V Hitlerovom pamätnom spise k štvorročnému plánu sa uvádzalo: ,,Sme preľudnení a nemôžeme sa teda uživiť na vlastnom území… Konečné riešenie tkvie v rozšírení životného priestoru, čiže surovinovej a potravinovej základne nášho národa… Týmto kladiem nasledujúce úlohy: 1. Nemecká armáda musí byť do 4 rokov bojaschopná. 2. Nemecké hospodárstvo musí byť do 4 rokov schopné viesť vojnu.“

Obyvateľstvu bola adresovaná výzva prinášať obete na uskutočnenie tohto plánu v oblasti hospodárstva a výživy. Financovanie tohoto zbrojárskeho programu viedlo ku konfliktu s Hjalmarom Schachtom, ktorý napokon 26. novembra 1937 zo svojho úradu odstúpil.
13. marec 1938 – anšlus Rakúska. Po vstupe nemeckých jednotiek do Rakúska 12. marca vyhlásil Adolf Hitler pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši. Keďže spolkový kancelár K. Schusschnigg nechcel odvolať referendum o nezávislosti Rakúska plánované na 13. marca, Nemecká ríša 11. marca ultimatívne žiadala jeho odstúpenie. Nemecká ríša bola v sústavnom kontakte s rakúskym ministrom vnútra ArthuromSeyss-Inquartom, ktorý vytvoril nacionálnosocialistickú vládu a na nátlak z Berlína požiadal o príchod nemeckej armády.

Nasledovala Berchtesgadenská schôdzka, schôdzka Hitlera s premiérom N. Chamberlainom v Hitlerovom letnom sídle 15.9.1938. Hitler tu formuloval svoje požiadavky voči ČSR. Požadoval, aby ČSR odstúpila Nemecku okresy s viac než 50% nemeckého obyvateľstva a zrušila zmluvu so ZSSR. Británia s nemeckými požadiavkami súhlasila. Potom prebehli Godesberské jednania, znovu medzi Hitlerem a britským premiérom 22.-24.9.1938 v Godesbergu v Nemecku, o spôsobe a konkrétnych opatreniach pripojenia československého pohraničia k Nemecku. Hitler tu predložil radu ďalších územných požiadaviek voči ČSR (vrátane požiadaviek Poľska a Maďarska); v ČSR 22.9.1938 prebehli masové demonštrácie proti prijatiu ultimát a 23.9. 1938 bola vyhlásená mobilizácia. 1.10.1938 boli obsadené Sudety a 15.3.1939 bol obsadený zbytok územia ČSR, bol zriadený protektorát Böhmen und Mähren.

Mníchovská dohoda prejednala odstúpenie pohraničných územií ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku; podpísaná 29.9.1938 na konferencii v Mníchove predstaviteľmi Nemecka (Hitler), Talianska (B. Mussolini), Veľkej Británie (N. Chamberlain) a Francúzska (E. Daladier). Mníchovská dohoda bola dôsledkom politiky appeasementu a rozvratnej kampane Sudetonemeckej strany. Zástupcovia československej vlády na konferenciu pozvaní neboli; dohoda prijatá štyrmi veľmocami bola pre československú stranu ultimátom, ktoré pod nátlakom prijala. Československá republika na základe mníchovskej dohody stratila rozsiahle hospodársky a hlavne strategicky významné územia v pohraničných oblastiach (asi 1/3 územia). V októbri 1938 vyhovela ČSR i územným požiadavkám Poľska (Tešínsko) a v novembri i Maďarska (južné a východné Slovensko, veľká časť Podkarpatskej Rusi). V roku 1942 prehlásili mníchovskú dohodu za neplatnú Veľká Británia a Francúzsko, 1944 Taliansko a 1973 Nemecko (SRN).

„Krištáľova noc“ (pomenovaná podľa množstva rozbitých výkladných skríň) 9. novembra 1938 znamenala dramatické okamihy, počas ktorých boli drancované synagógy, židovské domy a obchody a tisícky osôb zatkli a deportovali. Celú svetovú verejnosť prekvapilo, že socialistický Sovietsky zväz podpísal 23. augusta 1939 s nacistickým Nemeckom Pakt o neútočení. Tento pakt, známy aj ako Hitlerov a Stalinov pakt alebo Pakt Molotov - Ribbertrop, podpísali v Moskve ministri zahraničia obidvoch štátov Joachim von Ribbentrop a Viačeslav M. Molotov. Jeho mimoriadne dôležitá tajná klauzula sa dostala na verejnosť až po skončení vojny. Nemecko-sovietsky zmluva uzatvorená na 10 rokov obsahovala tieto body:

- zrieknutie sa použitia vzájomného násilia
- neutralita v prípade účasti jednej z krajín vo vojne, platná aj pri útočnej vojne

Tajná klauzula vymedzovala záujmové sféry vo východnej Európe: Fínsko, Lotyšsko, Besarábia a Poľsko na východ od riek Narva, Visla a San mali spadať do sovietskej sféry záujmu, západne od tejto demarkačnej (hraničnej) línie bola nemecká záujmová sféra.

Pakt medzi Hitlerom a Stalinom znamenal politický rozsudok smrti nad Poľskom. Bol posledným článkom Hitlerových príprav útoku na Poľsko 1. septembra 1939. Touto dohodou sa naplnilo Stalinovo dlhoročné úsilie o rozšírenie komunistického vplyvu na Balkán a do Pobaltska. Diplomatický súboj so západnými veľmocami o Stalinovu politickú priazeň sa Hitlerovi podarilo vyhrať v poslednej chvíli. Už od konca marca 1939, po obsadení Čiech a pripojení oblasti Karpád rokovali západné mocnosti Francúzsko a V. Británia so Stalinom o uzavretí dohody o vzájomnej podpore proti nacistickému Nemecku.

Britský ministerský predseda Arthur Neville Chamberlain pritom myslel na podobné garancie pre Poľsko, aké Veľká Británia deklarovala 31. marca 1939, Stalin trval na podpísaní dohody o vzájomnej podpore, v ktorej by boli zahrnuté aj pobaltské štáty a Fínsko. Tieto štáty to však zo strachu pred komunistickým vplyvom striktne odmietli. Poľsko precenilo svoje sily a zo strachu pred stratou nezávislosti tiež odmietlo podpísať sovietsky návrh dohody. Spoliehalo sa na vojenskú a politickú silu západných veľmocí. Obojstranná nedôvera, zdĺhavé rokovania a vecné diferencie znemožnili v auguste 1939 uzavretie britsko-francúzsko-sovietskej dohody. Hitler to využil v prospech svojej agresívnej politiky voči Poľsku. Chamberlain reagoval rozhodne. Dva dni po podpísaní paktu medzi Hitlerom a Stalinom uzatvorila 25. septembra 1939 Veľká Británia s Poľskom formálnu dohodu o vzájomnej podpore v prípade vojny. Hitler zneistený rozhodným postojom Veľkej Británie riskovať v krajnom prípade aj vojnu na zabrzdenie nemeckej expanzie odložil útok na Poľsko z 26.septembra až na 1. októbra 1939. Hitlerova agresívna expanzívna politika z roku 1939 spôsobila, že výsledky mníchovskej konferencie sa stali bezpredmetnými. Po jeho tajnom rozkaze na zničenie zostatku Česko-Slovenska z 21. novembra 1938 nasledoval v marci 1939 vpád nemeckých jednotiek do “okypteného” Česko-Slovenska a 16. marca vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. Pod nátlakom s ním súhlasil aj prezident Emil Hácha. O niekoľko dní neskôr obsadili nemecké jednotky aj územie Karpát. Chamberlain reagoval vyhlásením všeobecnej mobilizácie a ukončením politiky zmierovania. Tak sa Poľsko stalo testom protirečení medzi veľmocami.