Eugen Delacroix životopis

Slovo romantizmus sa pôvodne objavilo v literatúre. V Nemecku prídavné meno „romantisch“ bolo protikladom všetkého, čo sa nazývalo klasická literatúra.
V umení romantizmus zavrhoval vzor grécko-rímskej antiky a upevnil sa ako reakcia na tyraniu neoklasicizmu. Romantizmus znamelnal úplný rozchod s ideami minulosti. Hlásal prednostné postavenie jednotlivca a jeho osobnosti.
Romantické hnutie sa postupne objavilo v 18. storočí a upevnilo sa revolúciou vďaka kultu hrdinou. Presadilo sa roku 1824 obrazom Delacroix Vraždenie na Chiu.

Životopis
Charenton-Saint-Maurice 1789 – Paríž 1863
Francúzsky maliar, teoretik umenia. Jeho matka, dcéra slávneho umeleckého nábytkára Oebena, umrela roku 1814. Delacrox mal potom ťažký život, ktorý mal vplyv na jeho romantickú povahu. V Guérinovom ateliéri sa stretol s Géricaultom. Po obrazoch Dante a Vergíulius v pekle a Vražda na Chiu Delacroix bol pokladaný za hlavu romantickej školy. Potom viedol svetácky život a navštevoval parížske salóny, kde sa zoznámil s Stendhalom, Mériméem, Hugom Vignym a Nervalom. Spriatelil sa aj so George Sandovou a Chopinom.
Roku 1832 odišiel do Maroca a do Alžírska. Zaplnil náčrtníky akvarelmi a jeho paleta tým nadobudla veľmi moderné odvážne tony. Redigoval časopis, ktorý začal vychádzať v jeho mladosti a pokračoval po roku 1847, kde publikoval svoje úvahy o umení. Zomrel chorý od vyčerpania v auguste 1963.



Vo Francúzsku sa romantizmus začal rokom 1824. V tomto roku na parížskom Salóne zažiariolo v protiklade k INGRESO- VMU Sľubu Ľudovíta XIV. plátno Delacroix Vraždenie na Chiu. Námet z bojov Grécka o nezávislosť, zrodený zo sympatií ku Grékom a k pravde, bol veľkou novotou. O dva roky neskôr Delacroix popudil kririku obrazom Danteho bárka. Prvé plátna Delacroix Dante a Vergílius v pekle a potom Vraždenie na Chiu vyvolali sarkazmus a stali sa „manifestmi“ romantizmu. Delacroix sa takto satl akousi hlavou hnutia, čo on sám vždy odmietal. Po celý život sa Delacroix inšpiroval romantickou literatúrou a vzal si napr. od Byrona námet Sardanapalova smrť. Roku 1830 namaľoval Slobodu vedúcu ľud, alegorickú scénu v službách revolúcie. Tento obraz vytvorený po revolučnom júli 1830, predstavoval takmer politický manifest. Vpravo od slobody je maliar v podobe stojaceho povstalca s puškou v rukách , po ľavej strane vyskakuje mladý robotník s tradičným baretom študentov.

Delacroix vedel dať anegdotickému námetu veľkosť epopeje tým, že spojil alegóriu so skutočnosťou , heroický akt s moderne oblečenými civilnými postavami. V tomto dile sa mu podarila syntéza jeho myšlienok s farbou a s pohybom.
Z cesty v severnej Afrike roku 1832 si priniesol náčrtníky plné skíc a akvarelov, ktoré ho inšpirovali k mnohým obrazom: Alžirčanky, Židovská svadba. Alžíranky, ani nemusel vidieť v Alžírsku, sú skôr syntézou mnohých výjavov, na ktoré nemohol zabudnúť. Obraz pripomína Sardanapalov dvor pred masakrov; je zdržanlivý a pokojný , a predsa sa na ňom zablysnú zelené a zlaté tóny ; ženy sú malátne, ale predsa len bdejú, sú vzdorovité i napriek svojej poslušnosti.Delacroix nastolil problém zásad pre kompozíciu obrazu. Práca na každej časti plochy mala ustúpiť v prospech celkového efektu. Romantický maliari vyčítali klasickým maliarom, že nanášali na plátno plochy navzájom na sebe nezávislé.Chceli zobraziť poprednú úlohu celku obrazu, ktorý mal byť expresívny vďaka skĺbeniu všetkých častí. Aby maliar dosiahol tento cieľ, nerozvíjal prácu na každej oblasti obrazu rovnako ďaleko; niektoré časti zostali vaľmi povrchné, sotva načrtnuté, iné nadobudli pôsobivosť dôkladnejšim spracovaním. Sardanapalova smrť

Témou barbarská a divá , ale aj tak prekrásna maľba nahodená na plátno s neskrotnou energiou. Takéto témy Delacroix vypúšťal na slobodu z vlastnej zádumčivosti do sveta uháňajúcich koní a divých ľudí. Obdivoval vitalitu a vedel oživiť alegóriu .