Ján XXIII.
Angelo Guiseppe Roncalli sa narodil 25. novembra 1881 v chudobnej podhorskej dedinke Sotto il Monte neďaleko Bergama v severnom Taliansku. Jeho otec roľníčil na prenajatej pôde. Jeho predkovia sa usadili na tejto pôde pre piatimi storočiami. Rodina mala 12 detí a tak dosť živorili. Angelo patril medzi staršie. Ako jedenásťročný sa rozhodol zasvätiť svoj život duchovnej dráhe. Podľa všetkého ho k tomu priviedol bedársky život jeho rodiny.
Roncalli si len ťažko prebíjal cestu do vyšších sfér katolíckej cirkvi. Po skončení seminára sa stal roku 1904 farárom a neskôr tajomníkom bergamského biskupa Radini-Tedeschiho, ktorý stál v opozícii proti Piovi X. a v kúrii bol pokladaný za nebezpečného liberála, div nie za kacíra. Roky prvej svetovej vojny prežil Angelo na fronte. Najskôr bol sanitárom, neskôr kaplánom vo vojenskej nemocnici. Roku 1921 Benedikt XV., starý priateľ Radini-Tedeschiho, povolal Roncalliho do Ríma a poveril ho utvorením pápežskej misijnej organizácie s tým, že neskôr ho vymenuje za jej prezidenta.
Roku 1925 Pius XI. Vymenoval Roncalliho za apoštolského vizitátora do Sofie. Tak sa začala Roncalliho diplomatická služba na Balkáne, kde strávil dovedna devätnásť rokov. Za druhej svetovej vojny už zastával post apoštolského legáta v Turecku. Koncom roku 1944 bol vymenovaný za nuncia do Paríža, krátko predtým oslobodeného spod hitlerovskej okupácie. Post nuncia v Paríži sa pokladá za jeden z najdôležitejších, parížsky nuncius spravidla získava kardinálsku hodnosť. V tej dobe však post nuncia prinášal aj veľa starostí. Roncalli mal za úlohu zmeniť nepriateľský postoj k Vatikánu na priateľskejší. Čiastočne sa mu to podarilo.
Nuncius Roncalli mal určité literárne vlohy, bol autorom šiestich kníh, štúdií z oblasti cirkevných dejín. Okrem toho bol polyglotom. Hovoril dobre po francúzsky, vedel po anglicky, ovládal bulharčinu, turečtinu, gréčtinu, latinčinu a starohebrejčinu. Parížsky nuncius však nemal cestu vystlanú len ružami, ale aj tŕním. Politická atmosféra vo Francúzsku bola v tom čase veľmi napätá. Koncom štyridsiatych rokov vzniklo vo Francúzsku hnutie robotníckych kňazov. Mnohí z nich otvorene odsudzovali antikomunizmus a vyzývali do boja proti kapitalistickému vykorisťovaniu. Roncalii sledoval toto hnutie so sympatiami, lenže vo Vatikáne vyvolalo veľké znepokojenie. Pius XII. žiadal, aby sa s príliš horlivými a radikálnymi kňazmi urobil poriadok. Robotnícky kňazi odmietli padnúť pred pápežom na kolená, a tak Pius XII. ich hnutie zakázal a niektorých z nich exkomunikoval. Roncalli nemal inú možnosť, iba plniť direktívy Vatikánu. Disciplinovaný nuncius bol vysoko odmenený. 29. novembra 1953 ho Pius XII. povýšil do kardinálskej hodnosti.
Konkláve, na ktorom bol zvolený za pápeža sa nezaobišlo bez kuriozít. V snahe ísť s duchom času kardináli nesignovalizovali výsledky hlasovania spaľovaním papiera a slamy, ale bielych a čiernych guľôčok zo špeciálnych chemických zlúčenín. Tento dôležitý akt viedol napoly slepý kardinál Ottaviani a celý čas guľôčky zamieňal. Dopadlo to tak, že namiesto čierneho dymu sa z komína Sixtínskej kaplnky valil tmavosivý, takže tí, čo čakali na správu o zvolení, nevedeli, čo si majú myslieť. Úplnou senzáciou konkláve však bolo meno, ktoré si nový pápež zvolil: Ján XXIII.
Treba však pripomenúť, že väčšina stredovekých Jánov mala povesť smoliarov a naničhodníkov. Prečo si Roncalli zvolil práve toto meno? Oficiálna verzia hovorí, že nový pápež tým údajne splnil sľub daný svätému Jánovi, lebo v kostole tohto mena bol pokrstený, ako aj na pamiatku svojho otca a deda, ktorí boli Jánovia. Je však aj iné vysvetlenie. Prijatím mena Ján akoby Roncalli všetkým dal na vedomie, že neverí predsudkom, ktoré sú rozšírené o tomto mene. Na pápežovu korunováciu sa ako zvyčajne zišli bývalí králi a vdovy po cisároch, princovia žijúci v emigrácii, vojvodovia a iné titulované osobnosti.
