Giuseppe Garibaldi, symbol národného obrodenia a zjednotenia Talianska, sa narodil v mestečku Nizza na pobreží Stredozemného mora 4. júla 1807 v rybárskej rodine ako druhý syn. Trávil mnoho času v prístave, bol bystrý, rád čítal o rímskych dejinách ale učenie nemal veľmi v láske. Keď bol mladý, stal sa námorníkom a v roku 1832 bol povýšený na kapitána.

V tej dobe začala šíriť v Taliansku túžba po samostatnosti a oslobodení od rakúskej okupácie. Giuseppe Garibaldi nezostal zahanbený postupne získaval dobrovoľníkov do boja proti Rakúšanom. Povstanie však bolo porazené a Garibaldi spolu s ďalšími dvoma revolucionármi boli odsúdení v neprítomnosti k „postupnej smrti zastrelením do chrbta“ a „vystaveniu verejnej pomsty. “ Najprv utiekol do Marseille a vroku 1836 do Južnej Ameriky. Tam pomáhal Uruguau v boji za nezávislosť proti Argentíne. S povesťou udatného bojovníka sa v apríli roku 1848 vrátil do severného Talianska, kde sa v Miláne zúčastnil vojny proti Rakúšanom za nezávislosť Talianska. O rok neskôr pomáhal brániť Rím proti Francúzom a stal sa národným hrdinom. Francúzskej presile však podľahol a znova musel utiecť. 16.septembra 1849 nastúpil Garibaldi na loď, ktorá plávala do Tunisu, v júli 1850 odplával do New Yorku a v apríli 1851 do Strednej a Južnej Ameriky.

V marci 1854 sa vrátil do Talianska, kde bojoval v službách piemontského kráľa Viktora Emanuela II. Roku 1860 úspešne viedol revolučný boj na Sicílii proti Bourbonom. Krátko nato jeho vojsko porazilo armádu neapolského kráľa. Giuseppe Garibaldi nemalou mierou prispel k zjednoteniu Talianska pod vládou Viktora Emanuela II.

Roku 1878 Viktor Emanuel zomrel. Zo štyroch „otcov vlasti“ – Cavoura, Mazziniho, kráľa a Garibaldiho zostal žiť už len Garibaldi. Lenže hrdinské obdobie jeho života zobralo aj jemu dosť síl. Jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval a 2. júna 1882 ako 74 – ročný umrel.