Pochádza z učiteľskej rodiny. Po vychodení základnej školy v Banskej Bystrici študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Leviciach (1945-1948), na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Banskej Bystrici a vo Zvolene (1948-1953) a na vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1954-1955), ktorú pre ochorenie nedokončil.
Roku 1953 pracoval ako konštruktér v drevársko-nábytkárskom podniku Bučina vo Zvolene, v rokoch 1956-1958 bol školským referantom ČSAD Banská Bystrica a v rokoch 1958-1962 metodikom domu osväty v Banskej Bystrici. Roku 1962 sa stal dramaturgom Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici, roku 1967 redaktorom denníka Smer a roku 1969 redaktorom Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. Od roku 1974 pracuje v banskobystrickom Okresnom osvetovom stredisku. Roku 1983 mu udelili titul zaslúžilí umelec.
Jeho prvé básne vznikali pod tlakom konkrétnej a zážitkovej sféry (spomienky na detstvo, sociálne problémy, drastické obrazy vojny, fašizmu). Morálna a etická zaujatosť za vec spravodlivosti a ľudského pokroku ho na začiatku literárneho formovania zblížila s poetikom poľského pôvodu Tadeusza Różewicza. Stopy tohto vplyvu sú najvíraznejšie v knižnom debute Zem pod nohami (1960) , a to najmä v tematickej oblasti oblasti (koncentračné tábory, potrava väzňov, utrpenie detí a ...). V oblasti štylistickej a kompozičnej výstavby si Kováč hľadal vlastnú cestu. Do všeobecných a spoločenských faktov vnášal ostré svetlo subjektívne precíteného poetického príbehu, nasycovaného istotou ,,zeme pod nohami" (vzťah k životnej realite), a historického príkladu otcov, po ktorých ,,zostali šľapaje v asfalte" (vzťah k pokrokovej a revolučnej tradícii). Zovretie významu a básnického obrazu v polohe symbolického zovšeobecnenia prenikalo do Kováčových básní tou mierou, akou si uvedomoval zväzky s minulosťou a prítomnosťou rodnej zeme. Tento proces dialektckého vyrovnávania subjektívnej a objektívnej zložky básnického výrazu možno postrehnúť už v jeho debute(napr. v básni Moje mesto). V nasledujúcich zbierkach Obrana stavebnice(1963), Rozmery(1964) a O modrej labuti(1966) Kováčov vzťah ku skutočnosti nadobudol charakter vyhraneného básnického prejavu, ktorým významne posilnil ideovo-umelecké jadro slovenskej poézie 60. rokov.
Pre toto obdobie Kováčovej tvorby je príznačný stály návrat k pôvodným východiskovým témam (detstvo, vojna, povstanie, dedina, rodný kraj), ktorých sa zmocňuje jednak v podobe rozprávkovej básnickej štylizácie.