Jozef Tiso

(*13. október 1887 Veľká Bytča (dnešná Bytča) – + 18. apríl 1947 Bratislava)

Pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Jeho otec Gašpar Tiso bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Jeho matka sa volala Terézia. Jozef Tiso sa narodil vo štvrtok 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnešná Bytča) ako druhorodený syn manželov Tisovcov. Vyrastal v prostredí, kde dominovala náboženská výchova. Členovia rodiny sa často stretávali pri spoločných modlitbách, kde si spolu čítavali životopisy svätých. Komunikačným jazykom bola slovenčina. Jeho starý otec po matke bol kostolníkom, ktorého si veľmi obľúbil a často mu chodil pomáhať do kostola. Je veľmi pravdepodobne, že práve tu v ňom vznikla túžba stať sa kňazom. Ľudovú školu vychodil v miestnej trojrečovej slovensko-maďarsko-nemeckej rímsko-katolíckej škole vo Veľkej Bytči. Patril k najlepším žiakom v triede a bol známy tým, že rád pomáhal susedom “šuškaním”.

Po skončení 6. triedy odišiel na stredoškolské štúdia do Žiliny s úmyslom stať sa kňazom. Toto štúdium už malo jednoznačne maďarský charakter a stretávame sa tu dokonca aj s maďarským prepisom jeho mena na Tiszó Józef, čo hlavne po roku 1945 dokonale využila komunistická propaganda na označenie Tisu za maďaróna. Roku 1902 prišiel Tiso študovať na vyššie piaristické gymnázium do Nitry. Tu azda najsilnejšie pocítil maďarizačné snahy profesorov. Po štyroch rokoch štúdia Tiso dosiahol maturitu s najlepším prospechom. Na Slovensku bolo zvykom, že biskupi posielali nadaných študentov do viedenského seminára Pazmáneum. Štúdium na Pazmáneu ukončil v roku 1910 ako premiant.

Ten istý rok v lete biskup Fischer-Colbie vysvätil Tisu vo Viedni za kňaza a o rok neskôr tu obhájil aj svoju doktorskú dizertačnú prácu. V roku 1910 bol Tiso nitrianskym biskupom poslaný za kaplána do chudobnej kysuckej dediny Oščadnica, kde sa prvýkrát stretáva s takzvanou “židovskou otázkou” a prejavmi antisemitizmu a to najmä v sociálno-ekonomickej rovine. Spolu s dekanom Krautmanom založili hospodársky svojpomocný spolok, ktorého cieľom bolo oslobodiť oščadnických dedinčanov od miestneho úžerníckeho obchodníka. Potom sa dostáva do Rajca a pomáha tu založiť filiálku Slovenskej banky.

V roku 1913 sa stal Tiso kaplánom v Bánovciach nad Bebravou, ktoré neskôr dostali prívlastok “Tisovo mesto”. Sotva druhý rok rozvíjal Dr. Jozef Tiso svoju kňazskú i kultúrnu činnosť v Bánovciach, keď v lete 1914 vypukla 1. svetová vojna. Mal vtedy necelých 27 rokov a preto sa i na neho vzťahovala mobilizačná vyhláška. Narukoval ako poľný kurát k 71. pešiemu pluku, ktorého mužstvo tvorili najmä slovenskí vojaci. Po prevelení do Slovinska koncom roka 1914 bol postihnutý ťažkým zápalom obličiek. Choroba však tak podlomila jeho fyzické sily, že nebol schopný pokračovať v plnení svojej vojenskej služby a tak bol zakrátko z armády prepustený. Potom sa vracia späť do Bánoviec, kde je vymenovaný za profesora náboženstva na piaristickom gymnáziu v Nitre. Tu neskôr spísal svoje spomienky na vojnu pod názvom Denník zo severného bojiska.

Zdá sa, že Tiso zaujal pasívne vyčkávajúce stanovisko, čo sa prejavilo i v novom slovensko-maďarskom časopise Nitra- Nyitra, ktorý sám Tiso krátko po vzniku ČSR pomohol založiť, redigoval ho a často prispieval vlastnými článkami. Po vzniku ČSR sa už Dr. Jozef Tiso definitívne začína zapájať do politického života. Keď sa česko-slovenské vojsko dňa 8. decembra 1918 priblížilo k Nitre a maďarská posádka vyprázdnila mesto, zasadnutie Maďarskej národnej rady v meste rozhodlo, že vyšle 5-člennú delegáciu do neďalekej dedinky Rišňovce, aby sa s veliteľmi vojska dohodli na spôsobe obsadenia mesta. Medzi týmito piatimi členmi bol aj dr. Jozef Tiso. O dva dni neskôr vojsko nového štátu obsadilo Nitru a postupne začalo preberať právomoci verejnej správy. Veliteľ česko-slovenskej vojenskej jednotky, ktorá vstúpila do Nitry, zakrátko vymenoval 15-člennú miestnu Slovensku národnú radu, v ktorej Tiso vykonával funkciu zapisovateľa. Neskôr sa stal jedným z deviatich členov Správneho výboru župy, ktorých už vymenoval nový nitriansky župan.

19. decembra 1918 v Žiline sa zúčastnil obnovujúci zjazd Slovenskej ľudovej strany (SĽS). Jozef Tiso sa stal riadnym členom SĽS ako pomerne málo známa osobnosť. V roku 1919 začal zaoberať aj prekladateľskou činnosťou náboženských kníh. Hlinka ocenil všetky jeho spomínané prednosti a postupne ho začal poverovať stále dôležitejšími úlohami. Na jar 1919 založil v Nitre miestnu organizáciu Slovenskej ľudovej strany.

1920 Tiso kandidoval do parlamentu v trnavskom okrese až z tretieho miesta, čo svedčí o tom, že ešte stále nebol v straníckej špičke. Tam sa mu podarilo prepracovať až o niečo neskôr a ako odrazový mostík na to mu slúžilo podpredsedníctvo novovzniknutého Politického klubu katolíckeho duchovenstva SĽS. Karol Kmeťko, člen SĽS, ho prijal za sekretára. Tisovi ako tajomníkovi nitrianskeho biskupa opäť pribudli nové cirkevné funkcie: bol menovaný za člena diecézneho cirkevného súdu, stal sa funkcionárom Spolku sv. Vojtecha a taktiež bol stále vyťaženejší v Nitrianskom bohosloveckom seminári.Tiso sa v Bánovciach nad Bebravou so svojou energiou zapojil i do komunálnej politiky. Bol spoluiniciátorom založenia tamojšieho katolíckeho mužského učiteľského ústavu, kde bol nielen učiteľom náboženstva, ale niekoľko rokov stal na jeho čele vo funkcii riaditeľa. Pričinil sa o postavenie novej budovy meštianskej školy, o vybudovanie pomníka Ľudovíta Štúra, pracoval ako organizátor a prednášateľ v miestnom Katolíckom kruhu mužov, v Ženskej katolíckej jednote i v telovýchovnom spolku Orol. V roku 1937 sa stal členom výboru Matice Slovenskej.

V roku 1925 sa Jozef Tiso intenzívne zúčastnil predvolebnej kampane nielen ako rečník na verejných zhromaždeniach, ale opäť aj ako poslanecký kandidát. Tieto voľby dopadli pre SĽS podstatne lepšie ako tie predchádzajúce a Tisovi sa tak otvorila brána do veľkej politiky. Stal sa poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, kde bol zvolený do sociálnopolitického výboru a zároveň sa stal i náhradníkom stáleho výboru parlamentu. Od polovice 20-tych rokov sa už Tiso definitívne zaradil k absolútnej funkcionárskej špičke SĽS. Dňa 18. decembra 1925 Jozef Tiso po prvýkrát prehovoril v parlamente. Dňa 15. januára 1927 vymenoval prezident republiky T. G. Masaryk dvoch politikov za ministrov československej vlády. Jozef Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy.

Jozef Tiso, ktorý bol vo voľbách 1929 a 1935 opakovane zvolený do parlamentu, sa začal znova intenzívnejšie venovať vnútrostraníckej práci. V roku 1930 sa stal oficiálnym podpredsedom HSĽS, čo naznačovalo že sa stáva „druhým mužom“ v strane. Pred voľbami v roku 1935 bol Tiso hlavným iniciátorom vzniku tzv. autonomistického bloku, čo znamenalo úzku spoluprácu HSĽS a SNS. Tento blok sa však bezprostredne po voľbách rozpadol. V decembri toho istého roku sa mala uskutočniť i voľba prezidenta, v ktorej chcela HSĽS zohrať úlohu. Po okupácii Rakúska nacistami v marci 1938 Dr. Jozef Tiso v pražskom parlamente opätovne zdôraznil, že HSĽS stojí na pôde ČSR, ale neprestane naliehať na uskutočnenie autonómie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi. V tejto nepokojnej dobe a napätej situácii dňa 16. augusta 1938 zomrel v Ružomberku zakladateľ a predseda HSĽS Andrej Hlinka.

Tiso sa v rámci svojej podpredsedníckej funkcie presunul na čelo HSĽS. 8.septembra toho istého roku si prezident Beneš pozval Tisu, aby mu oznámil, že sa rozhodol Slovákov včleniť do svojho ”Štvrtého návrhu”, v ktorom chcel riešiť problémy menšín v ČSR. Tiso po návrate do Bratislavy verejne vyhlásil: ”V Prahe museli stratiť zdravý rozum, už nie je vôbec možné s nimi diskutovať.” Zdalo sa mu neuveriteľné, že mu Beneš ponúkol, že Slovákov zaradí medzi posledné menšiny v ČSR v čase, keď bolo jasne, že ČSR hrozí blízky zánik. Napriek tomu rokovania s Benešom viedol Tiso v mene HSĽS až do októbra 1938. Dňa 30. septembra 1938 sa vláda ČSR podrobila mníchovskému diktátu, čím stratila skoro 1/3 svojho územia.

5.októbra, v deň Benešovej demisie z úradu prezidenta republiky, zvolal Tiso do Žiliny výkonný výbor HSĽS, aby zaujal stanovisko k novej politickej situácii. Na schôdzu prišli aj predstavitelia ostatných politických strán pôsobiacich na Slovensku okrem komunistov. Spoločne podpísali „Vyhlásenie“ o autonómii Slovenska v rámci česko-slovenského štátu (tzv. Žilinská dohoda). Pražská vláda toto vyhlásenie prijala a ešte v ten istý deň menovala Dr. Jozefa Tisu za predsedu prvej autonómnej vlády. Tlak Nemecka, podporovaný radikálnym krídlom HSĽS (V. Tuka, A. Mach), sa stupňoval. V lete 1940 musel prezident Tiso na priamy Hitlerov nátlak pustiť k moci radikálnych pronemecky orientovaných politikov a musel súhlasiť s vyslaním nemeckých poradcov na Slovensko. V novembri 1940 sa Slovensko pripojilo k Paktu troch mocností a po účasti vo vojne proti Poľsku sa zúčastnilo i vojny proti ZSSR. Režim na Slovensku bol totalitný, nedemokratický a slovenská vláda nasledovala "príklad" nacistického Nemecka i v riešení "židovskej otázky" , čo malo za následok, že viac ako 60 000 slovenských Židov bolo transportovaných do vyhladzovacích koncentračných táborov.

Po roku 1945 bol Tiso postavený pred Národný súd v Bratislave a 18. apríla1947 bol odsúdený na trest smrti a popravený.