Milan Rastislav Štefánik

MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK

Narodil sa 21. júla 1880 v dedinke Košariská. Na jeseň 1886 začal chodiť do ľudovej školy. V rokoch 1890-1893 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Ďalší rok potom študoval v Šoproni. Roky dospievania strávil na maďarskej puste v Sarvaši.
Už v jeho gymnaziálnych rokoch v Sarvaši uňho vystupuje do popredia národné cítenie. Po absolvovaní gymnázia poslúchne radu otca a rozhodne sa študovať stavebné inžinierstvo v Prahe.

15. októbra 1898 sa po prvýkrát zúčastnil na zhromaždení spolku slovenskej mládeže – Detvan, ktorého predsedom bol v tom čase Vavro Šrobár. Ten pod priamym vplyvom profesora Tomáša Garyka Masaryka sa snažil šíriť myšlienky o obrode politického a kultúrneho života na Slovensku. Štefánik sa hneď po prvom roku svojich vysokoškolských štúdií zúčastňoval aj na schôdzkach spolku evanjelických akademikov v Prahe zvaného Jeronym.

Po určitom čase, ktorý strávil v Prahe, sa rozhodne prestúpiť na univerzitu, aby sa mohol oddať štúdiu hvezdárstva. V tom čase prežíval hrozný duševný boj. Rozhodne sa odísť z Prahy, aby prišiel na iné myšlienky. Svoje útočisko nachádza vo Švajčiarsku. Okrem toho sa začína súkromne učiť francúzsky – už vtedy ho priťahoval Paríž. Po polročnom pobyte vo Švajčiarsku sa rozhodne vrátiť do Prahy, kde znova nájde otrasenú sebadôveru. Stáva sa opäť členom Detvana a chvíľu nato sa stáva aj jeho predsedom. Za jeho predsedovania Detvan vchádza do nebývalého rozkvetu. Okrem iného prednáša aj o astrofyzikálnych výskumoch Slnka a usporiada verejnú prednášku s premietaním obrázkov o Marse. Začína sústavne písať pondelkové úvodníky o slovenských veciach do časopisu realistov Čas, ktorý ideovo usmerňuje Masaryk. Jeho články majú povzbudzovať v českej verejnosti záujem o Slovensko.

Napísal dizertáciu „O novej hviezde v súhvezdí Kasiopeja z roku 1572“, poskladal rigoróza a 18. októbra 1904 ho prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej promoval za doktora filozofie. Rozhodol sa odísť do Paríža. Chcel dostať miesto u vtedy najznámejšieho astronóma Flammariona. V prvých aprílových dňoch 1905 ho Flammarion predstavuje Julovi Janssenovi. Ten sa rozhodol povodiť ho po svojej hvezdárni. Navrhol mu, či nechce pracovať pre neho. Štefánik súhlasil.

Po určitom čase sa zúčastní na žiadosť Janssena výpravy na Mont Blanc. Na jeho vrchole zriadia hvezdáreň. Venoval sa tu spektroskopickým štúdiám a fotografovaniu Slnka. Výsledky skúmaní uverejňuje v prácach „Štúdium telurických čiar“ a „ Fotografické štúdie telurických čiar v infračervenom svetle“. Tieto práce znamenajú nesporný prínos v oblasti astrofyziky, najmä solárnej fyziky.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol povolaný do vojny. V nej vidí iskierku nádeje pre Slovensko. V prípade, že bude Rakúsko – Uhorsko porazené, je možné uskutočniť vytvorenie samostatného Československého štátu. Rozhodne sa vstúpiť do letectva. Vojenskú službu začal v leteckej škole v Chartres 28.1.1915. 11.4.1915 spolu s hodnosťou desiatnika získal diplom pilota a začiatkom mája ho povýšili na nadporučíka. 13. mája 1915 priletel na front. Uplatnil svoju vynaliezavosť nielen pri pilotovaní, ale i pri zdokonalení pozorovacích a bombardovacích prístrojov. Jeho bojová činnosť v 10. armáde zohrala významnú úlohu v boli pri Artois, kde sa zaslúžil o zorganizovanie meteorologickej služby na francúzskom fronte. Do tohto obdobia spadá prvý Štefánikov pokus organizovať československých dobrovoľníkov do osobitného vojenského útvaru.

13. decembra sa Štefánik v byte maliara Ludvika Strimpla po prvýkrát stretol s Eduardom Benešom, docentom sociológie na Univerzite Komenského, stúpencom Masarykovho realizmu. Štefánik mu prezentoval svoje názory na politickú situáciu a nutnosť získať pre československú vec francúzskych štátnikov. Beneš mu odporúča navštíviť Masaryka v Londýne. Masaryk bral najskôr Štefánikove odvážne myšlienky s rezervou, no v princípe s nimi súhlasil a súhlasil aj s návštevou Paríža.

Onedlho nato však museli Masaryk aj Beneš odísť do emigrácie. Masaryk Beneša hneď po príchode do Zurichu upozornil, že postavenie slovanských národov v Rakúsko – Uhorsku je málo známe a že spojenci neprejavujú veľký záujem o československú otázku. Preto sa rozhodli verejne vystúpiť. Tak sa zrodilo vyhlásenie Českého komitétu zahraničného, uverejnené 14. novembra 1915 vo Švajčiarsku, Francúzsku, Rusku a Spojených štátoch amerických, ktoré však nevzbudilo potrebný ohlas.

Onedlho Štefánik predostrel Benešovi plán vydávať francúzsky časopis, ktorý by informoval o problémoch Čechov a Slovákov. Masaryk sa v Paríži dohodol s historikom Ernestom Denisom na vydávaní žurnálu La Nation Tchéque ( Český národ ). Štefánik ešte pred príchodom Masaryka do Paríža neprestával Benešovi zdôrazňovať, že je potrebné vytvoriť ústredný politický orgán, ktorý by zjednocoval národné organizácie Čechov a Slovákov a navonok prezentoval československé zahraničné hnutie. Masaryk sa napokon rozhodol pre troch spolupracovníkov, s ktorými vytvoril Národnú radu krajín Českých. Masaryk sa stal predsedom, Štefánik a poslanec Durich podpredsedami a Beneš generálnym tajomníkom. Názov neskôr zásluhou delegáta Slovenskej ligy v Amerike Štefana Osuského zmenili na Národnú radu Československú.
Neskôr bol Štefánik poslaný do Talianska zmierniť naštrbené srbsko – talianske vzťahy. Okrem iných cieľov sa snažil nakloniť Taliansko na stranu Československa. Pochopil, že je potrebné vytvoriť samostatnú československú armádu. Keď sa Štefánik vrátil do Paríža v novembri 1917, Beneš mal už pre francúzsku vládu pripravený text štatútu o ustanovení československej armády. Národná zmluva medzi Národnou radou československou a talianskou vládou nazvaná Konvencia je prvým medzinárodným dokumentom, v ktorom sa uznáva samostatný československý štát.

Po dlhom období boja za Československo dostal Štefánik telegram od Šrobára, ktorý súril jeho príchod do Bratislavy. Šrobár sa ho tiež snažil presvedčiť, aby ako dopravný prostriedok použil nie lietadlo, ako mal v pláne, ale vlak. Poukazoval pri tom na časté havárie a nespoľahlivosť lietadiel typu Caproni. Štefánik však trval na tom, že chce ísť lietadlom. Toto rozhodnutie sa mu stalo osudným.

Dňa 4. máje 1919 jeho lietadlo tesne pred pristátím na Vajnorskom letisku havarovalo. Všetci vojaci sa ponáhľali na miesto pádu. Lietadlo medzitým dohorelo a vedľa neho ležal nehybne Milan Rastislav Štefánik, pričom mu krv stekala z nosa. Na Slovensko a Česko doľahol krutý smútok. Každý si uvedomoval, že odišiel človek, ktorého činy pre svoju vlasť sú také neopísateľné, že ostanú nesmrteľné. Na jeho pamiatku bola postavená mohyla bradle od Dušana Jurkoviča.