Josif Vissarnovič Stalin

Stalin sa narodil ako Josif Vissarionovič Džugašvili 9. decembra 1879 v gruzínskom mestečku Gori v rodine chudobného obuvníka Vissariona Ivanoviča Džugašviliho, nevzdelaného a hrubého človeka, opilca. Čoskoro po narodení Sosa (tak volali Stalina v detstve) otec opustil rodinu a odsťahoval sa do Tiflisu (Tbilisi), kde nejaký čas pracoval v továrni na výrobu obuvi. Žil v biede, chorľavel a zomrel, keď bol Stalin ešte chlapcom (11 rokov). Stalinova matka Jekaterina Georgievna pochádzala z roľníckej rodiny ako jej muž. Na živobytie si zarábala šitím a praním bielizne. Keďže veľa pracovala, nemala čas na syna, a tak Soso trávil väčšinu času na ulici. V detstve prekonal kiahne, po ktorých mu na tvári zostali stopy. Medzi rozličnými prekážkami, pod ktorými neskôr Stalin figuroval v spisoch bola aj prezývka Rapavý. Keď mal Stalin 12 rokov utrpel pri náhodnej dopravnej nehode úraz ľavej ruky, ktorá mu postupne zakrnievala – bola kratšia a slabšia než pravá. Príčinou bola kóma, v ktorej pobudol 10 dní a otrava krvi, ktorú zapríčinili zle vyčistené rany. Stalin starostlivo skrýval svoju čiastočne chromú ruku, v prítomnosti ľudí sa nevyzliekal a zriedkavo sa ukázal aj lekárom. Nerád sa kúpal a nikdy sa nenaučil plávať. V čase oddychu pri Čiernom mori sa zvyčajne prechádzal oblečený po pobreží. Po rusky sa začal učiť až ako osemročný v teologickej škole v rodnom meste. Štvorročnú školu vychodil Stalin za šesť rokov. Šlo mu to ťažko, pretože vyučovanie prebiehalo v ruskom jazyku. Síce vedel dobre písať, hovoriť plynne sa nikdy nenaučil; po rusky hovoril pomaly, ticho a so silným gruzínskym prízvukom. Ako 16-ročného ho jeho zbožná matka poslala do kňazského seminára (1894).

V tifliskom teologickom seminári si pre svoje proticárske postoje vyslúžil prezývku Koba podľa známeho gruzínskeho banditu a rebela o ktorom Stalin čítal v knihe od gruzínskeho spisovateľa A. Kazbegu, román Otcovrah (boj kaukazských roľníkov za nezávislosť a slobodu). Bolo to jeho prvé krycie meno, pretože ich mal neúrekom; napr. Ivanovič, Vasilij, Vasiliev. Zachovalo sa však len meno Koba a priezvisko Stalin. Keďže bol nízky (165 cm) a fyzicky slabý, nemohol rátať s úspechom v chlapčenských pasovačkách a bál sa, že ho zbijú. Priatelia o ňom hovorili, že mu úplne chýba zmysel pre humor: ,,Je to čudák. Vôbec nevie žartovať. Nerozumie žartom a aj na tie najnevinnejšie odpovedá nadávkami a hrozbami.“ Stalin veľmi veľa a rád čítal. V seminári mu očarovala zakázaná literatúra, napríklad diela od Marxa a Engelsa. Podľa oficiálnej verzie ho práve preto v roku 1899 vylúčili zo seminára. Po zanechaní štúdia sa stal revolučným aktivistom. To, že ,,zanechal“ štúdium, mu jeho milovaná matka nikdy nedokázala odpustiť. Ani vtedy, keď sa stal vodcom celého cárskeho Ruska.

Keď sa roku 1903 rozštiepila Sociálno-demokratická robotnícka strana Ruska (SDRSR), Koba sa pridal k boľševickej frakcii pod Leninovým vedením. Organizoval bankové lúpeže na financovanie strany. Roku 1912 vstúpil do Ústredného výberu a prijal meno Stalin, čo znamená ,,muž z ocele“. Stal sa redaktorom boľševických novín Pravda, no roku 1913 ho poslali do vyhnanstva na Sibír. Po návrate do Petrohradu zohral roku 1917 kľúčovú rolu v komunistickom prevrate.

Keď Lenin roku 1924 zomrel, Stalin po ňom prevzal vedenie a nemilosrdne likvidoval všetku opozíciu. Roku 1928 začal Stalin ambiciózny päťročný plán industrializácie (spremyslovania) Ruska, financovaný vývozom obilia, a pokračoval v kolektivizácii poľnohospodárstva, ktorej dôsledkom bol hladomor, najmä na Ukrajine. Tých, čo sa akýmkoľvek spôsobom vzopreli, popravili, a roľnícke povstanie bolo beštiálne potlačené. Odhaduje sa, že kolektivizácia si vyžiadala životy 25 miliónov ľudí.

Roku 1934 Stalin zorganizoval vraždu svojho kolegu a potencionálneho rivala Sergeja Kirova a potom využil vraždu ako zámienku na čistku. V rokoch 1936 až 1938 prebiehal rad súdnych politických procesov, v ktorých tisíce straníckych funkcionárov a vyšších vojenských dôstojníkov uznali za vinných z vlastizrady a popravili. Roku 1939 už bolo z 1 966 delegátov, účastníkov zjazdu strany roku 1934, ktorý podporoval Kirova, 1 108 mŕtvych; zo 139 členov zvolených v tom roku do Ústredného výboru KSSZ bolo mŕtvych 98. Medzitým Stalinov šéf tajnej polície, takisto Gruzínec, Lavretij Berija dal uväzniť milióny obyčajných ľudí, ktorých popravovali, posielali do exilu alebo väznili v pracovných táboroch, gulagoch.

Roku 1939 už v Sovietskom zväze neexistovala opozícia, no národ bol oslabený rozsiahlymi čistkami. Západné štáty váhali uzavrieť zmluvu so Stalinom, čo ho viedlo k tomu, že podpísal pakt o neútočení s Hitlerom – i keď obaja boli, prinajmenšom teoreticky, zaprisahaní ideologickí nepriatelia. Podľa tajného dodatku si medzi sebou rozdelili Poľsko a Stalin vyhlásil vojnu Fínsku, zatiaľ čo Hitler cez Belgicko, Holandsko a Luxembursko vpadol do Francúzska.

Pakt o neútočení bol však podvod. Keď si Hitler bol už istý svojim víťazstvom na západe, porušil dohodu a 22. júna 1941 napadol Sovietsky zväz bez vyhlásenia vojny. Červená armáda, čistkami zbavená vyšších dôstojníkov, nebola schopná odporu Stalin, mysliac, že všetko je stratené, chcel z Moskvy ujsť, no napokon si to rozmyslel.

Osobne sa chopil vedenia armády a vymenoval do najvyšších vojenských funkcií dvoch skvelých veliteľov, Georgija Žukova a Ivana Koneva. Bez ohľadu na ľudské životy Stalin vrhol do boja tri milióny nedostatočne vycvičených mužov, čím napokon spôsobil zvrat situácie vďaka ich počtu. Žukov a Konev bolestne vybojovali cestu k Berlínu a víťazstvu. Stalin sa Žukovi ,,odmenil“ veliteľskou funkciou na Urale, zatiaľ čo Konev bol vymenovaný za hlavného veliteľa pozemných vojsk a námestníka ministra obrany. Nič nemalo narušiť obraz Stalina ako hrdinu, ktorý zvíťazil vo ,,Veľkej vlasteneckej vojne“, ako ju nazvali Sovieti.

Stalin vnútil represívny komunistický režim aj krajinám východnej Európy a Balkánu, ktoré ,,oslobodil“. Európa bola rozdelená na dva tábory, podľa slov Winstona Churchilla ,,železnou oponou“, a nepriateľstvo medzi Východom a Západom prešlo do studenej vojny.

Roku 1953 Stalin oznámil, že odhalil ďalšie ..sprisahanie“ medzi prevažne židovskými lekármi v Kremli. Zdalo sa, že je pripravený začať nové čistky, keď 5. marca 1953 zomrel na krvácanie do mozgu.

Diktátorov súkromný život

V roku 1904 sa Stalin oženil s mladučkou Jekaterinou Svanidzeovou a narodil sa mu syn Jakov. O pár rokov neskôr, v roku 1907 Jekaterina po niekoľkých rokoch manželstva zomrela. Stalin mal svoju prvú ženu veľmi rád a jej smrť neprispela k zmäkčeniu jeho povahy. Stalinov prvý syn Jakov zostal vo výchove u príbuzných, pretože otec sa oňho veľmi nestaral a málokedy si naňho spomenul.

V Caricynu (neskorší Stalingrad, dnes Volgograd) v Povolží sa v roku 1919 druhýkrát oženil. Jeho manželkou sa stala osemnásťročná Nadežda Allilujevová, ktorá mu porodila dve deti. Podľa oficiálnej verzie spáchala v roku 1932 samovraždu. Naposledy sa údajne Stalin s Naďou verejne skoro pobili 7. novembra na bankete na počesť 15. výročia Októbrovej revolúcie.

Ľudová tradícia hovorí, že Stalin hádzal na ženu cigaretové ohorky a pomarančové šupky, až z oslavy rozzúrená odišla. Ráno ju našli mŕtvu. Hovorí sa, že verzia o samovražde trochu narúša fakt, že Nadežda mala otvor po výstrele v zátylku, čo by si sama dokázala spôsobiť len ťažko. Vraj ju Stalin po oslave napadol a keď sa mu snažila uniknúť, zozadu ju zastrelil.

Pravda je, že koncom tridsiatych rokov zatkli alebo zlikvidovali skoro všetkých príbuzných Allilujevovej, ktorí by mohli k tejto verzii niečo dodať, ale historici sa aj tak prikláňajú k tomu, že Naďa jednoducho nevydržala despotické a drastické zaobchádzanie a vzala si život sama. Ich spoločná dcéra Svetlana žije v Anglicku.

Britský historik Simon Sebag Montefiore vydal v máji tohto roku knihu Young Stalin, v ktorej opisuje pedofilné chúťky sovietskeho vodcu. Spomína v nej marec 1914, keď ho cárska vláda poslala do vyhnanstva za revolučné a kriminálne aktivity. Nový domov našiel pri polárnom kruhu v tábore Kurejka. V ukrutných mrazoch tam v drevených chatrčiach žilo 67 ľudí, medzi nimi aj trinásťročná sirota Lidia. Vtedy 35-ročný Stalin si krátil čas popíjaním alkoholu a zábavou s Lidiou. Po jednej preflámovanej noci dievča otehotnelo.

Výroky

Potvrdené:

•... nie iba dobehnúť, ale aj predbehnúť ...

Prisudzované:

•Keď opozícia zloží zbrane, dobre. Ak nie, odzbrojíme ich sami.
•Smrť jedného muža je tragédia. Smrť milióna mužov je štatistika.

Povedali o ňom

•V čele sovietskej vlády stojí najväčší vedec – milovaný vodca sovietskeho ľudu J. V. Stalin.
A.F. Joffe

•Stalin vytýčil vedcom ušľachtilú úlohu – pracovať pre ľud.
A. F. JoffeVyznamenania

•Hrdina socialistickej práce (1939)
•Hrdina Sovietskeho zväzu (1945)
•Rad Víťazstva (1943, 1945),
•3x Rad Červenej zástavy
•Rad Lenina (1939, 1945, 1949)
•Rad Suvorova 1. stupňa (1943).

Gulagy

Gulag je pojem pre koncentračný režim sovietskych politických väzníc, stalinská diktatúra

Ruské pracovné tábory vznikli pre to, aby splnili tri základné úlohy:

•izolovať tzv. triednych nepriateľov
•využívať ľudí ako lacnú pracovnú silu, čo sa akurát hodilo pre vojnou zničenú krajinú – Sovietsky zväz
•po vyčerpaní a dostatočnom využití väzňov, v tichosti zlikvidovať, alebo zastrašiť

Transport ľudí pozostával najskôr z prechodu z bydliska do tzv. distribučných väzníc (sústreďovacích táborov) a neskôr z týchto väzníc do pracovných táborov, ktoré sa nachádzali na najodľahlejších miestach ZSSR.

Do týchto táborov zatvárali ruské orgány rôznych ľudí: zločincov, vrahov, politických väzňov, dokonca bývalých vojakov slov. armády, ale často krát aj slušných obyčajných ľudí, pod zámienkou pracovnej brigády na tri – štyri dni! V skutočnosti však všetci prešli minimálne päť ročným peklom. Tisíce nešťastníkov - úctivých a pracovitých robotníkov, remeselníkov, ale aj intelektov bolo vyzvaných na pomoc pre svoju vlasť, ktorá bola zničená vojnou. Napr. na opravu mosta, cestných komunikácii... Mnohí, ktorí šli na “trojdňovú brigádu“ (medzi nimi aj ženy) sa zhromaždili na určených miestach aj s vlastným pracovným náradím. Vtedy ešte netušili, že to bude hrôzostrašná brigáda ďaleko od domova, ktorá potrvá niekoľko rokov. Robotníci z okolitých krajín ZSSR tiež neboli výnimkou. Boli vyzvaní ruskými orgánmi a medzi ich argumenty patrilo (okrem iného) aj pomoc pre Sovietsky zväz za slobodu, ktorú im Červená armáda vybojovala v 2. svet. vojne. Boli násilne odvlečení na nútené práce do ZSSR na niekoľko rokov...

V roku 1945 začali orgány dovážať priamo do väzníc, bez nejakých procesov, aj vojnových zajatcov – Rusov. Keďže prežili nemecké zajatie, vláda si položila otázku - Ako mohli títo ľudia prežiť v nemeckých vyhladzovacích táboroch? - Nijako sa im to nezdalo, preto si vymysleli odôvodnenie. Bolo ním tvrdenie, že všetci, ktorí prežili, museli byť nejako spojený s nacistami. Cesta vlakom do distribučných väzníc trvala aj niekoľko týždňov a do jedného kupé, dokázali nastrčiť aj cez 50 ľudí. Pri takýchto podmienkach sa stávalo, že niektorí slabší väzni túto cestu ani neprežili. Podobne to bolo aj v distribučných väzniciach. Strava tu pozostávala z troch denných dávkach: z prevarenej vody, kaše a 100 – 200 gramov chleba na deň. Najväčšie právomoci mali banditi. Tých sovietske zákonodarstvo určilo ako „živel sociálne blízky“. Mohli si dovoliť okradnúť a aj zabiť spoluväzňa. Boli to ľudia absolútne bez zábran. Boli tu aj nasadení udávači a špicli, ktorí všetko registrovali a podávali správy dozorcom. Boli tu komunisti, príslušníci iných politických strán a politickí väzni, ktorí boli najviac utláčaní. Nad väzňami držali ochrannú ruku dozorcovia. Boli to členovia čeky a nosili modré výložky. Po 2. svetovej vojne v roku 1945 začali väzni vo väzniciach dúfať, že Stalin udelí všeobecnú amnestiu a že zatýkanie je len prechodný jav – ale, dúfali márne. Obdobie transportu väzňov do pracovných táborov bolo veľmi nepokojné a pripomínalo prevážanie dobytka. Pohľad na kruté zaobchádzanie z väzňami a ich neľudské podmienky sa nikdy nenaskytol bežným ľuďom, pretože distribučné väznice boli stavané v odľahlých častiach železníc a pri vedľajších koľajach.

Priamo v pracovných táboroch to bolo ešte horšie. Práca trestancov a bohužiaľ aj netrestancov bola rozdelená na dve 12-hodinové smeny. Časť pracovala pod zemou – v baniach, časť na povrchu. V lete nebola situácia taká zložitá a ťažká, no v zime to bolo utrpenie. Práca väzňov v tých prvých štádiách obdobia gulagov zväčša spočívala v budovaní nových pracovných táborov. Strava bola horšia ako v prechodných väzniciach. Bolo jedlo z rýb, z poloupečeného chleba alebo len z múky. To zajedali snehom. Sneh bol pre nich tekutinou. Vodu nedostávali. Jedine, keď sa sneh v lete roztopil.

Po rokoch tvrdej práce a sovietskej tyranie sa niektorí väzni aj vrátili domov. Pri odchode zo ZSSR im zakázali čokoľvek rozprávať o ZSSR, pod hrozbou, že ich opäť deportujú naspäť do prac. táborov. Veľká väčšina ľudí, ktorí prežili gulagy malo podlomené zdravie, na ktoré po čase zomreli. Napr. žalúdočné vredy, omrzliny, ženy nemohli mať deti...Do konca života boli prenasledovaní a zastrašovaní Štátnou tajnou políciou ŠTB... Ruské pracovné tábory možno prirovnávať ku nacistickým koncentračným táborom počas 2. sv. vojny. Neexistuje síce presné číslo umretých ľudí v gulagoch, no odhaduje sa, že sú to milióny. Vymenovať všetky tábory nieje snáď ani možné, pretože boli vybudované nielen u každého väčšieho i menšieho mesta, ale tisíce ich boli aj v sibírskych pustatinách.

Najznámejšie tábory: tábor Nuzal, tábor Donbas, tábor Čerepovec na Sibíri, tábor Omsk, tábor Sachalin.

Súčasné názory na Stalina

·liberálni demokrati: Autori vychádzajúci z liberálnych a humanistických pozícií, pokladajú Stalina za potláčateľa všetkej slobody, iniciatívy, za pôvodcu totalitnej spoločnosti, vinníka a iniciátora zločinov proti ľudskosti, porovnateľný s Hitlerom. Táto mienka prevláda na Západe, v čase Perestrojky a začiatkom 90. rokov 20. storočiam prevládala i v Rusku. Počas života Stalina v ľavicových kruhoch na Západe bol aj iný postoj k nemu od zhovievavého po nadšený, keďže ho pokladali za tvorcu zaujímavého sociálneho experimentu - takto k nemu pristupovali napríklad G.B. Shaw, Lion Feuchtwanger, Henri Barbusse. Po odhaleniach XX. zjazdu stalinizmus na Západe ako jav zanikol.

·komunisti-stalinisti: plne uznávajú Stalina, pokladajú ho za verného pokračovateľa Lenina. Ich názory v podstate zodpovedajú oficiálnym tézam sovietskej propagandy 30. rokov. Ako príklad možno uviesť knihu М.S. Dokučajeva Dejiny nezabúdajú.

·komunisti-antistalinisti: obviňujú Stalina zo zničenia strany, z odstúpenia od ideálov Lenina. Tento prístup sa zrodil ešte v „leninnskej garde“ (M. Rjutin, F. Raskoľnikov, L.D. Trockij, či Bucharinov list napísaný pred popravou) a stalo sa prevládajúcim po XX. zjazde.

·nacionalisti-stalinisti: kritizujú Lenina i demokratov, zároveň vysoko oceňujú Stalina za prínos k upevneniu ruskej imperiálnej vlády. Pokladajú ho za hrobára rusofóbov-boľševikov. Oceňujú jeho antisemitské kroky. Ako príklad možno uviesť diela I.S. Šiškina Vnútorný nepriateľ a V.A. Mičurina «Dvadsiate storočie v Rusku cez prizmu teórie etnogenézy L.N. Gumiľova a práce V.V. Kožinova. Posledný pokladá stalinské represálie v mnohom za nevyhnutné, kolektivizáciu a industializáciu za ekonomicky opodstatnené.

·nacionalisti-antistalinisti: (napr. Alexandr Solženicyn) odsudzujú Stalina ako boľševika, narušiteľa tradičnej ruskej kultúry a tradičnej ruskej spoločnosti
Podľa výskumu verejnej mienky z 18.-19. februára 2006, 47% obyvateľov Ruska pokladajú rolu Stalina v histórii za pozitívnu, 29% za negatívnu.
Po XXII. zjazde pamätníky Stalina boli po celom Sovietksom zväze demontované, okrem pamätníka v rodnom meste. V súčasnosti na mnohých miestach Ruska mu znovubudujú pamätníky.