Anton Bernolák životopis

BERNOLÁK, Anton (pôv. Bernolák) - jazykovedec, kultúrny pracovník (3. 10. 1762 Slanica, zaniknutá obec, okr. Dolný Kubín - 15. 1. 1813 Nové
Zámky). Otec Juraj B., matka Anna, rod. Holmiková, mal 2 sestry a 3 bratov. Základné triedy ľud. školy vychodil v Slanici a pravdepodobne v Námestove,
gymnázium pravdepodobne v Bratislave. R. 1778-80 študoval poetiku a
rétoriku v seminári Emericanum tamže, 1780-82 filozofiu v seminári
Stephaneum v Trnave, 1783-84 r. k. teológiu na viedenskej univerzite
a 1784-87 na gen. seminári v Bratislave, ordinovaný 1787 v Trnave. R. 1787-91 kaplán v Bernolákove, 1791-97 tajomník arcibiskupského
vikariátu v Trnave, diecézny cenzor a archivár, začas aj notár ústrednej
cirk. stolice, od 1797 farár a dekan v Nových Zámkoch, správca hl. mestskej školy a učiteľ náboženstva. Ako prvotinu vydal oslavnú reč venovanú zakladateľovi uh. štátu Štefanovi
(1782). V Bratislave zostavil anotovaný bibliografický súpis literatúry pre
bohoslovcovi Nova bibliotheca ( 1785), obsahujúci diela z ekonomiky,
filozofie, umenia, prírodných vied ap., kt. zostal v rkp. Edičné ambície
naznačil aj rkp prednášok Matúša Pankla (De oeconomia rurali), kt. predniesol ako prof. bratislavského gen. seminá-ra, ako aj doteraz
neznámy spisok o uh. mineráloch Dissertatio de mineris Hungariae
(objavili ho v súpise jeho práce v rkp. predhovore k Slováru z 1769). Základný význam majú jeho jazykovedné práce, o kt. sa opieralo slov. nár. obrodenské hnutie podnietené vrcholiacim osvietenstvom a jozefínskymi
reformami (tzv. bernolákovci). Pod jeho vedením vznikla v bratislavskom
gen. seminári Spoločnosť na pestovanie slov. jazyka (Societas excolendae
linguae Slavicae), v kt. vydal koncepčne podloženú jazykovednú prácu
Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum ( 1787), prvé slov. normované úsilie o zavedenie spisovnej slovenčiny, v kt. vychádzal z
kult. západoslovenčiny. V spise Toto maličké písmo. . . ( 1789)
vystúpil na obranu => J. Fándlyho v polemi-kách s J. I. Bajzom, ale
predovšetkým nového spis. jazyka (tzv. bernolákovčiny); neskôr vydal
protibajzovský polemický spisok Ňečo o epigrammatách. . . ( 1794). Jeho Grammatica slavica ( 1790) mala rozhodujúci význam v jazykovom
kodifikačnom úsili bernolákovcov ako prvá normatívna učebnica gramatiky
spis. slovenčiny. R. 1791 k nej pripojil príručku o tvorení slov Etymologia
vocum slavicarum. Od 1786 pracoval na hl. diele slovníkového charakteru,
kt. vyšlo posmrtne zásluhou slov.

národovcovi ako Slovár slovenskí, česko-
latinsko-ňemecko-uherskí (1825-27). Na poslednej redakcii slovníka
a na zostavení Repertoria spolupracovali => Ján E. Bortnický, =>
Andrej Brešťanský, => Jur Palkovič a Alojz Spribila. Počas tvorby
Slovára bol vystavený silnému mad'arizačnému tlaku, v kt. musel bránu
svoje dielo o. i. aj dôvodom, že prostredníctvom tohto slovníka môžu
sa nielen Neslováci naučil po slov., ale aj Slováci po mad'. (v zjednodušenom
chápaní týchto výrokov sa mu v minulosti nepravdivo pripisovali
odnárodňovacie úmysly). Z textov predhovorov k Slováru (rkp. z
1796 a tlačeného z 1825) vyplýva, že cieľavedome bojoval nielen za
slovenčinu, za slov. nár. povedomie, ale aj za povedomie slov. nár. územia. Vedúca osobnosť Slov. učeného tovarišstva (zal. 1789), kt. malo pobočné
stánky na celom Slov. a nadväzovalo na tradíciu učených spoločností a
nadkonfesionálnej spolupráce. Svojím jazykovedným dielom pôsobil ako
hl. činiteľ hnutia, v kt. po prvý raz dostali konkrétnu a odborne sformovanú
podobu dovtedajšie živelné prejavy slov. kmeňovej svojbytnosti.