Štefan Moravčík

Patrí k tzv. strednej generácii, a tým je vlastne do určitej miery vyjadrená jeho umelecká orientácia. Nepatril do žiadnej skupiny, išiel svojou vlastnou cestou. Pochádza zo Záhoria, z Jakubova, ktorému zostal verný aj v svojej literárnej tvorbe.

Vyštudoval filozofickú fakultu, pracoval v rôznych vydavateľstvách. Základnými motívmi sú príroda, dedinské prostredie, erotika a život záhorákov. Do literatúry vstúpil básnickou zbierkou Slávnosti baránkov. Nadviazal v nej na tradície, opisuje dedinské prostredie, prírodu. Sugestívne pôsobia na človeka obrazy, ktoré tu vyjadril (učeň zeme, prírody). Je to poézia blízka Hollého Selankám.

V zbierke O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek sa prejavuje ďalšia črta jeho poézie - pestrosť v jazyku, hrá sa so slovami.

Zbierka Čerešňový hlad – erotika, príroda. Zaujímavé je, že tu nachádzame aj básne k tradíciám.

Žil v období socializmu a tiež splatil daň dobe básňou Strana. Takáto orientácia je len chvíľková, z hľadiska formálneho využíva voľný verš. Dominuje tu hra so slovami.
Tvorivé prístupy nachádzame v zbierkach z rokov osemdesiatych pod názvami: Tichá domácnosť, Maľovanie jarma, Moravianska venuša. Je to prechod od ľúbostnej k prírodnej lyrike, nachádzame tu aj básne, v ktorých odsudzuje vojnu a vyrovnanie sa so smrťou človeka v básni O smrti. Tu vrcholí erotizmus v poézii, ale aj narábanie s prostriedkami jazyka, využíva neologizmy (nové slová), záhoráčtinu, češtinu, texty sú prekladané povesťami a ľudovými pesničkami, často bol témou jeho zbierok jazyk.

Kniha Idiotikum, Ľudský sendvič. Prozaická tvorba je v dielach Sedláci, Mlynárka má holubičku, Tajná kniha záhorákov: podáva tu obraz o živote Záhoria, jeho príbehy sú humorné a využíva nárečové prvky na spestrenie príbehov. Majstrovstvo v jazyku a jeho využívania dokázal tým, že Tajovského Ženský zákon pretlmočil do záhoráčtiny. Táto hra sa hráva ešte dodnes a patrí k vrcholom slovenskej činohry.