1520-1521 začal Durer sériu nádherných portrétov svojho zrelého obdobia. Patrí k nim najmä „Berngard von Resten“ z r.1521, „Portrét neznámeho muža“ z r.1524, „Hieronymus Holzschuher“ a „Jakob Muffel“ z r.1526 a „Johann Kleberger“ z r. 1526. Tieto portréty patria nielen k vrcholným Durerovým dielam, ale aj k vrcholom celej starej nemeckej maľby. V poslednom období svojej tvorby sa však vrátil k jednoduchým, čisto plastickým formám svojho prvého obdobia. Vďaka znovuobjaveniu antickej kultúry, štúdiu teológie a novému národnému uvedomeniu rozvíja sa za Durerových čias nemecký humanizmus. K najvzdelanejším humanistom patril Durerov priateľ Willibald Pirckheimer, ktorý bol zrejme jeho radcom. Do jeho náboženských námetov vniesol osobitný humanistický odtieň kresťanského charakteru, ako je zrejmé napr. medirytín „Adam a Eva“ a „Nemesis“. Podáva víziu sveta podľa antických kánonov. Vrcholom Durerovho humanistického myslenia sú bezpochyby jeho najslávnejšie medirytiny „Melanchólia, Sv. Hieronym a Rytier, smrť a diabol“. „Melanchólia“ je obrazom ľahostajnosti a ochabnutosti, ale aj vyrovnanosti, ktorú prináša poznanie. Má podobu okrídlenej ženy, ktorá sedí pred rozostavanou budovou a zamyslene si podopiera hlavu ľavou rukou, kým v pravej ruke, opretej o knihu, drží kružidlo. Samá, opustená, zahĺbená do seba a obklopená symbolmi vied a umení, stelesňuje ľudskú skúmavosť. Každý melancholik, ktorý je pri všetkom svojom smútku schopný tvorivo pracovať, je pod vplyvom planéty Saturn. Všetky činnosti a zamestnania, v ktorých sa uplatňujú nástroje rozhodené po zemi, sú poznačené melanchóliou. Kružidlo v ruke symbolickej postavy naznačuje, že geometria, matematika a všetky exaktné vedy závisia od Saturna. Keď sa dívame na túto rytinu dnes, rozhodne nerozumieme všetkým symbolom na nej, o ktorých sa Durer pravdepodobne radil s Pirckheimerom. Aj sám mal sklon k melanchólii a táto rytina je akýmsi vnútorným autoportrétom, obrazom tvorivého človeka, vystaveného v samote a smútku, pochybnostiam a neistote. Sám Durer predsa povedal: „Ale čo je krása, to neviem.“
Najväčšou udalosťou posledných rokov slávneho umelca boli tri umelecké cesty - dve v Taliansku a jedna v Nizozemsku. Jednotlivé etapy tejto cesty zachytil Durer vo svojom „Cestovnom denníku“, ilustrovanom kresbami krajín a náčrtmi portrétov. Stretol sa s najslávnejšími nizozemskými maliarmi (van Eyck, van der Weide, van der Goes), ich úžasná technika, štýl a kolorit zanechali hlbokú stopu v Durerových posledných prácach, napr. v „Sv. Hieronymovi“.