Delacroix vedel dať anegdotickému námetu veľkosť epopeje tým, že spojil alegóriu so skutočnosťou , heroický akt s moderne oblečenými civilnými postavami. V tomto dile sa mu podarila syntéza jeho myšlienok s farbou a s pohybom.
Z cesty v severnej Afrike roku 1832 si priniesol náčrtníky plné skíc a akvarelov, ktoré ho inšpirovali k mnohým obrazom: Alžirčanky, Židovská svadba. Alžíranky, ani nemusel vidieť v Alžírsku, sú skôr syntézou mnohých výjavov, na ktoré nemohol zabudnúť. Obraz pripomína Sardanapalov dvor pred masakrov; je zdržanlivý a pokojný , a predsa sa na ňom zablysnú zelené a zlaté tóny ; ženy sú malátne, ale predsa len bdejú, sú vzdorovité i napriek svojej poslušnosti.Delacroix nastolil problém zásad pre kompozíciu obrazu. Práca na každej časti plochy mala ustúpiť v prospech celkového efektu. Romantický maliari vyčítali klasickým maliarom, že nanášali na plátno plochy navzájom na sebe nezávislé.Chceli zobraziť poprednú úlohu celku obrazu, ktorý mal byť expresívny vďaka skĺbeniu všetkých častí. Aby maliar dosiahol tento cieľ, nerozvíjal prácu na každej oblasti obrazu rovnako ďaleko; niektoré časti zostali vaľmi povrchné, sotva načrtnuté, iné nadobudli pôsobivosť dôkladnejšim spracovaním. Sardanapalova smrť

Témou barbarská a divá , ale aj tak prekrásna maľba nahodená na plátno s neskrotnou energiou. Takéto témy Delacroix vypúšťal na slobodu z vlastnej zádumčivosti do sveta uháňajúcich koní a divých ľudí. Obdivoval vitalitu a vedel oživiť alegóriu .