Jej jediný učiteľ

S Ježišom trávila Gemma stále viac času, v láskavom a dôvernom rozhovore, takže aj spovedník ju napomenul: "Nesmieš mu tykať ..." rozkázal jej, ale sám Ježiš jej odpovedal: "Nemám rád, keď ľudia nemajú ku mne takú dôveru, akú si žiadam..."

Gemma si urobila zo svojho srdca malý kláštor. Žila vnútorne sústredená, takže sa zdalo, že navonok je úplne neprítomná. Záľuba pre svojho Božského Ženícha ju natoľko stravovala, že musela byť stále s ním a klaňať sa mu. Napriek jeho návštevám, si Gemma žiadala iba prijať ho v Eucharistii, kde, ako napísala" celkom patrím Ježišovi a on patrí mne."

Jedna priepasť vyvoláva druhú a Gemma, ako každý mystik, pochopila túto pravdu. Priepasť svojej biedy nazývala priepasťou Božieho milosrdenstva. Stretnutie v každodennom prijímaní Eucharistie bolo jej nádhernou skutočnosťou.

"Čakám ťa na Kalvárii"

Týmito slovami Ježiš určil Gemme stretnutie, na ktorom ani jeden z nich nemal chýbať. Bola vigília sviatku Božského Srdca, keď sa na Gemminom tele objavili znaky utrpenia, tak, ako sa to stalo už viacerým mystikom. Avšak Gemma nebola učiteľkou Cirkvi ako sv. Terézia z Ávily, nezaložila nijaký rád ako sv. František, nebola známa u pápežov ako sv. Katarína Sienska, nechránili ju múry nijakého kláštora ako sv. Veroniku Giulianiovú. Gemma bola iba jednoduché, plaché dievča, také skromné a utiahnuté, že sa zdala byť až nevzdelaná. Viedla utiahnutý život, prežívajúc svätosť, pripravená vždy slúžiť a zabúdať na seba.

Jej stigmy sa otvárali každý týždeň ako bolestivé a krvácajúce rany, sledujúc cestu Ježišovho utrpenia od štvrtka večera, do piatka 15. hodiny. Vo svojej jednoduchosti si Gemma myslela, že také rany majú všetci, čo sa zasvätili Bohu, ako to ona súkromne urobila.

Nikto nie je prorokom vo svojej vlasti...

"Prijatá ako dcéra do zbožného zámožného domu kapitána Mattea Gianniniho, viedla utiahnutý život medzi domom a kostolom," - spomína vo svojej recenzii Piero Bargellini - "ale keď mala príležitosť, vychádzala za múry meštiackeho domu, spôsobovala obrátenia, predpovedala o udalostiach, prežívala extázy. Pri modlitbe sa potila krvou. Na jej tele okrem znakov po klincoch sa objavili znaky po bičovaní a korunovaní tŕňmi...

Vedci nevedeli pred ňou skryť rozpaky. Dokonca jeden duchovný vodca nevedel, ako ju posúdiť. Podozrievali ju z mystifikácie, hovorili o hystérii alebo sugescii. Žiadali dôkazy a nárokovali si na poslušnosť.

Iba ona, Gemma Galganiová, uprostred fyzických bolestí a morálnych skúšok, nič nehovorila, ba skôr vždy súhlasila. Nič si nežiadala, žiadala od Ježiša pre seba viac bolesti, ešte bolesť, viac bolesti. A pre iných žiada obrátenie a spásu".

Hodina tmy

Ako je známe, útoky satana sú obzvlášť ukrutné, keď sa duša ponúkne ako obeť pre spásu duší. Ani Gemma nebola ušetrená strašných prudkých diabolských trýznení, fyzických a duchovných ( "pokiaľ niečo robíš pre seba, rob čo chceš, ale neopováž sa nič robiť za hriešnikov, lebo mi to draho zaplatíš" hrozil jej.)
Tu treba zdôrazniť, že Boh dovolí pôsobiť diablovi, aby mohli duše dozrieť, tak ako dovolí vyprahlosť, "temnú noc", neporozumenia a úplnú opustenosť. Len tak sa možno oddeliť od seba samých, od svetských vecí, a nechať v sebe pôsobiť iba Boha. Takýto bol program aj pre Gemmu. Čo ju podopieralo v bolesti? Iba Ježišova láska. A ak ju láska podporovala v bolesti, bolesť ju posilňovala v láske.

"Potrebujem duše, ktoré sa obetujú..."

Nech nás neudivuje táto Ježišova požiadavka. Ježiš často cez svätých, cez svoju Matku, žiada obety, zmierenie, polepšenie.

Panna Mária sa vo Fatime obrátila na troch pastierikov: " Chcete sa obetovať Bohu a znášať trápenia, ktoré vám chce poslať na odčinenie toľkých hriechov, ktoré urážajú jeho Božskú majestátnosť? Chcete trpieť za obrátenie hriešnikov?"

Gemma a iné mimoriadne duše odpovedali na túto výzvu Panny Márie úplným odovzdaním sa v radikálnej obeti. Od nás sa požaduje obetovať sa vo svojej každodennosti a nasledovať svätých v poníženosti, vo vnútornej tichosti, v schopnosti úplne sa vyprázdniť od seba samých a urobiť miesto Ježišovi, ktorý sa chce obetovať v nás, aby vystúpil na kríž a tak zachránil svoje deti od hriechu.

Všetko je dokonané!

Gemma úprimne túžila vstúpiť do kláštora, aby tam ukrytá mohla žiť svoj život obety. Boh dovolil, aby bola stále odmietaná a nechal ju vystavenú svetu medzi tými, za ktorých sa obetovala (Ježiš ju žiadal, aby sa obetovala najmä za kňazov, ktorí ľahko zabúdajú na veľkosť svojich sľubov: "Ak len nie z ohľadu na týchto anjelov (obetujúce sa duše), ktorí stoja okolo mňa, koľkých by som zasiahol bleskom pri oltári!").

Gemma zomrela vo vnútornej a vonkajšej opustenosti, až do konca podobná Kristovi. Bolo to na Bielu sobotu, na deň uloženia Ježiša do hrobu, na deň odpočinku pred zmŕtvychvstaním. Gemma sa definitívne spojila so slávou svojho nebeského Ženícha 11. apríla 1903.