčte prijať uistenie o našej nevšednej úcte. V Ženeve 31. októbra 1918

Nevšedne radostný deň mali v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika 21. júla roku 1880 v Košariskách pri Brezovej pod Bradlom, kde sa pani farárke Albertíne, rodenej Jurenkovej, narodil syn Milan Rastislav. Keď uzrel sveta, mal už päť súrodencov, ktorí po svojom vyjadrovali radosť nad príchodom ďalšieho brata. Nebol však poslednou ratolesťou na košariskej fare. Postupne pribúdali ďalšie. Štefánikovci mali dovedna dvanásť detí. Z nich ostalo nažive desať, štyri dcéry, päť synov.
V boji za svojbytnosť slovenského národa, proti maďarskej supremácii sa zúčastnili aj Štefánikovi blízki príbuzní. Jeho starý otec z matkinej strany Samuel Jurenka ako kapitán oddielu hurbanovských slovenských dobrovoľníkov vybojoval prvú bitku s maďarskými gardistami pri Jablonici. Stará matka z otcovej strany Ľudovíta bola sestrou Vilka a Ľudovíta Šulekovcov, slovenských revolucionárov. Vilka spolu s Karolom Holubym popravili 20. októbra 1848 pri Leopoldove maďarské úrady za účasť v revolúcii. Tragický osud bol aj Ľudovíta Šuleka. Ako popredného účastníka slovenského povstania ho maďarská vrchnosť zatkla a 17. júna 1849 zomrel vo väznici na choleru. Milan všetky tieto informácie opakovane počúval, ale samozrejme nie len tieto, od útleho detstva. Skôr ako Milan nastúpil do školy dostal kiahne. Choroba sprevádzaná vysokou horúčkou ho na mnoho dní pripútala na lôžko. Vďaka trpezlivej starostlivosti rodičov vyzdravel, ale choroba mu natrvalo poznačila tvár.
Keď mal šesť rokov začal chodiť do ľudovej školy. Tá bola neďaleko fary. Učiteľ Martin Kostelný ho charakterizoval takto: „Bol žiak pilný, príkladný, po vedách dychtivý. Medzi sto dvadsiatimi žiakmi bol prvý.“
Keďže do polovice sedemdesiatych rokov 19. storočia po zrušení troch slovenských gymnázií v Uhorsku neexistovali žiadne slovenské stredné školy, Milanovi rodičia sa rozhodli poslať syna do Šamorína, aby si tam pred nástupom do gymnázia osvojil základy maďarčiny. V Šamoríne, pobývajúc v spriatelenej rodine advokáta Šidu, vychodil štvrtý ročník ľudovej školy. Do Košarísk na výmenu prišla dcérka Šidovcov Margita.

Keď Milan roku 1890 opustil svoj „svet“ nastúpil ako desaťročný do Bratislavy na evanjelické lýceum a zaujal svoju vážnu púť za vedomosťami a poznaním. V Bratislave, alebo vtedajšom Prešporku, študoval tri roky. O lýceu už čo-to počul, veď pred Milanom na ňom jeho starší bratia Igor a Pavel a o čosi neskôr i mladší Ladislav22. Keď prišiel do Bratislavy, bol to „malý, útly, bledý, svetlovlasý chlapec s neobyčajne živými očami…tiež ho mám v pamäti ako trocha bojazlivého“, spomína po rokoch Ferdinand Hirschmann – profesor, ktorý ho tri roky učil jeho obľúbený predmet – matematiku. Po celý čas štúdia mu bol riaditeľom Wilhelm Michaelis a triednym profesorom presvedčený demokrat Samuel Markušovský. Z Milanových pedagógov treba však spomenúť najmä významného komeniológa Jána Kvačalu, profesora náboženstva a slovenčiny, ktorá bola nepovinným predmetom. Kvačalu na lýceu považovali za patróna slovenských študentov. Milan nemal na lýceu s profesormi žiadne nepríjemnosti. To však nemožno povedať o jeho bratovi Igorovi, ktorému spolu s Milanom Trokanom hrozilo vylúčenie. Milan bol dobrý žiak a za to mal zadarmo obedy v ústavnej jedálni a na konci druhého i tretieho roku získal peňažnú odmenu z nadácie M. Institorisa Mošovského. Štvrtú triedu, kvartu, v školskom roku 1893-1894, navštevoval už v Šoproni.
Na gymnáziách, kde Štefánik študoval spolu s mnohými slovenskými študentmi, najmä z evanjelických rodín, učili aj niekoľkí profesori slovenského pôvodu a so slovanským povedomím. Patril medzi nich najmä brezovský rodák Samuel Šaško, ďalej Alfréd Neumann, Ján Chovan a riaditeľ sarvašského gymnázia Július Benka. Ich si Štefánik zvlášť obľúbil a nezabúdal na nich ani neskôr. Pred prvou svetovou vojnou im aspoň raz do roka napísal zo svojich ciest. No celkový proces výučby a výchovy, ktorý silne pôsobil na formovanie myšlienkového a citového sveta mladých ľudí, sa niesol v duchu pohŕdavého až hrubého postoja voči príslušníkom nemaďarských národností, vyúsťujúceho do otvoreného a bezuzdného šovinizmu. Mnohí slovenskí študenti, či už na gymnáziách, alebo na vysokých školách, sa pod vplyvom takejto výchovy nezriedka odrodili, hanbili sa za svoju materinskú reč, za pospolitý slovenský ľud a verne slúžili utláčateľom svojho národa, maďarskej šľachte a buržoázii. Štefánikov otec, ktorý poznal, ako zhubne pôsobí výchova v maďarských školách na slovenský národný organizmus, bdel nad svojimi synmi – študentmi. Keď po prázdninách odchádzali do školy, pán farár sa s nimi lúčieval svojráznymi slovami: „Viete, čo je váš otec a čo ste vy.

Buďte v srdci vždy dobrí Slováci a nehanbite sa za materinskú reč! Profesorov ničím nepokúšajte, a proti sebe nepopudzujte! Na koho počujem, že sa hanbí za nás, nesmie mi domov, lebo ho zastrelím ani psa!...“
Chlapci si slová svojho rodiča vzali k srdcu. Najmä Milan. Aj v Sarvaši študoval veľmi dobre a získal si priazeň spomínaných profesorov, a predovšetkým riaditeľa Benku. Bývalo zvykom, že profesori a riaditeľ pozývali niektorých nadaných žiakov na nedeľné obedy. A tak mal aj Milan o jednu starosť menej. Za mimoriadnu usilovnosť mu udelili Telekiho štipendium – sedemdesiat zlatiek. Toľký peniaz vo večnej študentskej tvŕdzi iste Milanovi dobre padol. A vyšlo mu aj na predplatné nového vydania Kralickej biblie. Zdalo by sa, že študentské roky v Sarvaši Milanovi plynuli pokojným tempom. Ale akurát na tomto gymnáziu sa stala príhoda, ktorá sa mu mohla stať osudnou. Bolo to práve v roku pompéznych osláv milénia teda tisícročných osláv príchodu Maďarov do dunajskej kotliny, takzvaného zaujatia vlasti. Uhorská vláda tieto oslavy roku 1896 využila na stupňovanie asimilácie nemaďarských národností – Slovákov, Rumunov, Srbov, Rusínov a Nemcov. Predstavitelia nemaďarských národností proti týmto oslavám protestovali a „zaujatie vlasti“ vyhlásili za fikciu. Nuž a v tomto období šovinistickej eufórie, ktorá študentov naplno zasiahla, maďarskí spolužiaci Štefánika chytili, prehodili cez zábradlie na balkóne poschodovej budovy a nútili ho volať na slávu Kossuthovi. Inak ho vraj nechajú spadnúť dolu. Ale Milan sa ich hrozby nezľakol. Dolu ho síce spadnúť nenechali, no celá udalosť sa vyšetrovala a Milana len tak-tak nevylúčili zo školy za vzburu. Zo šlamastiky sa dostal vďaka tomu, že sa ho riaditeľ Benka i profesor Neumann jednoznačne zastali.
Pochopiteľne, aj na Milana Rastislava Štefánika malo vplyv maďarské prostredie. K obdobiu dozrievania a formovania vlastnej osobnosti sa Štefánik vrátil o niekoľko rokov neskôr a posudzoval ho veľmi kriticky. Odnárodneniu sa však ubránil. Posmešný a pohŕdavý postoj s ktorým sa stretal medzi maďarskými spolužiakmi, utvrdzoval v ňom národné sebavedomie. V tomto zmysle zostal verný tradíciám. Otec mohol s ním byť spokojný. Nepredpokladal však, že o niekoľko rokov sa so synom takmer rozíde pre rozdielne názory najmä na chápanie slovenskej národnej otázky a jej orientácie. Po maturite s vyznamenaním v Sarvaši Milan Štefánik uvažoval, kam má ísť študovať. Z viacerých možností- Budapešť, Viedeň, Praha, Belehrad, Záhreb či Petrohrad – dal na radu svojho krstného otca Štefana Fajnora, senického advokáta a rozhodol sa pre štúdium v Prahe. Do stovežatej matičky na brehoch Vltavy prišiel skromne odetý a s ešte skromnejšou batožinou.

Mal v nej okrem niekoľkých kúskov bielizne pribalených aj zopár obľúbených kníh – Kollárovu Slávy dcéra, Bottove Spevy, Verše Hurbana Vajanského, ale i Kralickú bibliu. Ubytoval sa u Františka Hrona, hlavného dozorcu potravinovej dane. Býval v izbe spolu so synom domácich Edvardom. Tu sa aj stravoval.
Tak sa osemnásťročný Milan Rastislav Štefánik na jeseň roku 1898 zapísal v Prahe na Českej vysokej škole technickej, aby vyhovel žiadosti svojho otca, ktorý z neho chcel mať stavebného inžiniera. No sám neskôr písal: „Technická vedy nezodpovedali mojim túžbam, ktoré sa od prvej mojej mladosti niesli k hvezdárstvu.“ Preto z vlastného záujmu i na niekoľkonásobné naliehanie profesora Karla Zengera Štefánik zmenil smer svojho štúdia a budúceho povolania. Po dvoch rokoch na technike v školskom roku 1900/1901 bol už poslucháčom prírodovedného smeru
Na univerzite začal študovať s veľkou chuťou, priam ako znovuzrodený. Už v prvom semestri si zapísal 37 hodín a v druhom až 43 hodín. Bol to priveľký počet prednášok, i keď možno všetky nenavštevoval pravidelne. Svedčí to o širokom zábere jeho záujmov, o úsilí dozvedieť sa a poznať čo možno najviac. Významným intermezzom v živote Milana Rastislava, v jeho príprave na vedeckú dráhu astronóma, bola cesta do švajčiarskeho Zürichu roku 1902. Prežíval veľkú duševnú depresiu. Spôsobili mu ju nežičlivé hmotné pomery, strata dvoch rokov nezaujímavým štúdiom a nie najlepší zdravotný stav. V niekoľkomesačnom úniku z pražského prostredia videl isté východisko. A skutočne ho našiel, ako to napísal svojmu priateľovi Janovi Kraiczovi: „Nepamätám sa, že bych bol býval taký zronený, nešťastný, ako keď som odchádzal z Tvojho bytu. Cítil som sa opustený a bol som opustený. Zostať v Prahe znamenalo morálnu vari aj intelektuálnu smrť. Všetko ma tam dusilo, pôda horela mi pod nohami. Opustil som vás, neopustili ma však pochmúrne myšlienky, naopak, tým intenzívnejšie krúžili, kadenáhle som zostal samotný.. Vlak vjachal do tirolsko-voralberského údolia, v ktorom sa ženie divoký Inn. Brehy, pokryté sviežou zeleňou a posiate miliónmi kvietkov, sebavedome vypínajú mohutné hlavy. Háje kvitnúcich stromov rednú do výšky a postupujú miesto ihličnatým. Na strmých svahoch i v ohromných výškach ešte zbadá oko pozorovateľa malú chalúpku, poslednýto znak vlády človeka – tam ďalej už panuje iba ľad a lavíny. Aký kontrast! Tu dole usmievajú sa romanticky rozložené dedinky so štíhlymi vežami, vzduch presýtený omamujúcou vôňou a zvlnený spevom zvestúňov jari a ožívajúcej mládeže. A všetko to sa spojí v rozkošnú a nežnú harmóniu. Putá môjho ducha praskli.

Vymanený z krážov temna letel som v ústrety mojej budúcnosti.
Ovládal ma sladký, ľúbezný pocit, ja splynul s prírodou. Vo Švajčiarsku som našiel, čo som hľadal: mier, posilu, prácu.“ Na štúdium do Švajčiarska odišiel Štefánik vďaka nezištnej finančnej podpore svojho macenáša, staviteľa Antonína Dvořáka. V Zürichu pobudol celý letný semester. Mladého slovenského adepta astronómie sa ujal profesor tamojšej univerzity Alfred Wolfer a v zürišskej hvezdárni ho zasvätil do praxe. Po pol roku odišiel Milan Rastislav z Zürichu do Talianska a svoje vedomosti si dopĺňal v Miláne. Na spiatočnej ceste z Talianska sa opäť zastavil na mesiac vo Švajčiarsku, ale tentoraz v Ženeve. Tu študoval v optickej dielni astronóma Émila Schaera a denne sa cvičil v brúsení šošoviek. Po návrate do Prahy, značne zatavený, pokračoval na fakulte v štúdiu odborných predmetov. Najväčšmi ho zaujala dynamika atmosféry a mechanika nebeských telies. Čoraz viac času venoval doktorskej dizertačnej práci na tému O hviezdach doby predtychonovej a O novej hviezde Cassiopei z roku 1572. Prácu napísal úhľadným rukopisom a bohato ju ilustroval obrazcami a tabuľkami. Odovzdal ju na posúdenie profesorovi Grussovi a profesorovi Strouhalovi. Obidvaja ju ohodnotili ako dostatočnú. Rigorózne skúšky z filozofie mal 9. júla 1904 u profesora Drtinu a profesora Hostinského. Z astronómie a fyziky robil skúšku o tri mesiace, 10. októbra. U profesora Grussa a Profesora Strouhala. Prvú skúšku zložil s vyznamenaním, ale druhú len na dostatočnú. Hneval sa, že z astronómie nedostal ani jednu otázku. Dňa 12. októbra 1904 bol M. R. Štefánik promovaný na doktora filozofie. Ceremoniál vykonal prodekan filozofickej fakulty profesor Jaroslav Vrchlický. Na tejto slávnostnej rozlúčke s pražskou alma mater a s priateľmi sa zúčastnil aj Milanov otec Pavel Štefánik. MYŠLIENKY
SOM SLOVÁK TELOM I DUŠOU - NEZNÁM LÁSKY POLOVIČATEJ.
Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný.
Kto zaobchádza so všetkými ľuďmi rovnako, uráža tých, ktorí sú lepší.
Naša sloboda bude, a preto je už dnes.
Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti.
Nech každý z nás je dnes lepší, ako bol včera, a vlasť naša bude veľká a slávna.
Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách.
Nežiadam nič iné, len aby moji ľudia mohli umierať za svoje ideály.
Ak už mám padnúť, nechže som aspoň v slovenskej zemi pochovaný.
Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícich faktorov, na ktoré nemáme na všetky vplyv.

Môžeme im však dať určitý smer, útvar.
Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu treba obetovať.
Búrlivý je môj život a bude plný zápasu. So šťastím by som sa delil, ak však padnem, chcem padnúť sám.
VERIŤ, MILOVAŤ, PRACOVAŤ.
Budúcnosť moja je buď skvelá, buď nijaká.
Život na mňa musí čakať, a nie živorenie.
Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a človečenstvu prospešné.
Ach, aké hrozné je poznanie skutočnosti.
Národ si slobodu musí zaplatiť svojou krvou.
Mne nejde o to, za cenu nečinnosť kúpiť si život. Ja nechcem žiť o dvadsať – tridsať rokov. Teraz – teraz chcem žiť. Roky a roky žijú dakedy ľudia vedľa seba a sú si cudzími.
História a zdravá logika ukazujú, že čo je zhnité, nemá trvania.
Vzdycháme, že je život krátky a súčasne ním ľahkomyseľne mrháme.
Ach, prečo nežijeme vždy logicky: s dušou skromnou, ale nie otrockou, so srdcom šľachetným, bez pokrytectva.

Linky:
http://www.stefanik.sk - www.stefanik.sk

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk