7. Koncentračné a pracovné tábory v Českej republike

7.1 Terezín

Prvotný význam Terezínu mal spočívať v tom, že tu mali byť vystavané kasárne pre vojakov. Zmenilo sa to však na ďalší ohavný tábor, ktorý len páchal zlo na ľuďoch. Bolo getom a koncentračným táborom zároveň. Sem prichádzali spočiatku Židia z Protektorátu Čiech a Moravy, Nemecka, ale aj Rakúska, Dánska a Slovenska. Niektorí si dokonca mysleli, že v Terezíne prečkajú vojnu, ale bola to iba ich predstava, ktorá nemala s realitou nič spoločné. Od roku 1942 mali všetky transporty v Terezíne smerovať len do Osvienčimu a do Birkenau. Preto sa Terezínu hovorievalo aj „čakáreň na Osvienčim“. Z Terezína bolo vypravených celkove 67 transportov.

Tento tábor a geto sa vyznačovalo nielen svojimi transportmi, ale aj ďalšími vecami, ako napríklad nedostatočným miestom v gete, pretože už v roku 1942 dosiahol počet ubytovaných hranicu 58 500 ľudí. Tieto stiesnené podmienky niesli zo sebou aj hygienické a stravovacie problémy, nedostatok vody, infekcie, epidémie a rozšírenie hmyzu a parazitov. Zo stravou to bolo veľmi biedne, pretože sa čakávali dlhé fronty na jedlo. Keď sa aj dostali k jedlu, často bolo studené a bolo ho málo, aby zasýtili prázdny žalúdok. Strava sa rozdeľovala tak, že väzni boli zaradení do rôznych skupín. Od toho záležalo, koľko toho dostali na tanieri. Tí, ktorí mohli pracovať vonku, mimo geta, dostávali potravinové balíčky od svojich príbuzných. V Terezíne boli umiestnené aj deti, bolo ich tu okolo 10 500, z toho ich asi 400 zomrelo v gete. V tomto tábore pracovali aj normálni ľudia, ktorí sa snažili deťom organizovať denný program. Starali sa o nich, učili ich a chodili s nimi športovať. V gete bola založená aj detská opera s názvom Brundibád.

V gete bol aj kultúrny život, čo ma veľmi prekvapilo. Väzni mali možnosť písať básne, kresliť obrazy. Mohli vystupovať v tábore pred obecenstvom. Rozšírilo sa to až do takej podoby, že počet umelcov vzrástol na 10 000. Niektorým sa však ich kreslenie stalo osudným. Boli to hlavne tí, ktorí sa snažili zobraziť geto, také aké v skutočnosti je, so svojou pravou tvárou. Títo boli potrestaní smrťou a ich diela spálené. Rozvinulo sa tu aj divadlo. Svedčí o tom aj záznam. Nevyvíjalo sa len divadlo a literatúra, či maliarstvo, bola to predovšetkým hudba, ktorá mala veľký význam. Jednalo sa o hudbu vážnu, dokonca si väzni naštudovali Predanú nevestu a zahrali ju pred táborom. Všetko by znelo krásne, a možno aj realisticky, keby to nebolo geto. A ako každé geto i tábor aj v Terezíne trpeli ľudia rôznymi nemocami a epidémiami. Síce tu bola vybudovaná nemocnica a ošetrovňa, ale ani toto nezabránilo umieraniu ľudí, ktorí boli vysilení prácou a hladom. Preto strach s úmrtia sprevádzal každého väzňa skoro každý deň. V Terezíne sa nachádzala aj márnica, kam prevážali telá, odkiaľ ich potom odvážali do hromadných hrobov, mimo geto. Na rozdiel od ostatných giet a táborov, v Terezíne mohli dať posledné zbohom obeti jej príbuzní. Neskôr telá týchto obetí spopolňovali a následne popol vysypávali do rieky Ohry.

7.2 Hodonín u Kunštátu

Tu sa nachádza cigánsky tábor. Mal kapacitu okolo 800 ľudí, ale aj tu sa to porušovalo a ľudia tu boli ako “sardinky“. Spočiatku sem boli nútení ísť pracovať moravskí Rómovia. Stravovacie a hygienické podmienky boli také isté ako v predchádzajúcich táboroch. V tomto tábore však neboli dozorným orgánom príslušníci SS, ale boli to protektorátni policajti. Týmto táborom prešlo okolo 1300 osôb. Priamo v tábore však zomrelo 194 obetí a bolo to v dôsledku epidémií a nemocí. Tento tábor slúžil výhradne iba k účelu zozbierania Rómov, potom boli odvlečení buď do Osvienčimu alebo Mauthausenu. Z tohto tábora boli vypravené len 2 transporty. Prví viezol iba 49 mužov a 27 žien do Osvienčimu. Ten posledný ich však viezol omnoho viac, bolo to okolo 749 osôb. Po jeho odchode zostalo v tábore iba 62 osôb, ktorí boli prevezení neskôr do Osvienčimu. Zachránilo sa iba jedno malé dievčatko, ktoré si adoptovala jedna nerómska rodina.

7.3 Lety u Písku

Tábor mal kapacitu 600 osôb abol to cigánsky tábor, ale už v roku 1942 tu bolo umiestnených okolo 1100 osôb. Tiež tu bola protektorátna polícia, ktorá sa dávala uplácať a púšťala väzňov na slobodu. Bolo to za 20 000 protektorátnych korún. Pre väzňov to však bolo až priveľa. Tak svoje šťastie skúšali útekom. V kronike tábora bolo zaznamenaných cez 100 pokusov, ale na slobodu sa to podarilo iba väčšine. K Rómom sa správali bezcitne a hrubo. Najznámejší tyran v tábore bol Josef Janovský, ktorý bol najkrutejší. Rómovia v tábore pracovali rôzne. Väčšina z nich pracovala na výstavbe cesty, smer Plzeň – Ostrava. Jedlo bolo také, aké v predošlých táborov, ale bolo ho menej pretože jedlo rozkrádali protektorátne polície. Pred transportom boli dávky zvyšované, aby ľudia mohli vydržať cestu vlakom. V tábore boli aj epidémie a nemoci a tak sa stávalo, že deti, ktoré sa narodili v tábore, hneď zomreli. Bolo ich okolo 30. Rozvinutá bola v tábore týfusová epidémia, počas ktorej sú zaznamenané najväčšie straty na životoch. Transporty z tohto tábora boli tiež 2. Kronika uvádza 513 osôb odvlečených do tábora v Osvienčime a Birkenau.

8. Koncentračné tábory, pracovné tábory a ghetta v Slovenskej republike

Aj na Slovensku sa v období 2. svetovej vojny ,zakladali tábory. Neboli to tábory však tábory ani koncentračné, ale ani tábory vyhladzovacie. Išlo o tábory pracovné, kde sa pracovalo od rána až do večera. Na našom území to bolo zamerané hlavne proti Rómom. Do pracovných táborov boli umiestňovaná hlavne mladí Rómovia, ktorí museli veľmi ťažko pracovať. Pracovali hlavne manuálne. Stavali priehrady. Cesty a železničné trate. Neskôr začali vznikať pracovné útvary hlavne v Očovej, Moste na Ostrove a Horárni v Trnave. Medzi najväčšie patrili však Dubnica nad Váhom a tábory na východe Slovenska. Boli hlavne v Hanušoviciach nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci. Na východe SR budovali napr. železničnú trať Prešov – Strážske.

Pod hospodársku správu v Hanušovciach nad Topľou patril aj pracovný útvar v Jarabej (1942), kde budovali štátnu cestu Čertovica - Mýto pod Ďumbierom. Menší pracovný útvar bol otvorený v Ilave. Určený bol na dokončovacie práce na tamojšom vodnom diele. V rokoch 1943 - 1944 bol pracovný útvar v Revúcej. Tam budovali úseky železnice Revúca - Tisovec. Posledným väčším pracovným útvarom bolo Ústie nad Oravou. Rómovia pracovali na jednej z najväčších a najvýznamnejších stavieb slovenského štátu - Oravskej priehrade.

8.1 Tábor v Dubnici nad Váhom

Perzekúcia slovenských Rómov dosiahla svoj vrchol v rokoch 1944 – 1945. Na mieste Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 Zaisťovací tábor pre Rómov. Išlo o skutočný koncentračný tábor, do ktorého boli posielaní Rómovia z celého Slovenska i so svojimi rodinnými príslušníkmi. Počet Rómov bol zakrátko oveľa vyšší ako kapacita tábora: v decembri 1944 tu bolo viac ako 700 väzňov. Podmienky v tábore boli veľmi ťažké. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery v tábore sa podpísali najmä na zdravotnom stave detí a starých ľudí. Najvážnejšia bola epidémia škvrnitého týfusu. V januári 1945 zachvátila viacero Rómov. V tom čase prevzali kontrolu tábora Nemci a rozhodli sa radikálne vyriešiť aj týfusovú epidémiu. Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých na nákladné auto a odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili. V masovom hrobe boli objavené pozostatky po 26 zavraždených. Prekvapujúca je brutalita, s akou boli zavraždení.

Po skončení karantény sa už tábor nepodarilo uviesť do pôvodného stavu. Blížil sa front a tábor ostal bez dozoru. Rómovia tábor opustili a rozutekali sa po okolí. Po prechode frontu bola budova, v ktorej boli Rómovia ubytovaní, zapálená a tábor bol dokonale zlikvidovaný, akoby nikdy neexistoval.