Ján XXIII.
Angelo Guiseppe Roncalli sa narodil 25. novembra 1881 v chudobnej podhorskej dedinke Sotto il Monte neďaleko Bergama v severnom Taliansku. Jeho otec roľníčil na prenajatej pôde. Jeho predkovia sa usadili na tejto pôde pre piatimi storočiami. Rodina mala 12 detí a tak dosť živorili. Angelo patril medzi staršie. Ako jedenásťročný sa rozhodol zasvätiť svoj život duchovnej dráhe. Podľa všetkého ho k tomu priviedol bedársky život jeho rodiny.
Roncalli si len ťažko prebíjal cestu do vyšších sfér katolíckej cirkvi. Po skončení seminára sa stal roku 1904 farárom a neskôr tajomníkom bergamského biskupa Radini-Tedeschiho, ktorý stál v opozícii proti Piovi X. a v kúrii bol pokladaný za nebezpečného liberála, div nie za kacíra. Roky prvej svetovej vojny prežil Angelo na fronte. Najskôr bol sanitárom, neskôr kaplánom vo vojenskej nemocnici. Roku 1921 Benedikt XV., starý priateľ Radini-Tedeschiho, povolal Roncalliho do Ríma a poveril ho utvorením pápežskej misijnej organizácie s tým, že neskôr ho vymenuje za jej prezidenta.
Roku 1925 Pius XI. Vymenoval Roncalliho za apoštolského vizitátora do Sofie. Tak sa začala Roncalliho diplomatická služba na Balkáne, kde strávil dovedna devätnásť rokov. Za druhej svetovej vojny už zastával post apoštolského legáta v Turecku. Koncom roku 1944 bol vymenovaný za nuncia do Paríža, krátko predtým oslobodeného spod hitlerovskej okupácie. Post nuncia v Paríži sa pokladá za jeden z najdôležitejších, parížsky nuncius spravidla získava kardinálsku hodnosť. V tej dobe však post nuncia prinášal aj veľa starostí. Roncalli mal za úlohu zmeniť nepriateľský postoj k Vatikánu na priateľskejší. Čiastočne sa mu to podarilo.
Nuncius Roncalli mal určité literárne vlohy, bol autorom šiestich kníh, štúdií z oblasti cirkevných dejín. Okrem toho bol polyglotom. Hovoril dobre po francúzsky, vedel po anglicky, ovládal bulharčinu, turečtinu, gréčtinu, latinčinu a starohebrejčinu. Parížsky nuncius však nemal cestu vystlanú len ružami, ale aj tŕním. Politická atmosféra vo Francúzsku bola v tom čase veľmi napätá. Koncom štyridsiatych rokov vzniklo vo Francúzsku hnutie robotníckych kňazov. Mnohí z nich otvorene odsudzovali antikomunizmus a vyzývali do boja proti kapitalistickému vykorisťovaniu. Roncalii sledoval toto hnutie so sympatiami, lenže vo Vatikáne vyvolalo veľké znepokojenie. Pius XII. žiadal, aby sa s príliš horlivými a radikálnymi kňazmi urobil poriadok. Robotnícky kňazi odmietli padnúť pred pápežom na kolená, a tak Pius XII. ich hnutie zakázal a niektorých z nich exkomunikoval. Roncalli nemal inú možnosť, iba plniť direktívy Vatikánu. Disciplinovaný nuncius bol vysoko odmenený. 29. novembra 1953 ho Pius XII. povýšil do kardinálskej hodnosti.
Konkláve, na ktorom bol zvolený za pápeža sa nezaobišlo bez kuriozít. V snahe ísť s duchom času kardináli nesignovalizovali výsledky hlasovania spaľovaním papiera a slamy, ale bielych a čiernych guľôčok zo špeciálnych chemických zlúčenín. Tento dôležitý akt viedol napoly slepý kardinál Ottaviani a celý čas guľôčky zamieňal. Dopadlo to tak, že namiesto čierneho dymu sa z komína Sixtínskej kaplnky valil tmavosivý, takže tí, čo čakali na správu o zvolení, nevedeli, čo si majú myslieť. Úplnou senzáciou konkláve však bolo meno, ktoré si nový pápež zvolil: Ján XXIII.
Treba však pripomenúť, že väčšina stredovekých Jánov mala povesť smoliarov a naničhodníkov. Prečo si Roncalli zvolil práve toto meno? Oficiálna verzia hovorí, že nový pápež tým údajne splnil sľub daný svätému Jánovi, lebo v kostole tohto mena bol pokrstený, ako aj na pamiatku svojho otca a deda, ktorí boli Jánovia. Je však aj iné vysvetlenie. Prijatím mena Ján akoby Roncalli všetkým dal na vedomie, že neverí predsudkom, ktoré sú rozšírené o tomto mene. Na pápežovu korunováciu sa ako zvyčajne zišli bývalí králi a vdovy po cisároch, princovia žijúci v emigrácii, vojvodovia a iné titulované osobnosti.
Ján XXIII. vydal pokyn, aby sa v súvislosti s jeho osobou nepoužívali také kvetnaté výrazy, ako „hlbokoctené ústa“, „povznášajúce slová“, „vznešené poučenie“, „najsvätejšie kroky“. Ale aby sa písalo jednoducho a skromne: pápež povedal, urobil, išiel, atď. Zároveň zrušil pokľaknutie pre ním a bozkávanie „rybárskeho prsteňa“, čo dovtedy bolo záväznou ceremóniou na oficiálnych audienciách kňazov a návštevníkov. Nový pápež sa vôbec svojimi zvykmi a vzťahom k svojmu okoliu líšil od svojich predchodcov. Chodil skoro spať a na svitaní vstával. Fajčil. Rád obedoval s viacerými spolustolovníkmi. Pri jeho stole vždy boli jeho najbližší spolupracovníci, nunciovia a kardináli. Chodil po Vatikáne bez sprievodu a pri týchto pochôdzkach chodil do rozličných dielní, kde sa nenútene rozprával s robotníkmi a zavše si s nimi vypil aj pohár vína. Nový pontifex často odchádzal z Vatikánu. Navštevoval najrozličnejšie dobročinné ústavy, dokonca zašiel do rímskej väznice Regina Coeli. Prístupnosť, bezprostednosť a prostota pri styku s ľuďmi, to bol štýl toho pontifika, štýl vymykajúci sa z tradícií apoštolského paláca.
Dňa 25. januára 1959 prešlo práve 99 dní od zvolenia Jána XXIII. na pápežský stolec. V ten deň po bohoslužbách v bazilike sv. Pavla, na ktoré boli špeciálne pozvaní sedemdesiati kardináli prítomní v tom čase v Ríme, pápež oznámil svoje rozhodnutie zvolať v najbližšom čase v Ríme rímsku synodu a všeobecný koncil. Rímska synoda mala prerokovať situáciu v talianskej cirkvi. Pokiaľ ide o všeobecný koncil, pápež vyslovil nádej, že sa na ňom zúčastnia aj všetky „cirkvi, ktoré sa oddelili, aby sa znovu pokúsili zjednotiť“. Koncil sa pripravoval takmer 3 roky. Na rokovanie koncilu bolo pripravených 70 dokumentov. Celý ten čas Ján XXIII. neúnavne pracoval. Za tri roky ešte viac pribral, vyzeral ustatejšie, chorľavel, ale prívetivý úsmev sa mu z tváre nevytratil. Pápež vedel, že je smrteľne chorý. Lekári mu zistili rakovinu žalúdka, ale on odmietol dať sa operovať. V jeho veku bola operácia spojená s veľkým rizikom a on sa chcel stoj čo stoj dožiť otvorenia koncilu.
Konečne prišiel september 1962, na ktorý tak dlho čakal. Do Ríma sa zo všetkých končín sveta schádzali novinári, rozhlasoví a televízni komentátori, turisti a pochopiteľne konciloví otcovia - kardináli, patriarchovia, arcibiskupi, biskupi, generáli rehoľných rádov – aj čestní hostia, predstavitelia iných cirkví a vierovyznaní. Dňa 11. septembra o ôsmej hodine ráno bolo vo vysvietenej bazilike sv. Petra slávnostne otvorené prvé zasadnutie Druhého vatinkánskeho koncilu. Na tribúnach zasadalo 2692 cirkevných hierarchov v mitrách a prepychových stredovekých rúchach. Európu zastupovalo 849 koncilových otcov, Ameriku – Severnú i Južnú 932, Áziu 256, Afriku 250 a Oceániu 70. Rokovanie prvého zasadania skončilo 8. decembra 1962. Na záver zasadania vyslovil Ján XXIII. nádej, že koncil ukončí svoje rokovanie v nasleujúcom roku. Konciloví otcovia poznali jeho zdravotný stav a mali zlé tušenie, ze ho vidia naposledy.
V polovici mája 1963 Ján XXIII. uľahol. Jeho osobný lekár Benátčan Gasparini a mnohí ďalší špecialisti, ktorí sa starali o jeho zdravie, po prezretí pacienta prišli k záveru, že niet nádeje na jeho uzdravenie a že teraz sa už treba starať len o to, ako uľahčiť chorému utrpenie. Dňa 23. mája pápež posledný raz vstal z postele a podišiel k oknu svojej spálne, aby sa pozrel na námestie sv. Petra, zaplnené ako vždy početným pestrým zástupom. Akoby sa lúčil s Rímom. Ján XXIII. veľmi schudol, oči mal vpadnuté, tvár mu zosivela. Do posledných chvíľ si však udržal jasné vedomie. Deň pred svojím skonom prijal svojho štátneho tajomníka, ktorý ho informoval o bežných veciach, prišli sa za ním rozlúčiť kardináli a jeho bratia so sestrou. Ján XXIII. dňa 3. júna 1963 o 19. hodine 49. minúte skonal.
www.wikipedia.com - sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_XXIII.
