Cisár Nero
(54 – 68)

Lucius Domitius Ahenobarbus, známy ako Nero, sa narodil 15. decembra 37 v Antiu, ako syn Gnaea Domitia Ahenobarba a Germanicovej dcéry Agrippiny. Ako trojročný prišiel o otca, jeho matka bola poslaná do vyhnanstva a okrem toho ho obrali o celé dedičstvo. Chlapca sa nakoniec ujala jeho teta Domitia Lepida a starala sa oňho až do nástupu Claudia na trón, ktorý Agrippinu povolal z vyhnanstva a rovnako jej navrátil rodinný majetok. Agrippina sa v roku 49 stala Claudiovou manželkou a mladý Nero sa zasnúbil s cisárovou dcérou Octaviou (oženil sa s ňou v roku 53) a o rok neskôr, v roku 50, sa dokonca ako Nero stal Claudiovým adoptívnym synom. Agrippine sa čoraz viac darilo odsúvať Claudiovho syna Britannica do úzadia a preto po smrti Claudia v roku 54 bol za cisára vyhlásený Nero. Britannicus krátko nato, v roku 55, zomrel počas jednej hostiny v paláci, kde ho údajne dal otráviť Nero.

Nero nastúpil na trón ako sedemnásťročný a preto sa vlády dočasne ujala Agrippina. No už v roku 55 začal jej vplyv ochabovať a Agrippina sa čoraz väčšmi dostávala do úzadia. Hlavnú zásluhu na tom mali veliteľ prétoriánov Burrus a Nerov poradca Seneca (Seneca bol pôvodne Nerovým vychovávateľom), ktorí dali Nerovej vláde celkom slušné smerovanie. Nero bol spočiatku obľúbený, tak ako medzi ľudom, ako aj medzi senátormi. Nerovi sa podarilo presadiť množstvo reforiem, vzorne si plnil svoje sudcovské povinnosti, dokonca bol proti oficiálnemu trestu smrti. Pod vplyvom osobných neúspechov však začal Nero vládnutie čoraz väčšmi zanedbávať a svoju pozornosť presúval na umenie, konkrétne herectvo, spev, tanec či poéziu. Nero sa čoraz viac oddával hýrivému životu.

Všetko sa to ešte viac zhoršilo v roku 59, kedy bola Agrippina na Nerov príkaz zavraždená. Matkine komentáre na jeho umelecké sklony a štýl správania boli totiž pre Nera čoraz viac nepríjemné. Nero si postupne začal namýšľať, že Agrippina nielen pohŕda jeho umením, ale dokonca plánuje sprisahanie. Po jej smrti hrozilo, že sa vzbúria pohraničné vojská, ale nič také sa nestalo.
Situácia vyvrcholila, keď v roku 62 zomrel Burrus a Seneca, ktorý už nedokázal udržiavať cisára na uzde, sa radšej stiahol do úzadia. Na ich miesto boli dosadení Faenius Rufus a Gaius Ofonius Tigellinus. Nero sa rozviedol s Octaviou, ktorú následne popravili a oženil sa s krásnou Poppaeou.

Nero sa verejne venoval svojím umeleckým aktivitám. Jeho herecké vystupovanie bolo terčom posmechu a rôznych vtipov, čo nijak neprispievalo k cisárskemu majestátu. V tomto období rapídne vyostrila politická situácia v Ríme a to najmä kvôli zhoršeniu vzťahov medzi cisárom a senátom. Jeho poradca Tigellinus totiž veľmi rýchlo obnovil platnosť zákona o urážke majestátu, čím naplno vypukla vlna likvidácií vplyvných rímskych občanov.

Tieto udalosti však v roku 64 prerušila katastrofa, keď požiar zničil veľkú časť Ríma. Okamžite sa rozšírili v podstate neodôvodnené podozrenia, že požiar založil sám Nero, aby získal priestor na výstavbu svojho nového sídla - Zlatého domu. V každom prípade, vina na tomto nešťastí sa prisúdila miestnym kresťanom.

Politické nezhody však v Ríme pokračovali a to najmä kvôli odhaleniam viacerých skutočných, no i domnelých sprisahaní. Ako prvé bolo potlačené tzv. Pisónove povstanie v roku 65, pri ktorom prišli o život aj Rufus a Seneca. Na Rufovo miesto bol následne dosadený Nymphidius Sabinus, ktorý sa tiež podieľal na odhalení sprisahania. Poplašné správy však neustále pribúdali. No aj cez tieto udalosti odcestoval Nero do Grécka , kde aj vďaka pochlebovaniu rozhodcov a organizátorov si dohromady odniesol 1808 trofejí. Nero sa ich pod vplyvom udalostí rozhodol obdariť neslýchaným darom, keď Grécko vyhlásil za slobodnú krajinu (stalo sa tak 28.11.67 v Korinthe). Grékov zbavil povinnosti platiť dane.

Postupne sa proti nemu začali búriť a Nero ušiel do Egypta o ktorom si myslel, že mu zachová vernosť, no prétoriáni svojho cisára opustili. Senát spolu s prétoriánmi vyhlásil Nera za nepriateľa štátu, čo sa trestalo smrťou zbičovaním. Nero, ktorý sa skryl v predmestskom dome jedného zo svojich prepustencov si preto radšej s pomocou tajomníka prepichol hrdlo dýkou. Stalo sa to 9. júna 68. Pred smrťou ešte stihol povedať: “Qualis artifex pereo - aký umelec to vo mne hynie”.