Životopis

Pavol Országh-Hviezdoslav, vlastným menom Pavol Országh, je najväčší slovenský básnik. Jeho veľkosť nie je len v rozsiahlosti básnickej tvorby, ale predovšetkým v jej umeleckej hodnote a vo význame, aký má pre život nášho národa. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu. Sám vyhlásil, že kým trpí rod, musí trpieť i jeho básnik. Jeho dielo verne odzrkadľuje skutočnosť, preto je realistické. Hviezdoslav však túto skutočnosť aj posudzuje, odkrýva a kritizuje jej chyby. Preto sa aj stal zakladateľom nášho básnického kritického realizmu.

Narodil sa vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Okolie básnikovho rodiska si získalo jeho srdce už za detstva. Jeho rodičia pochádzali zo zemianskeho rodu, ale už chudobného, takže celkom splývali s oravským roľníckym ľudom. Zo svojich učiteľov si veľmi obľúbil Adolfa Medzihradského, ktorý neskoršie vplýval aj na jeho národné uvedomenie. Do trinásteho roku žil v rodinnom kruhu, kde sa s veľkou láskou vinul najmä k matke. Mal dvoch starších súrodencov - brata a sestru. Keď brat ostal pri gazdovstve, rodičia sa rozhodli Pavla dať do škôl.

Dali ho na gymnázium do Miškovca, kde býval u otcovho brata. Keď prišiel do Miškovca, po maďarsky nevedel, ale usilovnosťou dokázal, že už na konci prvého ročníka patril k najlepším žiakom. Už tu si obľúbil básne maďarských básnikov Petofiho a Aranya. Pod ich vplyvom v maďarskom prostredí maďarskej školy začal písať básne po maďarsky.

Po ukončení troch tried odišiel z Miškovca do Kežmarku, kde sa naučil po nemecky. Vo štvrtej triede už písal i nemecké básne. Ako žiak piatej triedy prevýšil i žiakov ôsmej triedy. Domov chodil len na prázdniny, takže bol od rodnej Oravy skoro celkom odtrhnutý. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa odnárodní.
Zásluhou oravských národovcov dostali sa mu do ruky diela našich slovenských básnikov, z ktorých najmä Ján Kollár a Andrej Sládkovič blahodarne vplývali na jeho rozhodnutie stať sa slovenským básnikom, na jeho rozhodnutie mala vplyv aj jeho matka a jej láska k rodnej reči. O svojom prebudení neskôr píše v básni Mňa kedys´ zvádzal svet. O sile jeho lásky k slovenskému národu svedčí jeho prvá básnická zbierka, ktorá vyšla už r. 1868 s názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1868) –prvotina, ktorý vydal v devätnástich rokoch za pomoci oravských národovcov. Venoval je Andrejovi Sládkovičovi, námety čerpal z Oravy.

Po matúre v Kežmarku odchádza do Prešova študovať právo.

So svojím druhom Kolomanom Banšellom r.1871 vydali literárny almanach Napred-1.spoločenský zborník prác mladej nastupujúcej generácie.

Po skončení práva stal sa advokátskym osnovníkom v Dolnom Kubíne a neskoršie v Martine, kde zásluhou Matice slovenskej a slovenského gymnázia bol čulý kultúrny ruch. R. 1873 sa zúčastnil Jungmannových slávností v Prahe. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi českého národa a poprednými osobnosťami iných slovanských národov. Návšteva Prahy v Pavlovi Országhovi utvrdila cit československej spolupatričnosti.

Neskoršie bol podsudcom na okresnom súde v Dolnom Kubíne. Boli to práve kritické časy, keď sa začal stupňovať maďarizačný tlak. Prejavilo sa to v postupnom zatváraní matičných gymnázií a išlo aj o osud Matice slovenskej. Pavol Országh vtedy v Dolnom Kubíne otvorene vystúpil na obranu národných práv Slovákov. Ako štátny úradník nemohol bojovať proti maďarskému politickému šovinizmu. Zatúžil po slobodnom prostredí, potrebnom pre básnickú tvorbu. Preto sa vzdal úradu. Prijal básnické meno Hviezdoslav a jeho rozhodnutie bojovať za slobodný, ľudsky dôstojný život svojho národa a ľudu dozrelo. V roku 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou ev.farára z Oravy.

Roku 1879 opúšťa štátny úrad v Dolnom Kubíne a odchádza do Námestova za advokáta, kde žije dvadsať rokov. Boli to roky jeho najplodnejšiej tvorby. Čarokrásna hornooravská príroda pod Babou horou a styk s roľníckym ľudom boli dva hlavné pramene jeho tvorby obdobia námestovského. Zaujal ho najmä život nášho dedinského ľudu a veľmi kriticky sa vyslovil o vzťahoch, aké mali k nemu páni. Rozhorčovalo ho opovrhovanie ľudom. Hviezdoslav ostro šľahal neslovenskú i slovenskú buržoáziu. Kriticky sa postavil aj proti tej časti slovenskej inteligencie, ktorá pasívne očakávala pomoc zvonku. Volal po aktivite nášho vzdelanstva, po jeho väčšom záujme o ľud. V Námestove vznikli jeho vrcholné epické skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a iné.

Po dvadsiatich rokoch sa vracia do Dolného Kubína, odkiaľ so živým záujmom sleduje domáce i svetové udalosti, veľa tvorí a prekladá. Tam ho zastihla i prvá svetová vojna.

Hneď v auguste a septembri roku 1914 napísal svoje Krvavé sonety ostro zamerané proti vojne. V máji r. 1918 na čele slovenskej delegácie ide do Prahy na oslavy 50. výročia založenia Národného divadla.

Hviezdoslav bol celý život hlásateľom bratskej jednoty oboch národov. Dožil sa jej 28.októbra 1918, keď na troskách macošskej Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika. Básnikove sedemdesiate narodeniny oslavoval celý národ. Prišla ho pozdraviť i mládež z československých škôl, oslobodených spod národného útlaku. Jej zástupcom dal svoj odkaz slovami: ,,Mládež, uč sa!" Zaplesal, že sa slovenská a česká mládež už môže vzdelávať v materinskej reči a v národnom duchu. Hviezdoslav sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Karlova univerzita v Prahe ho poctila čestným doktorátom. Pozdravil oživotvorenú Maticu slovenskú a stal sa jedným z jej predsedov: Nebolo významnejšieho národného podujatia, Ku ktorému by nevytvoril báseň. Po prekročení sedemdesiatky začal rapídne slabnúť a chorľavieť. Nepomohlo mu ani liečenie v Prahe. 8. novembra 1921 umrel v Dolnom Kubíne a tam je i pochovaný.