Mikuláš Kováč životopis

Pochádza z učiteľskej rodiny. Po vychodení základnej školy v Banskej Bystrici študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Leviciach (1945-1948), na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Banskej Bystrici a vo Zvolene (1948-1953) a na vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1954-1955), ktorú pre ochorenie nedokončil.
Roku 1953 pracoval ako konštruktér v drevársko-nábytkárskom podniku Bučina vo Zvolene, v rokoch 1956-1958 bol školským referantom ČSAD Banská Bystrica a v rokoch 1958-1962 metodikom domu osväty v Banskej Bystrici. Roku 1962 sa stal dramaturgom Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici, roku 1967 redaktorom denníka Smer a roku 1969 redaktorom Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. Od roku 1974 pracuje v banskobystrickom Okresnom osvetovom stredisku. Roku 1983 mu udelili titul zaslúžilí umelec.
Jeho prvé básne vznikali pod tlakom konkrétnej a zážitkovej sféry (spomienky na detstvo, sociálne problémy, drastické obrazy vojny, fašizmu). Morálna a etická zaujatosť za vec spravodlivosti a ľudského pokroku ho na začiatku literárneho formovania zblížila s poetikom poľského pôvodu Tadeusza Różewicza. Stopy tohto vplyvu sú najvíraznejšie v knižnom debute Zem pod nohami (1960) , a to najmä v tematickej oblasti oblasti (koncentračné tábory, potrava väzňov, utrpenie detí a ...). V oblasti štylistickej a kompozičnej výstavby si Kováč hľadal vlastnú cestu. Do všeobecných a spoločenských faktov vnášal ostré svetlo subjektívne precíteného poetického príbehu, nasycovaného istotou ,,zeme pod nohami" (vzťah k životnej realite), a historického príkladu otcov, po ktorých ,,zostali šľapaje v asfalte" (vzťah k pokrokovej a revolučnej tradícii). Zovretie významu a básnického obrazu v polohe symbolického zovšeobecnenia prenikalo do Kováčových básní tou mierou, akou si uvedomoval zväzky s minulosťou a prítomnosťou rodnej zeme. Tento proces dialektckého vyrovnávania subjektívnej a objektívnej zložky básnického výrazu možno postrehnúť už v jeho debute(napr. v básni Moje mesto). V nasledujúcich zbierkach Obrana stavebnice(1963), Rozmery(1964) a O modrej labuti(1966) Kováčov vzťah ku skutočnosti nadobudol charakter vyhraneného básnického prejavu, ktorým významne posilnil ideovo-umelecké jadro slovenskej poézie 60. rokov.
Pre toto obdobie Kováčovej tvorby je príznačný stály návrat k pôvodným východiskovým témam (detstvo, vojna, povstanie, dedina, rodný kraj), ktorých sa zmocňuje jednak v podobe rozprávkovej básnickej štylizácie.

Vyplýva to z prehlbujúceho sa citového a ideového uzemnenia jeho básní do konkretného času a priestoru. Hľadá ustálené a vývinom overené ideové a estetické hodnoty a nachádza ich v poetickom oživotvorení národnej tradície, ktorú aktualizuje. Rozprávkové retrospektívne motívy Kováč využíva i v oblasti detskej tvorby. Z nej vydal zbierku fantastických rozprávok O Drobinkovi, najmenšom kráľovi na svete a bábkovú hru Gašparko a sraší lúpežníci (prepracovanú ako divadelnú hru pod názvom Vyskoč Janko a strašní lúpežníci ju uviedla
nová scéna).
S nasledujúcimi básnickými zbierkami sa Kováč prihlásil až roku 1978 (Písanie do snehu, Zemnica). Značný časový prede však nenarušil kontinuitu básnikovho vývinu. Jeho tvorba sa obohatila o nové prvky, v ktorých sa stelesnil vnútorne zažitý faktor autorovho intelektualného dozrievania. Najvýraznejšie sa to prejavillo na ideovom vyhrotení básní. Verše naplnil svojráznou obraznosťou, symbolikou a reflexívnosťou. V novom
situačno-pocitovom kontexte vniesol do svojej básnickej výpovede značné množstvo sociálne a morálne determinovaného hodnotenia. To ho organicky priviedlo k ideovej konfrontácii javov a politickej lyrike (najvýraznejšie v zbierke Písanie do snehu), realizuje vo forme poetického komentára k aktuálnym spoločenským a politickým javom. Táto tvorivá súhra ideových a umeleckých zložiek, vytláčajúca Kováčovým básňam charakter vyrovnanej, priebojnej,výrazovo vyspelej básnickej tvorby, saprejavila aj v jeho nasledujúcej básnickej zbierke Rodinná pošta. Je autorom aj rozhlasovej hry Dvojportrét a tiež zbierky poviedok a humoresiek Paneláci dobrí vtáci venovanú mládeži.
Svoj život dožíval na dôchodku v B.Bystrici,kde v roku 1992 zomiera.