Johann Gregor Mendel

(1822-1884)

J. G. Mendela považujeme za zakladateľa náuky o dedičnosti- genetike.

Narodil sa v Hynčiciach pri Novom Jičíne (v Sliezku) v rodine nemajetného roľníka. Po absolbovaní dedinskej školy sa nadaný chlapec dostal na gymnázium v Opave, po ňom absolbovoval Filozofický ústav v Olomouci. Roku 1843 ako 21-ročný vstúpil do kláštora augustiánov v Brne a ako mních dostal meno Gregor. Kláštor mu umožnil štúdium na viedenskej univerzite, kde sa zaoberal matematikou a prír. vedami.

Po návrate z univerzity vyučoval na reálke v Brne fyziku a prírodopis a zároveň v kláštornej záhrade robil pokusy s krížením rastlín, najmä hrachu. Cieľom pokusov bolo nájsť "všeobecne platný zákon vzniku a vývoja hybridov“. Kríženie robil Mendel tak, že štetcom prenášal peľ na bliznu materského organizmu, odkiaľ odstránil tyčinky, aby nenastalo samoopelenie. Proti opeleniu rastliny hmyzom chránil kvet krytom z papiera. Zvolil si hrach s červenými a bielymi kvetmi a sledoval zmenu farby pri krížení. Podľa výsledkov stanovil základné pravidlá, ktoré platia pri prenášaní znakov z rodičov na potomstvo. Tieto pravidlá potvrdili neskoršie pokusy, takže tvoria základnú kostru celej vedy o dedičnosti. Mendel zistil, že sa nededia vlastnosti, ale len schopnosti, vlohy pre ne.

Na týchto pokusoch Mendel pracoval 15 rokov. Svoje poznatky publikoval v roku 1865, no za jeho života sa neuznávali a zabudlo sa na ne. Roku 1868 zvolili Mendela za opáta v kláštore a to ho odvádzalo od vedeckej práce, najmä keď sa roku 1874 dostal do komplikovaného sporu o zdanenie kláštora. Mendel sa tiež zaoberal aj včelárstvom, robil pokusy s krížením včiel a myší. Všímal si dedičnosť u človeka, zaujímal sa aj o mikroskopovanie, meteorológiu a astronómiu.

Zomrel v Brne ako 62-ročný na následok zdĺhavej choroby.

Po jeho smrti v roku 1900 začali jeho prácu prekladať do cudzích jazykov a doposiaľ sa ustavične vydáva ako klasická práca nielen z náuky o dedičnosti, ale aj z biológie. Po roku 1900 zákonitosti tvorby hybridov znovu objavili vedci de Vries, Correns a Tschermak a priznávajú Mendelovu prioritu. Roku 1906 pomenovali náuku o dedičnosti genetikou a o tri roky jednotku dedičnosti génom. Mendel na rozdiel od svojich predchodcov súhlasil s Darwinovou teóriou prirodzeného výberu a bol presvedčený, že jeho vlastná teória ju dopĺňa.

Spočiatku prírodovedci Mendelovu teóriu stavali proti Darwinovej vývojovej teórii, čo vyvolávalo veľké spory v Anglicku, aj v iných krajinách. V dvadsiatych rokoch nášho storočia genetici spojili mendelizmus s darwinizmom, čo otvorilo brány ku skúmaniu závažným problémom životných systémov a po druhej svetovej vojne vyvrcholilo v objavení nukleových kyselín- nositeľov dedičného kódu. Bolo to súčasne východisko rozvoja genetiky a biológie na molekulárnej úrovni.

J. G. Mendel spolu s J. E. Purkynom predstavujú najvýznamnejšie vedecké osobnosti v Čechách a na Morave.