Janko Jesenský (30.12.1874 – 27.12.1945)

Narodil sa v Martine v rodine národne uvedomelého zemana, advokáta. K jeho predkom patril Ján Jesenský (Jesenius) – lekár, ktorý vykonal prvú verejnú pitvu v Čechách. Jeho otec bol dobrovoľníkom v revolúcii v roku 1848 a pomáhal pripravovať memorandové zhromaždenie. Maturoval v Kežmarku a právo vyštudoval v Prešove. Otvoril si advokátsku kanceláriu v Bánovciach nad Bebravou. Počas prvej svetovej vojny narukoval, ale ako pansláva ho zatkli a obvinili z vlastizrady. V roku 1915 ho odvelili na ruský front, kde sa dostal do ruského zajatia a zapojil sa do československého odboja. Po návrate na Slovensko bol županom v Rimavskej Sobote a od roku 1929 pôsobil v Bratislave ako vládny radca a viceprezident Krajinského súdu.

Janko Jesenský písal poéziu aj prózu. Ako vyhranená básnická osobnosť sa predstavil so zbierkou Verše, ktorú napísal v roku 1905. Keď bol v ruskom zajatí, napísal zbierku básní Zo zajatia. Jeho poézia z vojnového obdobia vyšla knižne v roku 1945 v Liptovskom Mikuláši pod názvom Proti noci. Počas vojny v Londýne vyšla časť jeho protifašistických veršov. Jesenského básnické diela zavŕšila zbierka Jesenný kvet. Medzi rokmi 1932 a 1938 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Aj preto bol medzi spisovateľmi veľmi uznávaný.

Časť jeho próz vyšla v zbierke Malomestské rozprávky. Vyšla roku 1913. K próze sa po roku 1918 vrátil vo forme autobiografického rozprávania o svojom ruskom pobyte v knihe Cestou k slobode. Jeho vrcholové prozaické dielo bol román Demokrati. Niektoré jeho diela boli preložené do viacerých jazykov a boli upravené pre film a televíziu, ako napríklad aj román Demokrati.

J. Jesenský vytvoril v próze netradičného hrdinu – je vo vnútornom napätí so spoločnosťou malomesta,

•Dokázal na malom priestore vypovedať veľmi veľa, pomocou detailu vystihol podstatu spoločenského javu alebo postavy, majstrovsky ovládal skratku (náznak) v obraze, vo výraze.
•Charakterizoval väčšinou len jednu postavu, a tým načrtol istý spoločenský typ, resp. vrstvu ľudí.
•Útočil pomocou humoristického tónu na malosť a tuposť slovenského meštiaka.
•Využíval všetky stupne humoru: výsmech, iróniu, satiru, satirické hyperbolizovanie, paródiu, situačnú a charakterovú komiku.
•Maďarónstvo neurobil ústrednou témou svojho diela, ale bolo len ako jedna z úchyliek charakteru.

Malomestské rozprávky

10 próz (humoresiek), ich motivický základ tvorí vždy určitý konflikt, rozpor: veľmi často je to citová alebo mravná kríza vo vnútri hrdinu (Večera), rozpor medzi slovami a činmi postavy (Strašidlo), komický protiklad medzi správaním doma a na verejnosti (Výborník) a pod. Vnútorné nezhody postáv autor zvyčajne kombinuje s nedorozumeniami, nepochopením alebo otvoreným nepriateľstvom a roztržkami medzi postavami, a to rovnako v súkromnom, ako aj verejnom spolužití, niekedy buduje zápletku na rozdieloch životného názoru a štýlu medzi predstaviteľmi sociálnych vrstiev (Slnečný kúpeľ), alebo na márnom, hoci prefíkanom a úpornom zápase osamelého jednotlivca so všemocným a nespravodlivým spoločenským poriadkom (Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí).