Na jeseň roku 1758 začal celý astronomický svet vyzerať kométu, ktorá sa podľa predpovede mala vrátiť k Slnku. Po prvý raz v dejinách astronómie sa čakalo na predpovedaný návrat telesa, ktoré obieha okolo našej hviezdy po eliptickej dráhe a v jej blízkosti zažiari ako objekt s nádhernou okrasou. Kométa sa napokon skutočne vrátila. Na Vianoce 1758 zbadal na oblohe saský sedliak Palitzsch teleso, ktoré nesie meno jedného z najslávnejších astronómov histórie. Návratu kométy Halley sa však jej krstný otec nedočkal. Edmund Halley, anglický kráľovský astronóm, zomrel 14. januára 1742, pred 266 rokmi.

Edmund Halley sa narodil v rodine zámožného mydliarskeho majstra v Haggerstone pri Londýne 8. novembra 1656. Hoci ho na základnej škole najskôr zaujímalo štúdium jazykov a literatúry, po nástupe do kráľovského kolégia v Oxforde naplno prepadol matematike, geometrii a astronómii. Tu sa stal žiakom slávneho Isaaca Newtona, od ktorého pochytil nielen mnoho vedomostí, ale aj dostatočnú dávku voľnomyšlienkárstva. To mu neskôr prinieslo mnoho úspechov na vedeckom poli, ale i časté nezdary pri profesionálnom uplatnení.

Ako 20-ročný sa z poverenia kráľovského dvora vybral na južnú pologuľu merať presné polohy hviezd, ktoré z Anglicka nevidno. Výsledkom jeho usilovnej práce na Ostrove svätej Heleny bol katalóg južných hviezd, v ktorom zachytil presné polohy 341 objektov. Počas pobytu na ostrove zmeral pohyb planéty Merkúr, ktorá v roku 1677 prešla popred slnečný disk. Toto ojedinelé pozorovanie bolo základom neskoršej práce na určovaní presnej vzdialenosti Slnka od Zeme, ktorá vtedy ešte známa nebola.

Po úspechu katalógu Kráľovská spoločnosť Halleyho vyslala na niekoľko zahraničných ciest po celej Európe. Ich vyvrcholením bola dobrodružná cesta na juh Afriky a Ameriky, pri ktorej meral odchýlky strelky kompasu. Po návrate vydal prvú mapu magnetickej deklinácie, ktorá umožnila presnejšiu námornú navigáciu. Ako úspešný pozorovateľ sa Halley v roku 1691 uchádzal na univerzite v Oxforde o miesto profesora. Kráľovský astronóm John Flamsteed, ktorý ho po návrate z Ostrova sv. Heleny oslavoval ako „Tycha de Brahe južnej pologule“, však tentoraz v Edmundovi Halleym videl „opitého námorného kapitána“.

Moderné Halleyho myšlienky sa dočkali uznania až v roku 1704, keď ho v Oxforde vymenovali za profesora geometrie. Konečne sa mohol pustiť do svojej obľúbenej práce - výskumu komét.

Halley sa podujal na základe Newtonovho gravitačného zákona zrátať presné dráhy 24 komét, pre ktoré boli známe dostatočne presné polohy. Všimol si, že kométy z rokov 1682 (pozoroval sám), 1607 (Kepler), 1531 (Apianus) i 1456 majú veľmi podobnú dráhu. V roku 1705 usúdil, že tak, ako obiehajú okolo centrálneho telesa planéty, môžu obiehať aj kométy a určil, že ide o rovnaké teleso, ktoré sa vracia po dlhej elipse k Slnku každých 74 - 75 rokov.

Návrat kométy, ktorá dnes na jeho počesť nesie meno Halley, vypočítal na rok 1758. Presné výpočty po jeho smrti ukázali, že pre rušivé pôsobenie planét Jupiter a Saturn sa kométa o čosi oneskorí, jej návrat však naozaj nastal. Naposledy sme kométu, ktorú Halley vrátil k Slnku, mohli sledovať v roku 1986.

Halley aj vo svojich ďalších prácach ukázal, ako predstihol svojich súčasníkov. Objavil napríklad vlastný pohyb hviezd; ako jeden z prvých si pri zatmení Slnka všimol korónu; zistil, že Mesiac pri pohybe okolo Zeme sa pomaly zrýchľuje; odhalil rozdiely pohybu Jupitera a Saturna oproti Keplerovým zákonom; postavil jeden z najmodernejších ďalekohľadov svojej doby; zostavil tabuľky mesačného pohybu. Napriek tomu sa stal riaditeľom Greenwichského observatória a kráľovským astronómom až v roku 1720, po Flamsteedovej smrti.

Do astronomických pozorovaní vniesol Halley dôraz na presnosť a kritické hodnotenie získaných údajov. Aj vďaka tomu dosiahol úspechy, pre ktoré sa stal nesmrteľným.