Štefan Moyses

PhDr. Štefan Moyses
významný činiteľ slovenského a chorvátskeho národného hnutia, cirkevný hodnostár, diecézny biskup, pedagóg, kultúrny pracovník, verejný činiteľ, národovec, zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej

* 24.10.1797 Veselé
† 05.07.1869 Žiar nad Hronom

motto:
„Núdza úbohého národa našeho je nevýslovná, potreby jeho nesčíselné. Rodu môj milý. Národe slovenský. Spal si duševne stá, ba tisíce liet, precitni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej: ver mi, nevyhneš sa práci, bo práca je určenie tvoje.“


vzdelanie:

Základnú školu navštevoval vo Veselom a v Trnave
1806 - 13 gymnázium v Trnave
1813 - 15 filozofia na bohosloveckom seminári v Trnave
1815 - 19 teológia na ústrednom seminári v Pešti (1828 titul doktor filozofie a slobodných umení na peštianskej univerzite)
1821 teologické štúdia skončil v Ostrihome


životopis:

Narodil sa v rodine slovenského roľníka vo Veselom. Jeho detstvo bolo poznačené chudobou a smútkom z predčasnej smrti obidvoch rodičov. Keď mal deväť mesiacov, zomrel mu otec. Ako sedemročnému mu zomrela aj matka. Ujal sa ho spolu so sestrou Ondrej Jelenčík, tamojší kasnár Antola Révayho. Bezdetný vzdialený príbuzný manželský pár ho dal na štúdiá, keďže vynikal bystrosťou a usilovnosťou. Pustil sa s veľkým oduševnením do učenia cudzích jazykov (maďarčina, nemčina, francúzština ).

K jeho základným prednostiam patrili vzdelanosť, štedrosť, mravnosť, odvaha a tolerancia, schopnosť získať si prirodzenú autoritu a viesť iných. Bol obdarený veľkými duševnými schopnosťami, ktoré sa snažil využiť v prospech svojho národa.

Vyšiel z trnavského bernolákovského prostredia, neskôr sa pod vplyvom J. Kollára, M. Hamuljaka, P. J. Šafárika stal prívržencom idey čs. národnej a jazykovej jednoty a slovanskej vzájomnosti. Bol členom krúžku slovenskej národnoobrodeneckej inteligencie v Pešti a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. V tom čase sa vzdal bernolákovčiny a priklonil sa k myšlienke československej jazykovej jednoty.

Pod vplyvom Kollárových všeslovanských myšlienok rozvíjal slovenskú vzájomnosť počas pôsobenia v Chorvátsku, kde popri Ľ. Gajovi a J. Draškovičovi patril k vedúcim osobnostiam ilýrskeho hnutia. Pracoval v oblasti vzdelávania a výchovy chorvátskej mládeže, čím si vyslúžil úctu a uznanie v popredných záhrebských kruhoch. Na záhrebskej akadémii, kde pôsobil sedemnásť rokov, prednášal filozofiu, etiku a grécky jazyk. Zaslúžil sa o zavedenie prvých prednášok chorvátskeho jazyka do škôl a používanie chorvátčiny vo verejnom živote, vydávanie chorvátskych literárnych pamiatok a rozvoj chorvátskeho jazyka, zúčastnil sa na vydávaní chorvátskych novín (Illirske narodne novine, Danica Hrvatska, Katolički list Zagrebački). Bol spoluzakladateľom a funkcionárom spolkov – hudobného spolku (1835), Čitaonica zagrebačka (1838), Gospodárskeho družstva (1841), Matica ilirska (1842), Narodni dom v Záhrebe (1847)a i.

Po návrate z Chorvátska bol u Slovákov pomerne neznámy. Diecézu prevzal v úbohom stave. Najprv pozdvihol hospodársky a duchovne svoje biskupstvo, pritom začal nepretržite pracovať pre národ a za národ slovenský. Jeho veľkosť spočíva v tom, že svoju vysokú cirkevnú funkciu chápal ako nezištnú službu vlasti, ktorej chcel vydobyť krajšiu budúcnosť. Vo svojej dobe patril k najlepším biskupom bývalého Uhorska. Podarilo sa mu v krátkom čase znovu zorganizovať duchovnú činnosť vo všetkých farnostiach a za cenu vlastného strádania postaviť diecezálne inštitúcie na pevnejší hospodársky základ.