základňu tvoria traja králi a vrchol Madonina hlava, zatiaľ čo jedna jeho strana prebieha nastavenou pažou dieťaťa a končí chrbtom kráľa kľačiaceho vpravo a druhá je naznačená krivkou Madoninho ramena a dvomi ďalšími kráľmi, jedným kľačiacim a druhým ležiacim pri Máriiných nohách. Na oboch stranách stoja oproti sebe na samom okraji obrazu dve postavy tvoriace „kulisu“, ktorá sa stáva pravidlom vo všetkých maliarskych kompozíciách 16. stor. Hlavnú skupinu v prvom pláne obieha polkruh ďalších postáv, nad ktorými sa týči kúsok od stredu dômyselne umiestnený strom s hustou korunou, pripomínajúci krík z obrazu Podobizeň Ginevry Benciovej.

Posledná večera

Poslednú večeru, ktorá patrí spolu s Monou Lízou k najslávnejším maliarským dielam sveta, maľuje na stene refektára kláštora S. Maria delle Grazie v Miláne. V prostej sieni, obmedzenej šírkovo i hĺbkovo, umiestňuje v dokonale vyváženej kompozícii Krista a apoštolov za dlhým stolom. Duševné stavy sú tu vystupňované po maximálny umelecký účinok. V pohyboch, gestách a výrazov tvárí zachytáva vzrušenie, ktoré vyvolali Kristove slová: ,,Jeden z vás ma zradí.“ Obraz je charakteristikou duševných vlastností, štúdiou najrozličnejších charakterov, spätých však v sobitej súhre. Toto významné dielo s typickou leonardovskou kompozíciou sa zachovalo značne porušené, pretože Leonardo tu použil neobvyklú techniku, olejovú temperu (už za jeho života začala maľba opadávať), aby mohol obraz zdokonalovať.

Madona v skalách

Uprostred výjavu Madona odetá do voľného belasého plášťa ovíja rukou ako nežným objatím ramená malého Jána, kľačiaceho so spätými rukami pred malým Ježišom sediacim na zemi. Ten sa so žehnajúcim gestom vztýčeného ukazováka a prostredníka pozerá na Jána Krstiteľa, kým matkina ľavá ruka spočíva na jeho hlave v zmierujúcom geste. Kľačiaci anjel odvracia pohľad, pozerá von z obrazu a vytvára tak ideálne spojenie s divákmi.

Madona so sklopenými viečkami, akoby jediným pohľadom objíma obidve deti. Toto citové splynutie je zdôraznené vkomponovaním ženy a dvoch detí do trojuholníka, kým všetky postavy aj s anjelom sú ideálne umiestnené v kružnici.
V pozadí je ireálna fantastická panoráma brál, v hornej časti obrazov je spleť konárov, v diaľke uprostred skalnatej krajiny sa vinie rieka. V popredí, v prvom pláne, je trávnatý koberec posiaty kvetmi. Slávnostná a pokojná chvíľa, Madona v rodinnom kruhu, velebná a majestátna. V oddanosti Jána Krstiteľa a v geste malého Ježiša j tajomná predtucha, ktorú potvrdzuje anjelov významný pohľad. Z diela existujú dve verzie: jedna je v Louvri, nepochybne od Leonarda, kde anjel ukazuje prstom na sv. Jána a druhá v londýnskej National Gallery od Ambrogia De Predis so zreteľnými stopami majstrovej ruky.

Svätá Anna samotretia

Obraz maľuje pre kostol S. Annunziata. Tri postavy v pevne zovretej skupine tu radí do pyramidálnej kompoície, v čo najmenšom priestore rozvíja čo najväčšie množstvo pohybu a vystupňovani výrazu.

Bitka pri Anghiari

Vo Florencii bol poverený namaľovať rozsiahlu verejnú nástennú maľbu "Bitka pri Anghiari"; jeho rival Michelangelo mal maľovať na opačnú stenu. Po vytvorení neuveriteľného množstva štúdií pri príprave na túto prácu, opustil mesto s nedokončenou nástennou maľbou kvôli technickým problémom. Avšak ostal návrh na nástennu maľbu na kartóne, ktorý sa zachoval v Rubensovej kópii. Rozvíja tu jazdecký motív v rozmanitých variantoch, s tvarmi nabitými pohybom, vystupňovaným dramatickým napätím, v plastickom hĺbkovom dojme.

Mona Líza

Najznámejšou je určite fascinujúca Mona Lisa. Dodnes sa špekuluje, kto je táto záhadná usmievajúca sa žena. Niektorí dokonca tvrdia, že je to sám Da Vinci, hermafrodit či dokonca vymyslená osoba. Jej slávu založilo oduševnenie, prchavý, nežný úsmev. Leonardo tu sleduje svoj ideál ženskej krásy a pôvabu, všeobecný typ, ktorému sa podriaďuje portrétna vernosť. Na tmavom pozadí so snovou, fantastickou krajinou zvýrazňuje plastičnosť obnažených častí tela v nekonečnom množstve odtieňov. Za povšimnutie však stojí aj krajina v pozadí Mony Lisy, ktorá je na ľavej a pravej strane odlišná. Ďalšou zvláštnosťou je, že obraz by musel byť maľovaný na vrchole veľmi vysokej veže alebo budovy, aby sa dosiahol takýto uhol pohľadu. Na tomto obraze by sa dalo nájsť ešte mnoho pozoruhodností, ktoré ho odlišujú od ostatných jeho doby. Mona Líza tvorí vrchol Leonardovej tvorby, stala sa idálnym typom portrétu v syntéze zmyslovej a duchovnej krásy.