Od 1.4.1924 si vo väzení v Landsburgu pobudol deväť mesiacov, potom ho prepustili. Za ten čas, čo „sedel“, stihol napísať knihu Mein Kampf (Môj boj), ktorú diktoval svojmu sekretárovi Rudolfovi Hessovi. V tejto knihe opisoval, ako si predstavuje budúcnosť Nemecka a nezabudol pripomenúť svoje teórie o židoch a komunistoch, presadzoval tu svoju rasovú orientáciu a predstavy o vedúcej úlohe Germánov. Autobiografické časti knihy sú melodramatickým opisom jeho osobného zápasu o vymanenie sa z vplyvu nepriaznivých okolností, ktoré mu do cesty postavil nežičlivý osud. Okrem toho je kniha plná nezáživných pasáží nabitých siahodlhými ohováračkami židov. Dva momenty v knihe si však zaslúžia sústredenú pozornosť. Prvou je Hitlerova analýza sily propagandy a techník na jej zefektívnenie. Je to hádam jediný intelektuálny prínos v jeho živote. Druhou je Hitlerovo rozhodnutie vydobyť pre árijskú rasu tzv. životný priestor tak, že sa rozdelí ríša otrokov na východe. Znamenalo to, že po nemecky hovoriaci občania Rakúska a českých Sudet budú pohltení, a Poľsku a Rusku sa vnúti nacistická vláda. Kniha vyšla v roku 1925 a predávala sa veľmi slabo. Keď sa stal Hitler kancelárom Nemecka, predalo sa jej na milióny. Po prepustení z väzenia sa usadil v Berchtesgadene v Bavorsku. Poučil sa zo svojich doterajších chýb. Začal snívať o svojej budúcej sláve a o sláve Nemeckej ríše. Tu napísal druhý diel svojej knihy.

Po návrate z väzenia začal prestavovať svoju stranu od základov. Veľa ľudí zo strany jednoducho vyhodil, alebo ich dal zavraždiť. Založil si vlastnú, bojaschopnú elitnú jednotku Schutzstaffel (z nemčiny – „ochranná štafeta“, teda pokračovanie jednotiek SA) SS.

Od tých čias Nacisti rátali jeden úspech za druhým.

Do roku 1929 mali veľmi dôležité miesto na nemeckej politickej scéne. Niektorí vysokopostavení ľudia mali veľké výhrady k Nacistom, no báli sa podniknúť nejaké opatrenia, lebo Hitlerovcom by stúpla popularita.

V roku 1929 pozval k sebe na návštevu nevlastnú sestru Angelu z Viedne. Prišla aj s dvoma dcérami Friedl a Geli. Hitler, ktorý mal tridsaťdeväť rokov, sa zamiloval do dvadsaťročnej Geli. Bola to jeho neter. Ich vzťah sa skončil v roku 1931, keď Geli spáchala samovraždu. Aj na Weimarskú republiku dopadla povojnová kríza a obrovská inflácia po prvej svetovej vojne. Časť nemeckých politikov za to vinila najmä štáty, ktoré vyhrali, najmä svojho suseda, Francúzsko. Keď táto povojnová kríza prešla, väčšina Európy dosiahla hospodársky rozmach. Nemecko vtedy dostalo veľkú dolárovú požičku od USA pre upevnenie ekonomiky a platenie reparácií. Platba reparácií sa upravila v prospech Nemecka, ich celková suma sa znížila a lehota sa predĺžila. Hospodársky rozmach a blahobyt však netrval dlho. Všetko sa začalo krachom na New Yorskej burze 22. októbra 1929 (čierny štvrtok). Vznikla nová vlna hospodárskej krízy a zasiahla všetky štáty a všetky odvetvia hospodárstva. Opäť ľuďom do života vstúpila bieda. Vtedy sa na nemeckej politickej scéne objavil Adolf Hitler. Tvrdil, že Nemecko vyvedie z krízy a že pozná riešenie všetkých problémov. Roku 1930 malo Nemecko splatiť vojnové škody z 1. svetovej vojny. Adolf Hitler veľmi protestoval proti tomu. Podľa jeho slov príčinou platenia dlhu je prehraná vojna. Príčinou prehry boli Židia a komunisti, nech to teda platia oni. Vtedy sľúbil, že zbaví Nemecko Židov a komunistov a z Nemecka vybuduje silnú ríšu, ako bola kedysi.

Po vzniku tejto krízy bola NSDAP len malá, bezvýznamná strana. Hitler čakal na svoju príležitosť a tá prišla v roku 1930. V tomto roku sa konali voľby do nemeckého parlamentu, s rastom počtu nezamestnaných rástol i počet hlasov pripadajúcich nacistickej strane. Stranu NSDAP volilo 18% Nemcov, bola to najväčšia samostatná strana v Reichstagu (nemeckom parlamente). V roku 1932 boli voľby nového prezidenta Nemecka. Kandidoval aj Hitler. Vo voľbách neuspel, lebo dostal len 36% hlasov. Zvíťazil Hindenburg, ktorý získal 53% hlasov. V júli roku 1932 Nacisti vo voľbách získali 40 % hlasov a stali sa najsilnejšou stranou v Nemecku. 30. januára 1933 prezident Paul von Hindenburg vymenoval Hitlera za ríšskeho kancelára (ministerský predseda). Vo svojej funkcii nedodržiaval pravidlá demokracie. Snažil sa dostať legálne k moci ako diktátor. V boji za samovládu použil všetky prostriedky, likvidoval svojich politických protivníkov.

Jedným z týchto prostriedkov bol aj požiar ríšskeho snemu. Večer 27. februára 1933 zachvátil budovu Reichstagu, nemeckého parlamentu, v Berlíne. Šéf pruskej polície Hermann Goring kričal, že ide o „komunistický zločin proti novej vláde“ a o „začiatok revolúcie“. Nariadil šéfovi Gestapa (SA), aby postrieľal komunistických vodcov „tam, kde ich nájde“ a aby dal okamžite povešať všetkých komunistických poslancov. V parlamente mala tradičná pravica stále väčšie zastúpenie ako NSDAP. Hitlerovi hrozilo, že bude kedykoľvek odvolaný, pretože nemohol rátať so stabilnou väčšinou. Chcel mať absolútnu moc, preto vymohol si od starého prezidenta Hindenburga rozpustenie parlamentu a urobil všetko preto, aby zvíťazil vo voľbách 5. marca 1933. V štátnom rozhlase sa intenzívne vysielala nacistická propaganda, nacisti sa predvádzali na uliciach a nedovolili nijaké opozičné manifestácie. Goring im dal dokonca k dispozícii políciu v Prusku.

Na mieste činu bol zatknutý mladý holandský murár Marinus Van der Lubbe, psychicky narušený člen odštiepeneckej komunistickej skupiny. Skutočne sa pokúsil o zapálenie budovy, ale použil na to iba vlastnú košeľu, aby sa mu samému podarilo spôsobiť takú pohromu. Zmanipulovali ho. Do pivníc Ríšskeho snemu, ktoré boli v podzemí prepojené s Goringovím bytom, nacisti uložili benzín a zápalný materiál. Van der Lubbe ako vinník nepostačoval, preto zatkli troch bulharských komunistov, medzi nimi Juraja Dimitrova, ktorý sa neskôr stal vedúcim činiteľom Komunistickej internacionály a po roku 1945 ministerským predsedom Bulharska. Vedúci parlamentnej skupiny nemeckých komunistov Ernst Togler bol zatknutý. Proces, ktorý sa konal v Lipsku, sa skončil fiaskom. Van der Lubbe bol odsúdený na smrť a popravený, ale traja obvinení bulharskí komunisti boli 23. decembra vyhlásení za nevinných. Tento proces sa síce skončil pre nacistov nezdarom, ale napriek tomu stihli požiar veľmi dobre využiť. Nacisti s mohutnou propagandou kládli požiar Reichstadu za vinu komunistickej strane Nemecka (KDP), ríšsky prezident Hindenburg v záujme obrany „proti komunistickým aktom násilia, ktoré ohrozujú štát“ a „ochrany národa a štátu“ zrušil dôležité základné práva. Týkalo sa to osobnej slobody, práva na slobodné vyjadrenie odlišnej mienky, slobody tlače, spolčovania a zhromažďovania a rešpektovania poštového a telefónneho tajomstva. Velezrada, podpaľačstvo a niektoré ďalšie zločiny sa mali v budúcnosti trestať smrťou.

Z volieb 5.marca vyšla víťazne NSDAP, hoci svoj volebný cieľ, absolútnu väčšinu, napriek silnému volebnému teroru SA nedosiahla. Politický vývoj v Nemecku, poznačený terorom a svojvoľným zatýkaním, vyvrcholil 23. marca 1933 vydaním splnomocňovacieho zákona. Zákon bol v ríšskom sneme schválený v pomere 444 hlasov proti 94. Proti hlasovali len prítomní poslanci SPD. Z 81 zvolených komunistických poslancov ríšskeho snemu bola už väčšina v „ochrannej väzbe“ SA, takisto ako 26 poslancov SPD. Zákon splnomocnil Adolfa Hitlera najprv na obdobie štyroch rokov vydávať bez spolupôsobenia ríšskeho snemu zákony, a to aj také, ktoré by odporovali ustanoveniam weimarskej ústavy. Splnomocňovací zákon, ktorý nadobudol platnosť 24. marca 1933, odstránil takmer všetky základné občianske práva.

Koniec weimarskej republiky bol spečatený. Hitler vyhlásil, že konferencia Spoločnosti národov o odzbrojení, ktorá sa konala v Ženeve, zlyhala. Išlo mu o to, aby mohol, poukazujúc na svoje mierové úsilie, vystúpiť zo Spoločnosti národov a začať s vyzbrojovaním Nemecka. Po uchopení moci nacistami vyhlásil Hitler pred zahraničím svoje mierové úmysly a ochotu pokračovať v zahraničnej politike weimarského obdobia. Veliteľom reichswehru (nemeckej brannej moci v období weimarskej republiky) však už 3. februára 1933 vyložil otvorene svoje expanzívne ciele. Vo vnútornej politike šlo nacistom o presadenie celonemeckej jednoty a likvidáciu pacifizmu, marxizmu a demokratizmu a o posilnenie záujmu mládeže o brannosť. Ich zahraničnopolitickou devízou bol boj proti Versaillesekej mierovej zmluve a expanzívna osídľovacia politika, ktorou chceli na jednej strane znížiť vysokú nezamestnanosť a na druhej strane zároveň rozšíriť moc Nemeckej ríše. Predpokladom tejto politiky bolo intenzívne zbrojenie a opätovné zavedenie brannej povinnosti. V zahraničí Hitlerov nacionálny socializmus spočiatku nebrali vážne, pokladali ho skôr za prechodný jav. Zastával sa ho iba taliansky fašistický vodca (duce) Benito Mussolini. Vystúpenie Nemecka zo Spoločnosti národov však vyvolalo nedôveru Francúzska a viedlo k zahraničnopolitickej izolácii Nemecka a k prijatiu ZSSR do Spoločnosti národov (18. 9. 1934). Tzv. vláda národnej koncentrácie pod vedením ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera realizovala od prebratia moci ofenzívnu politiku vyzbrojovania.