Biografia a zaujímavosti
Elizabeth Bathory sa narodila v roku 1560. Jej rodičia George a Anna Bathory patrili do jednej z najstarších a najzámožnejších rodín v zemi. Mala troch súrodencov - Istvána, Žofiu a Kláru. Jej bratranec zastával miesto ministerského predsedu Maďarska a ďalší z príbuzných, jej strýko Stephan bol kardinál, ktorý sa neskôr stal poľským kráľom. Genetickú degeneráciu spôsobovalo neustále kríženie sa vo vnútri rodiny. Elizabeth mávala epileptické záchvaty. I keď bola rodina Bathory veľmi bohatá, slávna a ich moc bola väčšia ako moc samotného Mateja II., bola taktiež spojená s niektorými podivnosťami. Jeden z jej strýkov bol považovaný za uctievača diabla a ďalší zase za pomätenca a úchyla.
Elizabeth zasnúbili v 11 rokoch za Ferencza Nadasdyho. Ferencze Nadasdy bol tiež významný šľachtic, radca kráľa, hlavný veliteľ uhorských vojsk - a aj mohutný chlap, surový človek, vojak, ktorého sa báli aj Turci. Ferencze Nadasdy po boji vraj tancoval s mŕtvolami zabitých Turkov a ich hlavy vyhadzoval vysoko do vzduchu. Pri jednaní s obyvateľmi Čachtíc nebol iný, pretože Čachtičania sa na jeho spôsoby sťažovali u panovníka - samozrejme zbytočne. V 13. veku svojho života sa raz išla Elizabeth previesť na svojom „čiernom tátošovi“, keď zoskočila z koňa, ľahla si do trávy a zozadu na ňu skočil polonahý sedliak so zámerom znásilniť ju. Strhol sa medzi nimi divý zápas, zvuk jeho slov ju omamoval a zoslaboval väčšmi než objatie a jeho pery ju pálili väčšmi ako slnce. Neznáma rozkoš jej rozžeravila celé telo a celkom ju premohol. Keď Elizabeth zistila, že čaká dieťa so sedliakom, urýchlene odcestovala za svojou mamou na hrad, aby sa jej priznala. Sprevádzala ju len jediná čachtická poddaná. Jej mama bola zúfalá, bála sa škandálu, zrušenie zásnub a tak Elizabeth poslala do najodľahlejšieho kaštieľa v Sedmohradsku. Vyhlásila ju za chorú, nakazenú chytľavou chorobou a sama ju ošetrovala s čachtickou poddanou a pôrodnou babou, ktoré zložili prísahu, že nikdy neprezradia, aká to bola choroba. Anna Bathory sa bohato odmenila poddanej a pôrodnej babe a po prísahe, že sa nikdy nevrátia do Uhorska ich dala vyviezť do Rumunska. Elizabeth porodila krásne dievčatko, ktoré nazvala Eržika a dala ju do zemianskej rodiny, ktorej dávala nemalé peniaze za výchovu a vzdelanie svojej Eržiky.
Na jar 1575 sa Elizabeth vo veku 15 rokov vydala za 25 ročného Ferencze Nadasdyho. Na svadbe bolo údajne 4500 ľudí. On prijal jej priezvisko, a tak si Elizabeth mohla ponechať jej rodinné meno Bathory. S manželom mala päť detí - Annu, Katarínu a Pavla. Orsolya a Andrej zomreli ešte ako malé deti. Po svadbe sa presťahovali na horský zámok Čachtice nad čachtickou dedinou, ležiacou v severozápadnej časti Maďarska. Ferencz trávil väčšinu svojho času mimo domov, obvykle bojom s Turkmi. Za svoju odvahu a statočnosť si ku koncu svojho života vyslúžil meno “Čierneho hrdinu Maďarska“. Elizabeth neustále myslela na sedliaka, s ktorým počala dieťa a nemohla ho vyhnať z hlavy. Keď raz boli pozvaný na Palatínov bál, Grófka si dala na sebe záležať, aby bola najpeknejšou postavenou dámou v miestnosti. Keď videla svojho strýka zo svojim tajomníkom podlomili sa jej kolená a zamdlela. Po prebraní každého uistila, že je v poriadku a hľadala Thurzovho tajomníka. Zase pociťovala to, čo cítila, keď boli spolu v objatí, pulz sa jej zrýchľoval a ledva dýchala. Keď našla Palatínovho tajomníka, musela sa udržať, aby na neho neskočila od radosti. Zistila, že ten tzv. sedliak je Juraj Závodský, strýkova pravá ruka. Elizabeth Jurajovi povedala, že majú spolu dcéru, ale nik o tom nevie. Juraja zasiahla veľká radosť a začal vyzvedať. Elizabeth mu dlho nechcela povedať ako sa volá ich dcéra a kde ju má hľadať. Nakoniec mu to povedala a Juraj ju začal hľadať. Eržika Príborská (Závodského a Elizabethina dcéra) sa zamilovala do najväčšieho nepriateľa Elizabeth Báthory. Eržika milovala Andreja Drozdu, kt. založil zbojnícku skupinu.
V roku 1605 zničili čachtické panstvo bratríci z Moravy a turecké či tatárske vpády hrozili neustále, veď v roku 1599 Čachtice (spolu s Piešťanmi a inými obcami) vydrancovali. Úrody boli biedne a neustále príchody a odchody armád oberali ľudí aj o to posledné. Za ten čas, keď jej manžel prenasledoval nepriateľov a prechádzal vojnou, a ktoré zaberali 25 rokov trvajúceho manželstva, bola Elizabeth sama a jej život sa tak stával čím ďalej nudnejším. Aby zabila čas, trávila celé hodiny pred zrkadlom, skúmajúca svoju krásu a venovala sa mladým milencom. S jedným z nich neskôr utiekla z domu, ale potom sa vrátila, pričom ju Ferencz prijal ochotne späť. Ďalšie veci, ktorými si Elizabeth skracovala chvíle osamotenia, boli návštevy jej bisexuálnej tety, pani Kláry Bathory. Jej návštevy si pravdepodobne užívala, pretože k nej jazdila čoraz častejšie. To bol taktiež začiatok a príčina jej záujmu o okultizmus. Stará služobná Dolores, nazývaná Dorka, ktorá bola údajne čarodejnicou, zasvätila Alžbetu do čarodejníctva a čiernej mágie. Neskôr sa Dorka stala Elizabethininou pomocnou rukou, keď ju podporovala v jej sadistických sklonoch. Elizabeth spolu s Dorkou po boku sa venovala mučeniu a týraniu mladých služobníčok, ktoré držala v podzemných chodbách. V službách grófky boli taktiež ďalšie osoby vyžívajúce sa v desivom mučení. Bola to jej pestúnka Iloona Joo, jej sluha Johannes Ujvary - „Ficko“ a dievča Anna Darvula, ktorá bola údajne jej milenkou. Elizabeth s pomocou týchto prívržencov premenila zámok Čachtice na zámok zla. Vždycky si dokázala nájsť dôvod a ospravedlnenie k mučeniu a trestaniu mladých dievčat. Svoje obete údajne najradšej bičovala nahé a čelom k sebe, nielen kvôli spôsobeným zraneniam, ale predovšetkým milovala zdesený bezmocný výraz utrpenia, ktoré dievčatám spôsobovala. Ďalšou jej záľubou bolo zabodávanie ihiel a ostňov do kože najlepšie na bolestivé miesta - pod nechty.
Keď v roku 1604 jej manžel Ferencz zomrel, začalo obdobie naozajstného teroru. Najprv vyhnala svoju svokru a potom mala potrebný pokoj pre svoje počiny. Keď sa jej v tej dobe roky schyľovali už k 40-tke, začali sa na nej objavovať náznaky starnutia. Zo začiatku sa pokúšala zbaviť sa vrások pomocou kozmetiky, ale nemohla prežiť fakt, že čím je staršia, tým je menej krajšia a jedného dňa jej krása úplne pominie. Potom to ale prišlo. Toho dňa jej jedna zo služobníčok omylom zatiahla za vlasy, keď ju česala. Rozzúrená grófka zo zloby uštedrila slúžke takú ranu, že si o slúžku zakrvácala vlastnú ruku. V tej chvíli Elizabeth pocítila omladnutie a sviežosť i na svojej koži. Ihneď nariadila Johannesovi Ujvarovi a Dorke vyzliecť dievča, pridržať ju nad veľkou vaňou a sama jej podrezala žily. Potom, čo jej bývalá zverenkyňa vykrvácala, sa Elizabeth vykúpala v krvi a v tej chvíli si bola istá, že objavila tajomstvo večnej mladosti skrz tento vampírizmus. Uvedomila si, že krv znamená život. Týranie a vraždenie dievčat vykonávala dokázateľne nepretržite v rokoch 1585 - 1610. Obyvatelia ju tak znenávideli, že ona a jej pomáhači chodili von iba s ozbrojeným sprievodom. Ďalších desať rokov jej pomocníčky a pomocníci opatrovali mladé krásne dievčatá z okolitých dedín, najčastejšie ich najímali ako služobné do zámku Čachtice. Potom však boli všetky dievčatá zmrazené a zabité, aby grófka mohla uskutočňovať svoje krvavé kúpele. Niekedy dokonca krv mladých dievčat pila, aby získala taktiež vnútornú krásu. Neskôr si však zaumienila, že krv obyčajných slúžok nemá taký efekt, a tak pátrala po niečom novom, spoľahlivejšom. Časom sa začala zháňať po mladých dcérach z noblesnejších rodín, ktorých čakal rovnako morbídny osud ako ich predchodkyne. Elizabeth sa stávala s čoraz väčším číslom obetí neopatrnejšia a začalo sa o nej debatovať v okolitých sídlach. Čoskoro sa reči o hrôzach v Čachticiach dostali až do najvyšších maďarských kruhov. V roku 1609 ju čachtický farár verejne obvinil zo zabíjania dievčat. Sťažnosti na Báthoryovú sa množili, dokonca prichádzali aj z Viedne, kde mala kaštieľ. Aby bola záhada vyriešená, povolalo cisárstvo grófa Cuyorgyho Thurza, Elizabethininho vlastného strýka, aby zámok preskúmal. Thurzo sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Zrejme najprv informoval Báthoryovej rodinu a chránil obrovský Nádasdyovský majetok pred prípadnou konfiškáciou, pretože Alžbeta v roku 1610 napísala testament v ktorom odporučila majetok deťom.
30. decembra 1610 popoludní jeden zo zbojníkov, čo stál na stráži pred Čachticami, pribehol ako bez ducha na faru, kde zhromaždili všetkých zbojníkov a zvestoval správu, že Palatin Juraj Thurzo s veľkým sprievodom sa blíži k Čachticiam. Hneď po príchode palatina ho privítal miestny farár Ponicenus. Palatin sa hneď pýtal na zbojníkov, lebo sa domnieval, že oni Alžbete Báthoryovej ukradli poklad. Po vypočutí zbojníkov však palatin i jeho sprievod s grófom Nyraym (ktorý sa k palatinovmu sprievodu pridal ako kráľov poverenec), s Jurajom Drugethom, Mikulášom Zrínskym, zaťom Čachtickej pani, a s Megyerom, tútorom najmladšieho Nadasyovca, vyhlásili nevinu zbojníkov, no palatin ich chcel i napriek nevine potrestať. Vzal si jedného zo zbojníkov, Lederera, ktorý pracoval na zámku ako zámočník, aby ich tajnými chodbami viedol až na hrad k Čachtickej panej, aby ju tam prekvapil svojim príchodom. Ostatných zbojníkov chcel zviazať a odniesť na hrad, čo vyvolalo rozruch davu, ktorý sa nazbieral na farskom dvore, ale palatin sa nenechal obmäkčiť ani farárom Ponicenusom, ani priateľkou vodcu zbojníkov, Eržikou Príborskou. Lederer ich priviedol k vchodu do tajnej chodby a prihováral sa slovami, ktoré ostali zapísané v Čachtickej farskej kronike: „Za týmto sudom je tajný vchod, a potom je veľké prepadlisko. Hľa páky, neľakať sa prosím, dvere prudko padnú a pred nimi zazíva priepasť. Tu, aj v mnohých iných prepadliskách odstraňoval Ficko nepohodlných ľudí. Hen sa rozbiehajú chodby k žalárom, tamtá chodba smeruje k mučiarni.“ Palatin sa spýtal Lederera, kto o týchto chodbách a o tom, čo sa tam dialo vedel. Lederer sa nesmelo obrátil ku grófovi a odpovedal palatinovi na otázku: „Gróf Nyary.“ Palatin zhrozený pozrel na grófa a nesmelo sa opýtal: „Ako to priateľu, ty si vedel o týchto hrôzach?“ „Vždy som sa dozvedel o všetkom ako prvý“ odpovedal so záhadným úsmevom. „Tu sú zvyšky krvavého kúpeľa Alžbety Báthoryovej, hľa v priehlbine sa červenie uschnutá krv. Modrá krv“ – vysvetľoval Lederer. „Poďme ďalej!“ odvetil palatin a cítil, ako ho po celom tele zmrazila hrôza. Spustili sa tajné dvere a odhalila sa priepasť. Palatin však zámočníkovi prikázal dvere zavrieť z priepasti vanul neznesiteľný hnilobný zápach. Prešli pomedzi žaláre, Lederer, vysoko držiac fakle sa istými krokmi blížil ku schodom. Zrazu zastal a zdesene vykríkol. Pred nim ležalo nahé dievča. Telo dievčaťa bolo rozličnými nástrojmi zmrzačené, tvár dodriapaná, vlasy vyšklbané, prsníky odrezané a z ramien i z nôh mäso vytrhané až do kosti. Palatin vytrhol Ledererovi fakľu z ruky a rozbehol sa hore schodmi až k zamknutým dverám. „Otvor“, zakričal na Lederera. Drugeth, Zrínsky a zaťovia Alžbety Báthoryovej naň pozerali takmer bez dychu, ale nikto z nich sa palatinovi neodvážil nič povedať, aby zmiernili jeho rozhorčenie. Prvý človek, ktorého palatin na hrade stretol bola Kata Benecka. „Kde je Čachtická pani?“ zvrieskol palatin. „V tajnej sieni“ odvetila prostoreko. „Zaraz ma k nej zaveď!“ „Nemôžem. Tam okrem panej, Dory a Ilony nikto nesmie.“ „Odveď ma k nej“ zakričal palatin, že sa až zatriasla. „Tu je to“ zadychčala, ukazujúc na jedny z dverí. Palatin prudko otvoril dvere a na ich prahu len-len, že neskamenel. Prvé čo uvidel bola Alžbeta Báthoryova. Tvár a ramená s vyhrnutými rukávmi mala zakrvavené. Krvavými škvrnami sa červeneli aj jej šaty. V izbe sa rozliehal jej šialený rev, prerývaný rehotom. Nad ňou stáli Dora a Ilona a rehotali sa s ňou o preteky. Ich rehot sa však zasekol, keď uvideli v dverách palatina, Drugetha, Zrínskeho, grófa Nyaryho a inštruktora Megyeryho. Palatinov zrak sa skĺzol k nohám troch ohromených ženských. Na koberci ležali dve nahé dievčatá. Ich nahotu zakryla vlastná krv. Hľadali miesto, kade by mohli uniknúť skaze. Také miesto jestvovalo. Zo siene viedli tajné dvere, ktoré viedli do podzemia. Stranu dverí Alžbeta Báthoryova nakoniec nahmatala, ale to už stál pred ňou palatin. Ten ju prudko odsotil od seba. Krvavá pani sa potkla o bezvládne telo jedného z dievčat a vrieskala na palatina ako zmyslov zbavená. Palatin ju dal zviazať a zapchať jej ústa. Palatin vtedy vyslovil tieto slová: „ Už nikdy nezačuje tvoj hlas, čachtická pani, nikto nikdy neuvidí tvoju postavu a ty už nikdy neublížiš ľudskej bytosti.“ Po krátkom tichu palatin pokračova : „ Vedz, že na tvári Zeme, ktorej vzduch nie si hodná dýchať, prežívaš svoje posledné chvíle, tu posledný raz svieti na teba Božie svetlo, tu posledný raz si medzi ľuďmi, do zväzku ktorých patriť si nezasluhuješ. Zmizneš z toho sveta a už sa doň nikdy nevrátiš. Nech ťa obostrie večná tma, aby si v nej vo večnom tichu a samote jasne videla svoj doterajší zvrhlý život, naučila sa chápať hĺbku svojej podlosti. A pros Boha, aby ti odpustil tvoje do neba volajúce zločiny a prijal ťa na milosť.“
V tej dobe nebolo veľa možností dostať pred súd človeka tak významného ako bola Báthoryčka. Thurzo pravdepodobne so žiadnym súdom neuvažoval. A ak aj - korupcia v súdnictve bola v tej dobe pravdepodobne väčšia ako dnes a rodina Báthoryovcov určite robila, čo mohla, aby zabránila obrovskej verejnej hanbe. Thurzo síce okamžite začal vyšetrovanie, ale rovnako bleskove všetko ukončil. Pomocníkov čachtickej panej, Doru, Ilonu a Ficka dali odviesť do mesta a postaviť pred súd. Z vypočúvania svedkov sa zistilo, ako boli dievčatá mučené. Pani s Ilonou a Dorou dievčatá mučili, Ficko ich privádzal na hrad a pochovával mŕtvoly. Mučenie bolo kruté a neľudské zapichávanie špendlíkov popod nechty, do pier, vytrhávanie kusov mäsa, bitie, opaľovanie, prikladanie rozžeravených predmetov na genitálie; pani niekedy nechávala stáť dievčatá celú noc nahé na zime a v ľadovej vode, na záver ich pani podrezávala a kúpala sa v ich krvi. Pred súdom vypovedalo množstvo svedkov a odzneli mnohé šokujúce výpovede o týraní dievčat. Medzi svedkami boli mnohí vážení ľudia. Behom súdneho procesu v roku 1611, bolo napočítaných okolo 650 obetí, ktoré prešli Elizabethininou rukou. Zachovali sa i pôvodné záznamy o jeho priebehu. Všetci štyria jej spoluvinníci boli odsúdení k smrti, jediná Elizabeth nebola predvolená pred súd. V dobe, keď súd vyniesol rozsudok nad hlavami jej komplicov, zotrvávala uväznená vo svojom sídle. Nakoniec sa jej však dostalo trestu a bola cisárom odsúdená k doživotnému väzeniu vo svojom zámku. Grófka bola zamurovaná vo vnútri svojej komnaty, aby tu strávila život len s malými prídelmi potravín. Každý deň k nej chodil kňaz, aby z nej vyhnal diabla ale Elizabeth sa mu len vždy vysmiala a poslala ho preč. V roku 1614, tri roky po jej uväznení, si jej strážnici všimli nedotknutého jedla a po vykopaní otvoru do steny ju uvideli ležať tvárou k zemi. Čachtická biela pani „tigrica“ zomrela 21.8.1614. Hovorí sa, že Krvavá Grófka zomrela od žiaľu. Iné zdroje tvrdia, že ju zabila zákerná choroba. Taktiež sa dočítate, že zomrela kvôli tomu, že sa nemohla kúpať v dievčenskej krvi.
Dievčatá týrala, nie vždy ich zabila. Svedkovia vypovedali, že videli dievčatá také popálené, že nemohli nastúpiť do koča. Mučením oslavovala aj Vianoce a aj svadbu svojej dcéry, počas ktorej zomreli dve nemecké slúžky. Mŕtvoly pochovávali rôzne - na cintoríne, v poli, v obilných jamách. Raz ich zahrabali tak nedbanlivo, že rozkladajúce sa telá vyhrabali psy a roznosili ich po dvore. Jej pomocníci pred súdom udávali rôzne počty obetí - 37 alebo 50 umučených dievčat. Báthoryovej pomocníčky Ilona Jó a Dorota Szentésová boli odsúdené na odcviknutie prstov na rukách kliešťami a na smrť upálením za živa. Ficko - ani nie tridsaťročný Ján Ujváry bol sťatý. Rozsudok bol vykonaný pri Váhu v blízkosti Bytče.
V povestiach o Báthoryovej sa spomína železná panna - pasca a zároveň vražedný nástroj, ktorý Alžbeta údajne používala. Podobná - ale drevená panna existovala v Trenčíne. Uvádza ju inventár z roku 1678. Bolo to zariadenie na popravu zvlášť krutým spôsobom - dutá figurína ženskej postavy, ktorá sa mechanicky zatvárala. Do nej vložili odsúdenca a zatvorili ho vrchnou časťou figuríny, v ktorej boli ostré železné klince - tie odsúdenca prebodli.
Súd
1. Ako dlho slúžili u panej a ako sa k nej dostali?
2. Koľko osôb dala zavraždiť?
3. Kto to bol a odkiaľ?
4. Kto obstarával a lákal obete?
5. Akým spôsobom ich dávala vraždiť a mučiť?
6. Kto jej pri tom pomáhal?
7. Kde pochovávali mŕtvych?
8. Či grófka mučila aj osobne a ako sa pritom správala?
9. Kde to robila (v Čachticiach, Šárvare, Kerestúre, Beckove a inde)?
10. Kto to videl a vedel o jej skutkoch?
11. Kedy s vraždením začala?
Ján Újváry, známy ako Ficko podľa súdneho zápisu vypovedal, že u panej slúžil minimálne 16 rokov. Za ten čas zavraždili 37 dievčat a žien, ktoré nepoznal. On sám zaobstaral dievčatá 16 krát. Mučila aj sama pani, pálila ich železom na citlivých miestach, nahé vyháňala na mráz a tam ich polievala studenou vodou dovtedy, kým nezamrzli. Robila to už za života svojho manžela. Helena Jó priznala, že sama grófke viackrát priviedla niekoľko dievčat, ktoré potom pochovávala. Slúžila u nej 10 rokov a bola dojkou jej detí. Za ten čas pani zabila cez 50 žien. Najčastejšie to robila pani sama, aj vo Viedni a Bratislave. Ona jej pomáhala len z donútenia. O všetkých tých veciach vedeli viacerí členovia panského personálu. Aj Dorota Sentešová priznala, že panej viackrát priviedla dievčatá, ktoré potom tajne pochovávala. Bola v jej službách 5 rokov a priviedla ju Helena Jó. Priznala 30 obetí, tie však bližšie nepoznala. Menovala aj niekoľko osôb, ktoré obete lákali. Opísala mučenie, ktoré vraj z prinútenia musela robiť aj ona sama. Pamätala sa, ako raz za pol druha týždňa zomrelo v Čachticiach 5 dievčat. Katarína Benecká, ktorá bola práčkou u Báthoryovej uviedla, že ona dievčatá nevodila. Obetí vraj bolo okolo 50. Najviac ich priviedla Dorota Sentešová, doviedla aj posledné obete, pri ktorých prichytil Báthoyovú palatín. Pri mučení najviac pomáhala Helena Jó. Keď to ona sama odmietla, zbili ju tak, že preležala celý mesiac. Podľa všetkých bola najkrutejšia Delbora zo Šárváru, ktorá neskôr oslepla. Pred súdom svedčilo viacero svedkov, ktorí v podstate potvrdili zločiny Báthoryovej a jej pomocníkov. Podľa niektorých existoval zoznam, ktorý obsahoval mená 650 zavraždených.
Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 7. januára 1611. V rozsudku vynesenom na základe výpovedí získaných pri mučení sa konštatovalo, vdova po Františkovi Nádašdym ukrutným spôsobom, aký svet ešte od svojich začiatkov nikdy u ženského pokolenia nevidel, spáchala strašné krutosti proti ľudskej krvi na svojich slúžkach, iných ženách a nevinných dušiach. Preto palatín bezbožnú ženu, ktorá vyciciavala krv a smädila po nej a ktorú prichytili pri čine, odsúdili na večné uväznenie v Čachtickom hrade. Palatínov čin súd schválil a po mučení obvinených rozhodol, že Helenu Jó a Dorotu Sentešovú upália za živa a ešte predtým kat železnými kliešťami obom odcvikne všetky prsty, ktoré si máčali v krvi a spôsobili nimi toľko utrpenia. Menej vinného Ficka, odsúdili na sťatie a následné spálenie tela. Katarína Benecká mala zotrvať vo väzení, kým sa o jej vine či nevine nedokáže viac. Rozsudok sa pravdepodobne uskutočnil okamžite, súd v závere už len potvrdil jeho vykonanie.
Kauza Báthoryová bola zvláštna od začiatku a ani bytčiansky súd nebol iný. Pre zaujímavosť:
- nevypovedala žiadna z priamych obetí, hoci minimálne jedna mučenia prežila.
- samotná grófka sa pred súd nikdy nedostala, odsúdili len jej pomocníkov.
- nesvedčili ani ľudia, o ktorých obvinení tvrdili, že o zločinoch vedeli.
Nie je to však v tej dobe vôbec nezvyčajné. Svedectvo poddaných bolo takmer bezcenné, vyššiu šľachtu mohli naopak predvolať len po predchádzajúcej citácií, niektorí formálne dosiahnuteľní svedkovia žili ďaleko, iný zrejme neboli k dispozícii z iných dôvodov, no hlavne šlo o grófku. Treba však pripomenúť, že súdy na počiatku novoveku sa z ďaleka nepodobali tým dnešným. Myslím, že ako dôkaz toho stačí spomenúť rozsudok nad Báthoryovej pomocníkmi. Aj napriek tomu rýchlym súdom a vykonaním rozsudku rozhodujúcich svedkov umlčali. Thurzo ako palatín informoval o prípade aj panovníka Mateja II. Oznámil mu grófkino zatknutie, zistilo sa vraj, že zavraždila asi 300 dievčat. Kráľa prípad upútal a po niekoľkých dňoch žiadal širšie informácie. Žiadal pokračovať vo vyšetrovaní a následne urobiť tvrdé opatrenia. Text panovníkovho listu poslal Thurzo Báthoryovej zaťom a synovi.
Matej II. opakovane žiadal palatína o prešetrenie prípadu a uskutočnenie riadneho súdu. Ten panovníkovi sľúbil, že všetko dá preveriť. V skutočnosti sa však nič nestalo a o niekoľko mesiacov sa kráľovi ospravedlňoval, že nevykonal jeho príkazy. Súčasne ho prosil, aby súhlasil s doživotným väzením, čo si želá aj rodina. Jej prípad bol však tak ojedinelí, že ani Thurzo nepoznal trest, ktorý by bol adekvátny jej zločinom. Bratislavská kráľovská komora sa postavila na stranu palatína, keď sa uzniesli na tom, že proces nepatrí do ich kompetencie. „Z doterajšieho vyšetrovania, ktoré sa len začalo a neskončilo, ešte nie je preukázateľné nijaké previnenie.“ Thurzovo posolstvo Matejovi II. bolo teda takéto: „Zostáva na Vašej voľbe a rozhodnutí, či jej bude ponechaný trest, podľa ktorého by mala s ohľadom na slávne činy svojho zosnulého manžela, ktorý bol oddaným a užitočným služobníkom Vášho Veličenstva, doživotne zotrvať v tuhom žalári, berúc tiež do úvahy veľké služby jej synov (teda zaťov) a dcér.“ Kráľova reakcia bola vlastne odpoveďou nielen palatínovi, ale aj stanovisko k Bratislavskej kráľovskej komore a žiadosti Báthoryovej zaťov a syna o milosť. Jeho stanovisko nebolo vôbec jednoznačné. Na jednej strane akceptoval palatínov postup na druhej ho odmietol. Uviedol, že súd by mal proti nej zakročiť s plnou prísnosťou, berie však do úvahy zásluhy manžela a prosby príbuzných, a preto schvaľuje doživotné väzenie, aj keď ho nepovažuje za dostatočne prísny trest.
Ako je zjavné, kauza Báthoryová bola v centre pozornosti dlhšie a ešte 24. januára dal kráľ Matej II. opäť príkaz na obnovenie procesu. Zdalo sa, že tentoraz sa vyšetrovanie predsa len pohne dopredu. Vo februári toho roku bol spis pokope (zachoval sa v Thurzovom archíve v Bytči), obsahoval takmer 300 výpovedí. Tie dokazovali, že grófka sa dopustila masových vrážd, vlastizrady a bosoráctva. Žiaľ ani po skompletizovaní spisu sa v procese nič nedialo. Je to škoda, pretože dejiny prišli o informácie, ktoré mohli doložiť jej vinu, veľkosť jej previnenia, poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti, alebo dokonca jej nevinu.
Tak sa stalo, že Alžbeta Báthoryová zomrela uväznená na Čachtickom hrade. O jej smrti existujú tri pramene. Je to stručná zmienka v denníku Juraja Závodského, palatínovho sekretára, že zomrela 21. augusta 1614 v nočnom čase. Druha správa je v archíve Drugethovcov. Podľa nej grófke zomrela ráno o 2. hodine v deň, ktorý udáva Závodsky, pochovaná bola v čachtickom kostole 25. novembra toho istého roku. Podrobnejšie informácie o jej smrti uvádza list Stanislava Thurzu z 25. augusta 1614 Jurajovi Thurzovi. To, že bola pochovaná s takým veľkým časovým odstupom vôbec nie je na tú dobu prekvapujúce. Napríklad palatín Stanislav Thurzo zomrel 25. apríla 1625 a pochovaný bol až 11. januára 1626. Prekvapivé nie je ani to, že Báthoryovú za jej zločiny pochovali v kostole. Mala na to právo, pretože podľa patronátneho práva bol zemepán súčasne patrónom kostola. Pri prehliadke hrobiek v podzemných priestoroch čachtického kostola, ktorá sa uskutočnila 7. júla 1938 sa odkrylo 5 krýpt a množstvo rakiev. No hrobka ani rakva s pozostatkami Báthoryovej sa nenašli. Bola však odkrytá len časť krýpt, ale podľa dunivej ozveny na dlažbe kostola môžu tam byť pravdepodobne ešte ďalšie.
Testament
Ja, veľavážená grófka Alžbeta Báthoryová, vdova po najvznešenejšom grófovi Františkovi Nádasdym, majúc na pamäti svoje chatrné zdravie a súc si vedomá svojho pokročilého veku a pretože si želám byť oslobodená od všetkých povinností tohto materiálneho sveta, nariaďujem, aby podľa mojej poslednej vôle všetky moje majetky, vrátane tých, ktoré som zdedila po svojom manželovi dostal môj syn Pavol Nádasdy. Pretože sa moje milované deti doteraz nedohodli, ako si tieto majetky medzi sebou podelia, lebo moje dcéry žijú ďaleko odtiaľto, žiadam ich, aby keď sa tu kedykoľvek v budúcnosti zídu, našli spôsob, ako si dedičstvo rozdeliť pokojne a harmonicky, no do tých čias nech je môj syn Pavol Nádasdy nerušeným dedičom. Majetky Kapulvár, Léka a Kanizsa by mal dostať jeden z nich. Musia zostať pospolu, nerozdelené. Len keď tento prvý dedič zomrie, ostatní dvaja si ich môžu podeliť. Ostatné majetky nech už ležia kdekoľvek v krajine sa musia rozdeliť medzi nich troch. Majetok, ktorý bol mojím svadobným darom (Čachtice), bude patriť mojim trom deťom, každému rovnakým dielom. Tie majetky, ktoré v budúcnosti zdedím, po svojich príbuzných, nech sú rovnakým dielom rozdelené medzi moje deti rovnako, ako im ja rozdeľujem svoje hrady a domy. Doklady k týmto majetkom nech sú držané spolu a uložené podľa práva u jedného z mojich detí. Moje zlato a ostatné klenoty z mojej pokladnice patria môjmu synovi Pavlovi Nádasdymu, lebo svojim dcéram som už ich podiely darovala vo forme zvyčajných svadobných darov. Zbrane a konské postroje nech dostane Pavol Nádasdy. Želám si iba, aby mi bolo dovolené ponechať si do konca môjho života moje svadobné šaty a šperky. To je moja posledná vôľa a príkazy, urobené dobrovoľne, súc pri zdravom rozume.
Alžbetina posledná vôľa bola napísaná stroho, skôr ako narýchlo napísaný koncept. V čase, keď ju písala mala päťdesiat rokov.
