Spisy
1.1846 Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných (osvetársko-inštruktážna brožúra)
2.1847 Slovensko a jeho život literárny

Cirkevno-historické práce
•1846 Unia čili spojení lutheranů s kalviny v Uhrách
•1846 Zněuctění památky Dra Martiha Luthera
•1855 Nauka náboženství křesťanského
•1860 Cirkevní světlo ve tmách času přítomného
•1861 Cirkev evanjelicko-lutheránska v jejich vnitřních živlech a bojích na světe, dielo, za ktoré získal doktorát z teológie na lipskej univerzite
•1861 Die Kirchenparteien und die Kirche
•1863 Svědectví pravdy sedmi starších cirkve ev. a v. Něm. lupčanské
•1864 Sedm hromů
•1868 Dra Martina Luthera malý katechizmus
•1873 O vývině řádneho manželstva a jako se zásadně chovati má cirkev evanjelicko-luteránska v krajine, v které je platný rychářsky sobáš?
•1890 Slovo páně zustáva na věky


Novinárska činnosť

Okrem nerozvinutosti slovenského politického života, vážnou prekážkou šírenia národnej spisby bol maďarizačný tlak štátneho aparátu, podnikov, úradov, ale aj vysokej cirkevnej hierarchie. Vo veľkých mestách, ako v Bratislave, v Košiciach, v Nitre, v Prešove, v Banskej Bystrici a inde vládli bohatí maďarskí a nemeckí mešťania, ktorí tu slovenský život systematicky utláčali a vyháňali na perifériu. Roztratená a napospol chudobná inteligencia, ako aj kupci a remeselníci, bez väčších mestských stredísk, bola slabou zárukou rozvoja našej kultúry a novinárstva. Veď mnohí z nich odoberali noviny a časopisy „na borg“ a ani po rokoch ich nezaplatili. Inou a nemenej boľavou stránkou distribúcie slovanskej literatúry a novín bol nedostatok kníhkupcov, ktorí sa s tým zaoberali. Mohli sa pritom spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných a časopiseckých noviniek. Aby neprerobili, počínali si opatrne. Preto sa aj málokedy počet vydaných exemplárov líšil od počtu dopredu prihlásených predplatiteľov, no ani tak sa nedali vylúčiť finančné straty. Ani J. M. Hurban, ktorý si subskripciou zabezpečoval odbyt svojich časopisov a kníh, sa za dlhé roky nevedel zbaviť dlžôb.

Zarážajúce je, že práve roku 1863, keď sa zakladá Matica slovenská a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. Redaktori slovenských novín a časopisov pred prvou svetovou vojnou, medzi nimi aj J. M. Hurban, museli vtedy bojovať nielen s chudobou, nedostatkom spolupracovníkov, s odtrhnutosťou od významnejších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s cenzúrou a konfiškáciou novín, ale dokonca aj s chladným prijatím vo vlastných radoch!

Hurbanova dopisovateľská, redaktorská i publicistická tvorba mala vždy pečať aktuálnosti a spoločenskej zaangažovanosti. Na rozdiel napr. od Ľudovíta Štúra je J. M. Hurban predovšetkým publicistom a to nielen v priamej novinárskej tvorbe. Pri Hurbanovi toto aktuálne novinárske zameranie zasahuje do všetkého: do jeho prózy, poézie, ba aj do literárno-historických a kritických štúdií i do memoárovej literatúry. V próze to vidieť predovšetkým na jeho realistických poviedkach, akými sú Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, vo fejtóne Prechádzky po považskom svete a pod. Výraznú publicistickú formu majú hlavne jeho diela určené ľudovým vrstvám, akým je napr. jeho Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných. Ako cestopisnú reportáž napísal roku 1839 aj svoju Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách…, ktorú jeho ideový odporca Šimko nazval neoprávnene „zradou uhorskej krajiny“.

Publicistickú formu si Hurban zámerne volil preto, aby mohol pohotovo a bezprostredne reagovať na meniaci sa politický a národný život v našich krajoch. Bola mu vzdialená intelektuálska izolovanosť a pseudoučenosť. Ako sám hovoril, snažil sa prelomiť hrádzu, ktorá delila spisovateľov od ľudu, pretože spisovateľ a novinár má zostúpiť do vzťahov s ľudom a nedržať sa za dačo vyššieho a velebnejšieho. Preto aj publicistický štýl a tomu zodpovedajúci slovník je typický pre Hurbanovu tvorbu. Vyplýva to z jeho snahy čo najviac sa zdeliť s národom, usmerňovať a viesť ho prostredníctvom novín a časopisov.

V Hurbanových článkoch v súlade s jeho naturelom, je veľa polemiky, kritiky i vášnivého osobného zaujatia. Svoje polemické príspevky nielen v novinách publikoval, ale významnejšie z nich znovu vydával tlačou ako osobitné separáty, čím chcel znásobiť ich spoločenský vplyv. Hurban bol ako polemický a kritický novinár obávaným protivníkom. Neustúpil a to nielen, keď bolo treba brániť vyššie národné záujmy nielen proti maďarizátorom typu Zaya a Šimku, ale aj proti odporcom spisovnej slovenčiny, medzi ktorými začiatkom 50. rokov minulého storočia patrili Ján Kollár, Daniel Lichard, Jonáš Záborský a iný. Môžeme ho charakterizovať hlavne ako spravodajcu, reportéra a kritika, kým napr. jeho generačný druh Ľudovít Štúr bol predovšetkým úvodnikárom a politickým komentátorom. Kým Štúrovi aj do novinárskych článkov preniká vedeckosť, Hurbanovi aj do vedy preniká publicistika. V bojovnosti a v kritičnosti by sme mu ťažko hľadali podobného medzi slovenskými novinármi minulého storočia.