Jozef Miloslav Hurban

"MY SME SLOVENČINOU
CHCELI POZDVIHNÚŤ
TEN ÚBOHÝ
NÁROD SLOVENSKÝ"

Jozef Miloslav Hurban


Životopis

ThDr. Jozef Miloslav Hurban
(* 1817 Beckov — † 1888 Hlboké)

- jeden z autorov Žiadostí slovenského národa, predseda SNR, prozaik, básnik, redaktor, vydavateľ, historik, politik, programátor a organizátor slovenského buržoázneho hnutia, osvetový pracovník

Narodil sa 19.3.1817 v rodine evanjelického farára Pavla Urbana a jeho manželky Anny, rodenej Vorosovej. Roku 1826 odišiel do Trenčína, kde absolvoval štyri triedy latinskej školy. Keď roku 1830 prišiel študovať na bratislavské evanjelické lýceum, zväčša sa pohyboval v spoločnosti maďarských študentov. Keď v roku 1835 vstúpil medzi slovenských študentov, oznámil sa s Ľudovítom Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie a už v roku 1836 sa stal jedným z najhorlivejších členov Spoločnosti učencov reči a literatúry československej.

Zapojil sa do činnosti študentského spolku slovenskej romantickej generácie a stal sa stúpencom kollárovského slavizmu. Na výlete bratislavskej slovenskej mládeže na Devín 24. apríla 1836 prijal slovanské meno Miloslav a používal ho dôsledne po celý život. Keď bol v školskom roku 1837/38 pri Ústave reči a literatúry československej utvorený tzv. korešpondenčný odbor, Hurban sa stal jeho dopisovateľom. Roku 1839 sa stal zapisovateľom, okrem toho vybavoval všetku korešpondenciu Ústavu a staral sa o hmotné veci alumnea. Bol aj iniciátorom založenia cestovateľského spolku, ktorý mal v praxi napomáhať Kollárovu ideu slovanskej vzájomnosti. Sám precestoval Slovensko, v roku 1839 aj Čechy a Moravu a výsledky cesty zachytil v knižne vydanom cestopise. A v tom istom roku ho prijali aj do tajného spolku Vzájomnosť.

Po skončení lýcea chcel študovať v Nemecku, ale pre nedostatok prostriedkov musel prijať kňazské miesto. 11. júna 1840 sa stal evanjelickým kaplánom v Brezovej pod Bradlom. Popri rozsiahlych pastoračných povinnostiach začal vyvíjať činnosť aj na poli cirkevno-politickom, venoval sa osvetovej práci, navštevoval okolité obce, pomáhal pri organizovaní ochotníckeho divadla a v apríli 1841 založil nedeľnú školu a po nej i spolok miernosti, ale zároveň neustále publikoval a spoluorganizoval rôzne podujatia slovenského národného hnutia. Od r. 1840 začal pripravovať nový literárny almanach, ktorý pod názvom Nitra vyšiel r. 1842. Po trojročnom pôsobení na Brezovej sa stal v júni 1843 farárom v Hlbokom. Tu pokračoval v osvetovej a ľudovýchovnej práci i vo vydávaní almanachu Nitra, ktorého druhý ročník (1844) bol prvou knihou vytlačenou v spisovnej slovenčine. Roku 1846 začal vydávať aj Slovenskje Pohladi na vedi, umeňja a literatúru.

Za jeho pôsobenia v Brezovej pod Bradlom a Hlbokom sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany Maďarov či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov.V predrevolučnom období sa naplno rozvinula aj Hurbanova vlastná literárna tvorba. Popri nej sa venoval i cirkevnej a publicistickej činnosti. Jej hlavným zmyslom bol boj proti Únii, t. j. proti zjednoteniu slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi. Napísal ostrý polemický spis Unia čili spojení Lutheránů s Kalvíny v Uhrách (1845), v ktorom argumentuje proti Únii síce dôvodmi nábožensko-mravoučnými, ale jeho podstatou je úsilie nedopustiť majorizáciu slovenskej evanjelickej menšiny maďarskou kalvínskou väčšinou. Jeho verejná činnosť vrcholila v revolučných rokoch 1848-49. Už v marci 1848 ho na "jozefovskej" schôdzke v Hlbokom poverili, aby vypracoval "príhlas" k národu. Koncom marca a začiatkom apríla sa odobral do Viedne, aby sa poradil so zástupcami ostatných Slovanov.

Po návrate rečnil na veľkých ľudových zhromaždeniach na Myjave, Brezovej a i. Na Brezovej boli zostavené i tzv. "Nitrianske žiadosti", ktoré sa však v stoličnom výbore nepresadili. 5. mája sa vybral do Liptovského Mikuláša, kde sa stal jedným z osnovateľov Žiadosti slovenského národa, ktoré v tom čase predstavovali vrchol politického programu slovenského národného hnutia. Pri verejnom vyhlasovaní Žiadosti 11. mája Hurban vykladal jednotlivé body. Keď maďarská vláda vydala na Hurbana, Štúra a Hodžu zatykač, skrýval sa u švagra Daniela Slobodu na Rusave, odtiaľ šiel na Slovanský zjazd do Prahy, kde rečnil i bojoval na barikádach. Cestu k splneniu slovenských požiadaviek videl už len v ozbrojenom povstaní. Šiel do Chorvátska a neskôr do Srbska, odkiaľ však naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň Bije zvon slobody! a ako ohlas na revolučný program báseň Bratia Slováci. V rokoch 1848 – 1849 sa tiež stal predsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, Slovenskej národnej rady a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.

Po páde Bachovho absolutizmu koncom 50. rokov sa Hurban mohol vrátiť na svoju faru až v máji 1850 a začal sa znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Roku 1851 obnovil vydávanie Slovenských pohľadov a roku 1853 vydal 3. ročník almanachu Nitra s novelou Slovenskí žiaci. V 60. rokoch opäť rástla jeho verejná aktivita. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V

roku 1861 bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského, dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo Viedni. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom Daxnerovej koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no a v roku 1861 sa stal spoluzakladateľom a členom výboru Matice slovenskej (po smrti K. Kuzmányho (1866) bol zvolený za superintendenta). Roku 1868 pod názvom Čomu nás učia dejiny uverejnil v Pešťbudínskych vedomostiach kritický a odmietavý komentár k národnostnému zákonu, za čo bol obžalovaný pre poburovanie a v novembri 1869 odsúdený peštianskou porotou na 6 mesiacov väzenia a peňažnú pokutu. Väznili ho vo Vacove od 6. decembra 1869 do 11. mája 1870.

V porevolučnom období sa intenzívne venoval aj cirkevnej spisbe. Vydal náboženskú učebnicu Náuka náboženstva kresťanského (1855) a potom napísal obsiahle dielo Cirkev Evanijelická-Lutheránska v jejích vnitžních živlech a bojích na světe (1861), za ktoré dostal doktorát teológie na lipskej univerzite. Obrovskú organizátorskú i publistickú energiu v 60. rokoch vynaložil najmä v tzv. patentálnych bojoch, ktoré boli do istej miery obdobou a pokračovaním bojov o Úniu. Jeho publikačným orgánom v týchto bojoch sa stali predovšetkým Cirkevní listy, ktoré začal vydávať r. 1863. Jedenásť rokov bol ich redaktorom a z veľkej časti ich aj sám zapĺňal predovšetkým správami a článkami náboženského a cirkevno-politického charakteru, ale z času na čas sa tu zjavili aj články orientované literárne. V období, keď Slováci stratili Maticu, gymnázia a Hurban i svoj orgán Cirkevní listy, rozhodol sa dva ročníky almanachu Nitra (6, 1876, a 7, 1877) vydať po česky, aby dokumentoval československú jednotu. Toto podujatie však nebolo úspešné ani na českej, ani na slovenskej strane. Od 60. rokov sa v Hurbanových politických i literárnych názoroch stupňoval konzervativizmus, ktorý čiastočne zasiahol aj jeho monumentálne životopisné dielo Ľudovít Štúr, vychádzajúce v r. 1881-84 na pokračovanie v Slovenských pohľadoch. V knižnom vydaní spolu s týmto životopisom vyšli i Rozpomienky na revolučné roky 1848/79.

Básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Na zasadnutiach Spoločnosti roku 1836 čítal ódy (na Mickiewicza, na Prahu a pod.) a básne (Kleopatra u hrobu Antonia, Stav Slováků, Ódu na vlastenectví a pod.). V Hronke (1837) uverejnil Žalospěv na smrt Jana Volka. Venoval sa aj satirickej poézii, známou sa stala jeho satirická báseň Chlebař, ktorá roku 1842 vyšla v Slovanskom pozorníku. Smerovanie predovšetkým k politickej poézii potvrdil aj v 60. rokoch zväzočkom politických básni pod názvom Piesne nateraz (1861).

Hurbanov radikalizmus sa prejavuje v témach, výzvach a zvolaniach, v kritike protislovenských a protislovanských javov, odrodilstva, ale i ľahostajnosti vo vlastných radoch. Druhú, harmonickejšiu stránku jeho osobnosti i poézie predstavujú jednak ľúbostné rukopisné básničky ladené biedermeierovsky, jednak romanticky ladené básne - zvlášť v prírodných motívoch - z ciest po Morave.

Už počas štúdii sa Hurban pokúšal aj o prózu. Napísal cestopis Cesta Slováka ku bratrům slovenským na Morave a v Čechách (1841). Z veľkomoravského obdobia čerpal námet vo svojom historickom "triptychu". Začiatok tvorí lyrickoepická báseň Osudové Nitri (Nitra 1842). Hurban ostal romantikom aj v prácach písaných už po slovensky a väčšinou na súčasné témy. Charakter realistických cestopisných čŕt má Prechádzka po považskom svete (Nitra 1844). Všíma si biedu ľudu, oduševňuje sa ľudovým spevom, vysvetľuje, prečo bolo treba uzákoniť spisovnú slovenčinu, no všetky spoločenské i prírodné fakty sú mu len zámienkou na úvahy o budúcnosti národa, o slovanskej vzájomnosti.

K jeho najznámejším a najčítanejším prózam patrí novela Olejkár (Nitra 1846). Jej námet po prvý ráz spracoval ešte ako študent v podobe "trúchlohry", ktorú čítal na schôdzke Spoločnosti. Jej dej sa vtedy neodohrával v Trenčíne a za čias Matúša Čáka, ktorého postava bola vhodná a príťažlivá pre celú štúrovskú generáciu. Jednou z foriem Hurbanovej literárnej publicistiky boli i satiry a humoresky. Korytnické poháriky (Nitra 1847) sú montážou satirických publicistických foriem s pestrou paletou problémov a názorov, ktoré si berú na mušku rozmanité malomeštiacke javy, ako i niektoré aktuálne problémy okolo slovenčiny. Posledný "pohárik" je veršovaný a má názov Divadlo duchov nad Tatrami. Pravdepodobne od Hurbana pochádza aj próza Rázmocký kúpeľ, uverejnená, pod pseudonymom Habakuk Haraburdák, notár na Bukovci, v Orle tatránskom (1846). Ide o prózu v slovenskej literatúre 40. rokov ojedinelú a výnimočnú námetom i spracovaním, pretože je to satira na dedinské zvyky a povery, s hojným využitím prísloví, porekadiel a ľudovej frazelógie, štýlovo blízka neskoršej Kalinčiakovej Reštavrácii.

Sklamanie z výsledkov revolúcie 1848-49, nadradenie viery nad poznanie a iné príznaky nastupujúceho Hurbanovho ideového konzervatizmu sa prejavujú v jeho porevolučných prácach. Rozsiahlu prózu Slovenskí žiaci (Nitra 1853) v podtitule označil ako "obrázky zo života". Sú to obrazy zo života slovenského malomesta v revolúcii 1848-49.

Významnou súčasťou Hurbanovej literárnej činnosti bol jeho literárno kritická i literárnohistorická práca a memoárova spisba. Literárnokritickú prácu začal rozvíjať posudzovaním literárnych pokusov svojich spolužiakov už na pôde bratislavského Ústavu. Jeho prvá uverejnená kritika vyšla v roku 1841 v palkovičovej Tatranke. Vo svojich posudkoch a recenziách popri zásadných ideových otázkach nezanedbával ani otázky formy, ako to vidieť aj z jeho zmienok napr. o Tylovom diele v knihe Cesta Slováka... i z recenzie básni A. H. Škultétyho, K. Štúra a Ľ. Žellu v Orle tatránskom (1846). Podstatnú zložku Hurbanových literárnokritických prejavov však tvoria jeho zápasy a polemiky o spisovnú slovenčinu, ktorú od začiatku chápal ako nástroj novej slovenskej literatúry.

Jeho najvýznamnejším prejavom v tomto smere je rozsiahly polemicky posudok Kollárom zorganizovaného zborníka proti novej slovenčine Hlasové... Svoju rozsiahlu polemickú stať nazvanú Hlasy proti slovenčine uverejnil Hurban roku 1846 najprv v Slovenských pohľadoch a hneď aj samostatne ako separát. Je brilantnou ukážkou jeho polemického majstrovstva. Hurbanovovou najväčšou i najvýznamnejšou literárnokritickou a literárnohistorickou prácou je obsiahla stať Slovensko a jeho život literárny, ktorá vychádzala na pokračovanie v Slovenských pohľadoch. Zdôraznil v nej, že literatúru chápe v nerozlučnej spätosti s prostredím a najmä s celým životom národa, preto už v názve prízvukoval Slovensko a z charakteru Slovenska a Slovákov vyvodzuje aj ich literárne deje. Dejiny slovenskej literatúry nie sú už preňho len bibliografickým záznamom literárnych faktov, ale aj vývinovým procesom, v ktorom sa špecificky prejavuje duch národa, národná idea. Pre Hurbana je literatúra aj najvyšším spôsobom, ktorým sa realizuje jazyk, reč národa; v literatúre sa reč stáva trvalou hodnotou.
Hurbanovo literárne dielo na sklonku života vyvrcholilo prácami memoárového charakteru. napísal krátky životopisný portrét Karola štúra (1851), v Nitre (1877) po česky publikoval a vydal aj ako "zvláštni otisk" prácu Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba (Náčrtky životo- a povahopisné). Jeho hlavným dielom v tomto žánri je však obsiahly životopis Ľudovíta Štúra a Rozpomienky na revolučné roky. Štúrov životopis začal vychádzať začiatkom 80. rokov na pokračovanie v obnovených Slovenských pohľadoch. Je to najobsiahlejšie svedectvo priameho účastníka o rozhodujúcich rokoch a osobnostiach nášho národného života v polovici minulého storočia.

Hurbanovo literárne dielo i umelecké názory sú neoddeliteľnou súčasťou jeho národnopolitickej aktivity, no jeho umenie sa nevyčerpáva zdôrazňovaním národnobuditeľskej tendencie. Podstatu umenia a literatúry chápal aj mimo ich úzko úžitkovej funkcie, aj ako špecifický výraz svojej koncepcie života, a nie výlučne iba ako nástroj národnej orientácie. Často uverejňoval svoju tvorbu pod pseudonymami: J. L. Trenčiansky; J. M. H.; Ľudevit J. Trenčiansky a pod. Jozef Miloslav Hurban patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského národného a literárneho života v 19. stor. ako organizátor, prozaik i literárny kritik a historik, ale aj ako národný ideológ, ktorý však v porevolučnom období postupne prešiel od pokrokového revolučného radikalizmu na pozície konzervatizmu. Zomrel 21. februára1888 v Hlbokom.


Literárna tvorba

Epos
1.1842 Osudové Nitry

Próza
1.1842 Svadba krále velkomoravského
2.1844 Svätoplukovci aneb pád říše Velkomoravské
3.1844 Prítomnosť a obrazy zo života tatranského
4.1844 Nitra (almanach; prvá kniha vytlačená v spisovnej slovenčine; dva zväzky I. dielu)
5.1846 Olejkár, novela
6.1847 Korytnické poháriky
7.1847 Od Silvestra do Troch kráľov (vyšla pod pseudonymom Ľudevít J. Trenčianski)
8.1851 Nitra (tri zväzky I. dielu a tri zväzky 2. dielu)
9.1852 Nitra (3. a 4. diel)
10.1853 Nitra (5. ročník)
11.1853 Slovenskí žiaci
12.1861 Gottšalk (dvojdielny román)
13.1876 Nitra (6.ročník; po česky)
14.1877 Nitra (7. ročník; po česky)

Poézia
1.1836 ódy na Mickiewicza, Rožnayho, Prahu; básne Kleopatra u hrobu Antonia, Rozchod Jaromíra s Boženou, Stav Slováků, Pokora před tyrany, Oheň, Na přátelství, Na úšklebníků
2.1837 Žalospev na smrt Jana Volka
3.1838 Slaveni Máje, K lhostejným, Slovanka, Na svornost, Jaková musí být
4.1842 Písně
5.1842 Chlebar
6.1846 Spevy
7.1848 Bije zvon slobody
8.1848 Bratia Slováci!
9.1861 Piesne nateraz, básnická zbierka
10.Chlebář, báseň
11.Odhlasy Slovomila Kořennatého, báseň

Cestopisy
1.1841 Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách
2.1844 Prechádzka po považskom svete

Literárno-historické práce
1.1851 Karel Štúr
2.Ľudovít Štúr I – IV (vychádzali na pokračovanie v Slovenských pohľadoch)
3.Ľudovít Štúr - Rozpomienky na revolučné roky 1848/1849
4.1877 Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba
Spisy
1.1846 Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných (osvetársko-inštruktážna brožúra)
2.1847 Slovensko a jeho život literárny

Cirkevno-historické práce
•1846 Unia čili spojení lutheranů s kalviny v Uhrách
•1846 Zněuctění památky Dra Martiha Luthera
•1855 Nauka náboženství křesťanského
•1860 Cirkevní světlo ve tmách času přítomného
•1861 Cirkev evanjelicko-lutheránska v jejich vnitřních živlech a bojích na světe, dielo, za ktoré získal doktorát z teológie na lipskej univerzite
•1861 Die Kirchenparteien und die Kirche
•1863 Svědectví pravdy sedmi starších cirkve ev. a v. Něm. lupčanské
•1864 Sedm hromů
•1868 Dra Martina Luthera malý katechizmus
•1873 O vývině řádneho manželstva a jako se zásadně chovati má cirkev evanjelicko-luteránska v krajine, v které je platný rychářsky sobáš?
•1890 Slovo páně zustáva na věky


Novinárska činnosť

Okrem nerozvinutosti slovenského politického života, vážnou prekážkou šírenia národnej spisby bol maďarizačný tlak štátneho aparátu, podnikov, úradov, ale aj vysokej cirkevnej hierarchie. Vo veľkých mestách, ako v Bratislave, v Košiciach, v Nitre, v Prešove, v Banskej Bystrici a inde vládli bohatí maďarskí a nemeckí mešťania, ktorí tu slovenský život systematicky utláčali a vyháňali na perifériu. Roztratená a napospol chudobná inteligencia, ako aj kupci a remeselníci, bez väčších mestských stredísk, bola slabou zárukou rozvoja našej kultúry a novinárstva. Veď mnohí z nich odoberali noviny a časopisy „na borg“ a ani po rokoch ich nezaplatili. Inou a nemenej boľavou stránkou distribúcie slovanskej literatúry a novín bol nedostatok kníhkupcov, ktorí sa s tým zaoberali. Mohli sa pritom spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných a časopiseckých noviniek. Aby neprerobili, počínali si opatrne. Preto sa aj málokedy počet vydaných exemplárov líšil od počtu dopredu prihlásených predplatiteľov, no ani tak sa nedali vylúčiť finančné straty. Ani J. M. Hurban, ktorý si subskripciou zabezpečoval odbyt svojich časopisov a kníh, sa za dlhé roky nevedel zbaviť dlžôb.

Zarážajúce je, že práve roku 1863, keď sa zakladá Matica slovenská a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. Redaktori slovenských novín a časopisov pred prvou svetovou vojnou, medzi nimi aj J. M. Hurban, museli vtedy bojovať nielen s chudobou, nedostatkom spolupracovníkov, s odtrhnutosťou od významnejších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s cenzúrou a konfiškáciou novín, ale dokonca aj s chladným prijatím vo vlastných radoch!

Hurbanova dopisovateľská, redaktorská i publicistická tvorba mala vždy pečať aktuálnosti a spoločenskej zaangažovanosti. Na rozdiel napr. od Ľudovíta Štúra je J. M. Hurban predovšetkým publicistom a to nielen v priamej novinárskej tvorbe. Pri Hurbanovi toto aktuálne novinárske zameranie zasahuje do všetkého: do jeho prózy, poézie, ba aj do literárno-historických a kritických štúdií i do memoárovej literatúry. V próze to vidieť predovšetkým na jeho realistických poviedkach, akými sú Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, vo fejtóne Prechádzky po považskom svete a pod. Výraznú publicistickú formu majú hlavne jeho diela určené ľudovým vrstvám, akým je napr. jeho Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných. Ako cestopisnú reportáž napísal roku 1839 aj svoju Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách…, ktorú jeho ideový odporca Šimko nazval neoprávnene „zradou uhorskej krajiny“.

Publicistickú formu si Hurban zámerne volil preto, aby mohol pohotovo a bezprostredne reagovať na meniaci sa politický a národný život v našich krajoch. Bola mu vzdialená intelektuálska izolovanosť a pseudoučenosť. Ako sám hovoril, snažil sa prelomiť hrádzu, ktorá delila spisovateľov od ľudu, pretože spisovateľ a novinár má zostúpiť do vzťahov s ľudom a nedržať sa za dačo vyššieho a velebnejšieho. Preto aj publicistický štýl a tomu zodpovedajúci slovník je typický pre Hurbanovu tvorbu. Vyplýva to z jeho snahy čo najviac sa zdeliť s národom, usmerňovať a viesť ho prostredníctvom novín a časopisov.

V Hurbanových článkoch v súlade s jeho naturelom, je veľa polemiky, kritiky i vášnivého osobného zaujatia. Svoje polemické príspevky nielen v novinách publikoval, ale významnejšie z nich znovu vydával tlačou ako osobitné separáty, čím chcel znásobiť ich spoločenský vplyv. Hurban bol ako polemický a kritický novinár obávaným protivníkom. Neustúpil a to nielen, keď bolo treba brániť vyššie národné záujmy nielen proti maďarizátorom typu Zaya a Šimku, ale aj proti odporcom spisovnej slovenčiny, medzi ktorými začiatkom 50. rokov minulého storočia patrili Ján Kollár, Daniel Lichard, Jonáš Záborský a iný. Môžeme ho charakterizovať hlavne ako spravodajcu, reportéra a kritika, kým napr. jeho generačný druh Ľudovít Štúr bol predovšetkým úvodnikárom a politickým komentátorom. Kým Štúrovi aj do novinárskych článkov preniká vedeckosť, Hurbanovi aj do vedy preniká publicistika. V bojovnosti a v kritičnosti by sme mu ťažko hľadali podobného medzi slovenskými novinármi minulého storočia.
Pre novinársku prácu sa Hurban nijako špeciálne nepripravoval a zoznamoval sa s ňou takpovediac v pochode. Vyplývalo to z obmedzených možností národného i sociálneho života na Slovensku, ale aj z pracovnej preťaženosti tohoto muža. Hurbanovi, tak ako aj Ľudovítovi Štúrovi i Jánovi Franciscimu, nebolo novinárske povolanie cieľom, ale prostriedkom, pomocou ktorého mohol vhodne a pohotovo reagovať na meniacu sa situáciu a ovplyvňovať ju. V podmienkach surového nacionálneho útlaku bol však vplyv jeho publicistiky mnohonásobný!

Novinárska činnosť J. M. Hurbana je rozsiahla. Písal veľa článkov do novín a časopisov, ktoré sám vydával. Okrem toho bol dopisovateľom týchto časopisov, almanachov a iných periodík:
•Hronka – vydavateľ Karol Kuzmány (1837)
•Květy - periodikum vydávané v Prahe (1838 – 1845)
•Slovenské národné noviny (1845 – 1848)
•Orol tatranský (1845 – 1848)
•Národné noviny – vydavateľ Karel Havlíček Borovský
•Víděnský denník – pritohavlíčkovské periodikum
•Slovenské noviny a ich príloha Světozor – periodikum vydávané vo Viedni (1857)
•Pešťbudínske vedomosti
•Národné noviny
•Černokňažník (1861 – 1862)
•Sokol – vydavateľ Pavol Dobšinský a Viliam Pauliny-Tóth (1861)
•Letopis Matice slovenskej (1870)
•Slovenské pohľady (1846 – 1851, 1881 – 1887) - vydávané a redigované jeho synom Svetozárom a Jozefom Škultétym
•Česká včela (1842)
•Slovanský pozorník (1842)
•Jahrbücher für slawische Literatur (1844)
•almanach Nitra (1842 – 1853, 1876 - 1877)
•almanach Concordia (1858)
•Lipa (1862)
•Slovenská čítanka (1864 – 1865)
•Tábor (1870)
•Ruch (1882)
•Slovník naučný – vydavateľ Riegler
Jeho príspevky nájdeme tiež v cirkevných časopisoch, akými boli:
•Evanjelické cirkevné noviny (1860 – 1861)
•Stráž na Sione (1871 – 1872)
•Cirkevné listy (1863 – 1871) a iné.

Články a state
1.Čomu nás učia dejiny (Pešťbudínske vedomosti)
2.Hlasy proti slovenčine
3.Slovensko a jeho život literárny
4.Náboženská literatúra

Predpokladáme, že Hurbanove príspevky sú aj v novinách viedenských, peštianskych, záhrebských a iných. Aj zo zbežného prehľadu článkov J. M. Hurbana vidíme ich neobyčajne bohatú tematickú a žánrovú paletu. Písal literárno-historické štúdie, kritiky, recenzie, úvodníky, fejtóny, komentáre, správy i glosy. V príspevkoch sa zaoberal slovenskou i slovanskou národnou prítomnosťou i minulosťou, otázkami školskými, kultúrnymi, národnoobrannými, politickými, ľudovýchovnými, osvetovými, cirkevnými, filozofickými a inými. Hurbanov novinársky záujem, ako aj jeho literárna práca sa dotýkali predovšetkým slovenského života. Bol vždy jeho bdelým strážcom, obrancom, pozorne sledoval jeho pulzovanie a v nie jednom prípade mu dával aj smer. Zo zorného uhla domácich, národných potrieb a záujmov sledoval a posudzoval aj vonkajšie udalosti - európske aj svetové.

Podľa všetkého, Hurbana k novinárskej práci pritiahol o dva roky starší Ľudovít Štúr, ktorý, ako som už spomínala, ho získal pre členstvo v Spoločnosti česko-slovenskej pri evanjelickom lýceu v Bratislave už v roku 1835. Hurban potom zastával rozličné funkcie v Spoločnosti i v Ústave reči a literatúry československej. Stal sa tiež zapisovateľom Ústavy, pričom vybavoval aj jej korešpondenciu s nebývalou horlivosťou.

Na kvalitatívne vyšší stupeň z informatívneho a spravodajského hľadiska postavili spolkové korešpondovanie príslušníci radikálneho tajného spolku slovenskej mládeže spomínanej Vzájomnosti, vedeného A. Vrchovským, B. P. Červenákom, P. Ollíkom a M. M. Hodžom. Tento spolok na návrh Daniela Krnúcha začal vydávať rukopisné Vzájomné listy, ktorých redaktorom v roku 1839, po odchode B. P. Červenáka na univerzitné štúdia do Halle, bol práve Hurban. Touto dopisovateľskou činnosťou, ktorá zabezpečovala kolobeh informácií medzi bratislavským národným strediskom a slovenským vidiekom, Hurban získaval zručnosť v písaní i v komentovaní správ, čo vo svojej novinárskej práci vhodne uplatňoval.
Keď Hurban získal funkciu ústredného korešpondenta a redaktora rukopisných novín, dal im pokrokové zameranie. Viedol ich v protifeudálnom, protimaďarizačnom a v kritickom duchu. Rozsah týchto rukopisných novín bol už aj z technických príčin malý a počet ich exemplárov sa rátal len na desiatky. Preto ani nemohli mať, napriek tomu, že ich čísla kolovali medzi mnohými, taký spoločenský vplyv a ohlas, ako si to vedenie Vzájomnosti želalo. Preto sa aj začala medzi štúrovcami rozsiahla výmena názorov na zameranie, charakter a pomenovanie budúcich slovenských novín a časopisov, ktoré už chceli vydávať tlačou. Hurban vtedy radil, aby si Slováci založili politické noviny, ale aj beletristickoliterárny časopis.

Hurban sa potom zúčastnil na zložitých zápasoch spojených s koncipovaním a s predložením Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842 viedenskému panovníckemu domu, v ktorom sa tiež slovenská inteligencia dovolávala povolenia na vydávanie politických novín, ako aj vymenovania osobitných slovenských cenzorov, čo by bolo podstatne uľahčilo vydávanie národnej literatúry. Hurban sa podieľal v rokoch 1841 - 1845 na ťažkom zápase o povolenie vydávania Slovenských národných novín a Orla tatranského. Ako sme spomínali aj po roku 1845 veľmi pozorne sledoval osudy tohto tlačového orgánu a neváhal Štúra kritizovať vtedy, keď sa domnieval, že si ako redaktor novín správne nepočína. Vidieť to aj z jeho článku „Našim novinám a Orlovi tatranskému k novému roku“, ktorý 25. decembra 1845 poslal do redakcie Štúrových novín. Štúr však tento kritický článok nechcel uverejniť, takže uzrel svetlo až o dva roky v Hurbanových Slovenských pohľadoch. Hurban Štúra ako redaktora vtedy kritizoval aj v súkromných listoch. Bolo to však len prechodné, lebo Hurbanovi kritika redaktorskej práce Ľudovíta Štúra mu nebránila zastávať sa ho proti útokom Jána Kollára, ani proti predstaviteľom maďarskej vládnucej triedy, ktorí boli zásadnými nepriateľmi Slovenských národných novín. O týchto prvých slovenských politických novinách sa Hurban vyslovil, že ich „celuo Slovensko so zápalom čítalo“.

Hurban, ktorý písal svoje články aj pod skratkami a pseudonymami (napr: Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.), bol už v začiatkoch svojej novinárskej práce zásadným a neústupným. Tak si možno vysvetliť aj jeho nechuť robiť kompromisy a prispôsobovať sa pri písaní článkov konzervatívnym požiadavkám Juraja Palkoviča, ako vydavateľa Tatranky. Hurban preto aj odmietol publikovať svoje príspevky v Palkovičovom časopise. V tej istej dobe posielal už Hurban svoje komentované správy o kultúrnom a literárnom živote Slovenska do pražských Květov. Pri Hurbanovi nájdeme len veľmi zriedkavo tzv. čistú správu. To sa priečilo jeho naturelu, pretože bol zvyknutý ku všetkému zaujímať vlastné kritické stanovisko, ktoré často mávalo aj ironické ostrie.

Po roku 1838 sa stal Hurban popri Bohuslavovi Nosákovi a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských Květov. Aj v týchto príspevkoch bol síce nadšeným propagátorom československej spolupráce postavenej na základoch rovnoprávnosti, no neváhal pritom obraňovať štúrovskú spisovnú slovenčinu a nárok každého, teda aj slovenského národa na vlastnú, v rodnom jazyku vytváranú literatúru, kultúru a vedu. Odmietal preto aj názor tých ojedinelých českých vzdelancov, ktorí vtedy považovali slovenskú spisbu len za „taký duovažok a accidens literátov českých“.
Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi "na vedi umeňja a literatúru" na Veľkú noc roku 1846 - v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie.


Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru

Slovenskje pohladi na vedi, umeňje a literatúru , ktorých vydavateľom a hlavným redaktorom bol Jozef Miloslav Hurban, bol prvý slovenský literárny časopis. Vychádzal v rokoch 1846-47 a v rokoch 1851-52. Zaoberal sa hlavne vo svojich prvých dvoch ročníkoch aj popularizáciou spoločenských vied a umení.

Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi „na vedi umeňja a literatúru“ na Veľkú noc roku 1846 - v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám úspešne rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel, ako sám spomínal, vytvoriť časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja rozvíjalo“. Mienil z neho spraviť dôstojného partnera štúrových politických novín a ich literárnej prílohy.

Hurban sa stáva jedným z tvorcov modernej slovenskej žurnalistiky v novej spisovnej reči. Svoju samostatnú novinársku činnosť začínal, keď ešte nemal ani tridsať rokov, teda vo veku, v ktorom sa na takéto pole púšťal ako Karol Kuzmány a Ľudovít Štúr.
Hurbanove Slovenské pohľady označujú v poslednej dobe niektorí slovenskí literárni historici za „prvý vedecký časopis v novej slovenčine“. My sa však domnievame, že tento atribút patrí až Letopisu Matice slovenskej (1864-1875).
Hurbanovi sa podstatne zhoršila situácia, keď jeho nadaný a obetavý spolupracovník v redakcii Mikuláš Dohnány upadol 23. mája 1852 do ťažkej duševnej choroby, ktorej ako 26- ročný za krátky čas podľahol. Pretože Hurban býval aj naďalej v Hlbokom, len s vypätím všetkých síl mohol časopis redigovať a starať sa, aby bol v dosť vzdialenej Trnave dobre a načas vytlačený a distribuovaný čitateľom.

Životu Slovenských pohľadov hrozilo nové, vážne nebezpečenstvo. Viedenská vláda v snahe upevniť policajný režim a zlikvidovať pokrokové noviny a časopisy vydáva v júni 1852 nový tlačový zákon, ktorým ruší slobodu tlače kodifikovanú 13. marca 1848. Okrem toho zavádza systém vysokých kaucií, ako aj nariadenie, podľa ktorého redaktor musí bývať v mieste vychádzania svojich novín, alebo časopisu. To sa týkalo aj Hurbana, ktorý však z existenčných dôvodov nemohol opustiť Hlboké a prejsť bývať do Trnavy. Sám sa potom priam zúfalo pokúšal zachrániť svoj časopis pred záhubou. Túto jeho snahu podporoval aj A. H. Krčméry, ktorý pod pseudonymom A. Pohronský napísal v lete 1852 do Pohľadov úvodník s výzvou k národu, aby podporoval tento, ale aj ostatné slovenské noviny a časopisy.
Hurban, keďže ešte stále nebýval v Trnave, bol prinútený 31. augusta 1852 vydať posledné číslo Slovenských pohľadov. Slovensko takto stráca významný časopis, ktorý práve v tej dobe naliehavo potrebovalo. Slovenskými pohľadmi vrcholí Hurbanova publicistika.
J. M. Hurban a črta v slovenskej publicistike

„Zaujímavé príbehy vznikajú dvoma spôsobmi: buď sa mimoriadna osobnosť musí zaoberať každodennými problémami, alebo sa obyčajný človek dostane do mimoriadnej situácie.“
Prejeanová

Črta je najtypickejším predstaviteľom publicistiky emocionálneho typu. Vznikla mimo žurnalistiky. Patrí do skupiny žánrov publicistiky emocionálneho typu. V Encyklopédii praktickej žurnalistiky je črta „označenie žánru na rozhraní publicistiky a literatúry, zaznamenávajúca subjektívny prežitok autora, keď cieľom je literárnymi prostriedkami zachytiť určitú medznú situáciu, do ktorej sa autor dostal a zároveň sa stal aj jej hlavných hrdinom“.

Novinárska tvorba J. M. Hurbana bola žánrovo a tematicky veľmi bohatá. Písal literárno-historické štúdie, kritiky a recenzie, úvodníky, fejtóny, komentované správy, obzory tlače, glosy a eseje. Považujeme ho za jedného z prvých autorov slovenskej črty. Ukážku črty - portrétu som vybrala z jeho zobraného diela.


Prítomnosť a obrazy zo života tatranského

V temných Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú tam, kde príroda zanechala prvé šľapaje svojho utvárania, v tých našich Tatrách tajomných mnohé zjavenia v novšom čase povstávajú – a zachádzajú; akoby sa čosi naozaj zjaviť chcelo – ale zas zapadlo, nemôžuc kôru svojho zrodenia prelomiť.

Celé drámy a romány by sa z Tatier ešte nemohli vypriasť, lebo, ako hovorím, ešte sa len chce čosi zjaviť, čo azda drámu alebo ktoviečo donesie. Z tohto tatranského života vám chcem teraz dačo vyrozprávať. Bude to tiež len také, ako sú tie Tatry. A preto, kto už privykol na pekné romány a všelijaké romantické jemnosti, nech nechá túto moju povesť, lebo v nej nič také nenájde. Ale kto je priateľ Tatier a nezmaznačil sa na romantizme, čiže kto je ešte čerstvý a schopný pochopiť myšlienku k životu sa znovurodiaceho ľudu a nemeria každé zjavenie podľa svojho zvyku, ale necháva rásť všetko spolu až do času žatvy, ten nájde aj v týchto obrazoch zaľúbenie, lebo ony sú odlesk tatranskej pravdivosti. Všetky časy majú svoje pravdy a svoje filozofie. Aj náš čas má svoju pravdu a svoju filozofiu. Pravda teda, že tí, čo už zrástli so starými pravdami a filozofiami a nevidia novšie potreby pre ľudské pokolenie, že tí všetko toto úsilie odsúdia do horúceho pekla. Ale také odsúdenie je len ako hlas ustatého pútnika, volajúceho za kŕdľom orlov, aby ho dočkali, že on tak nechodieva. Orly letia – a pútnik sa vlečie po zaprášenej ceste...
Ale aby sme sa už k môjmu rozprávaniu priblížili, teda začneme hneď všetko od počiatku. V temných teda Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú, tam leží mestečko. Obkolesené je dookola horami, len jedna dolinka vedie von z neho a potok by ti povedal, kedy svoje meno vysloviť vedel, ako sa mestečko volá. V tomto teda mestečku, ktoré my len troma hviezdičkami *** budeme označovať, bývala rodinka, v ktorej vyrástol mládenec, o ktorom bude naše ďalšie rozprávanie. Bol to dom Boleslavského a jeho syn sa volal Vladimír.

Boleslavský bol fiškál vychýrený v mnohých panských rodinách. Hoci ani nebol zeman, predsa veľmi mnoho znamenal u všetkých okolných pánov, takže skoro ani jeden bez neho nič vážne nekonal. Mal len jedného syna, už spomínaného Vladimíra, a preto všetko možné vynakladal na to, aby mu dôkladné vzdelanie a vychovanie dal.

- Ktovie, - hovorieval vždy pred svojou ženou, - na čo povolal pán boh nášho synka. Naša je len tá povinnosť, aby sme mu, ako len môžeme, dali najlepšiu výchovu. Veď si už potom udalosti sveta a života z neho vycibria a stvoria zvláštneho človeka. To je s človekom tak ako s pltníkom. Pltník si len svoju plť musí náležite pripraviť; už ho potom Váh ostatné naučí. Aj človek si musí pripraviť len takú plť, na ktorej by po Váhu života plával. A tá plť sú dôkladné znalosti a zošľachtenie srdca. Život ho potom aj ďalej ta zanesie, ako by sa bol spočiatku osmelil žiadať.

Neďaleko od mestečka *** ležala dedinka so starým porúcaným zámkom. Hory a doliny, hole a skaliská boli pre toto okolie strážcami aj hrôzy aj okrasy. Na konci dedinky, hneď pod zrúcaným zámkom, stál kaštieľ, zvonku nie veľmi krásny, lebo nestaval novšia móda. Bol ešte dedičstvom dedovským, voľakedy v polovici minulého storočia stavaný. V tomto kaštieli býval vnuk istej slávnej zemianskej rodiny, ratolesť otcov, čo v starých a už oddávna stíchnutých vojnách bojovávali. Pán ***ský zdedil dedinu i kaštieľ. Teraz v dostatku všetkého a zvyšku žil aj so svojou paňou a jedinou dcérou na svojich statkoch. A pretože už spomenutý pán Boleslavský mal veľmi dobrý chýr, vzal si ho za svojho fiškála a spoznajúc v ňom statočného muža, veľmi rád sa s ním aj pomimo povinností stýkal. Ich priateľstvo bolo veľmi tuhé a úprimné. Dedinka a statky pána ***ského neboli ďaleko od mestečka, v ktorom Boleslavský býval. Mária, tak sa volala jediná dcéra pána ***ského, bola skoro vrstovnicou s Vladimírom, Boleslavského synom. A že sa otcovia veľmi radi mali, bár Boleslavský priateľstvo svojho pána nenadužíval, aj v týchto dietkach sa rozmáhalo veľké priateľstvo. Boleslavský totiž brával so sebou svojho Vladimírka do susednej dedinky, kde medzitým, čo sa otcovia o procesoch a inších veciach zhovárali, dietky si vedeli nájsť svoje zábavky.

Boleslavského žena to síce ťažko niesla a často mužovi aj dohovárala, ale on sa nedal mýliť a vždycky hovorieval na jej dohovárky: - Nech sa učí chlapec smelosti, beztoho je akýsi plachý. V panskom dome vidí okresanejšie mravy, naučí sa pohybovať vo vyššom svete a má viac príležitosti vyvinúť sa. ...“


J. M. Hurban a esej v slovenskej publicistike

Esej je žáner náučnej literatúry, úvaha, v ktorej sa neobyčajným spôsobom spracúva odborná, najmä kultúrna problematika. Zaujímavo, príťažlivo, esteticky, vtipne a vecne chce presvedčiť alebo poučiť čitateľa.
Kým svetová esej sa začala vyvíjať koncom 16. storočia, na Slovensku v polovici 19. storočia. Za zakladateľov slovenskej esejistiky považujeme Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra (1815-1856). Obaja sa angažovali pri riešení troch okruhov problémov: v otázke sociálno-ekonomickej orientácie ďalšieho vývoja slovenského národa, v otázke charakteru revolúcie (evolučný či revolučný charakter) a v otázke spojencov revolúcie v boji o národnostné práva. V sociálno-ekonomickej orientácii patrili k liberálne demokratickému krídlu štúrovcov.
Z Diela II. som vybrala literárno-historickú esej.


Slovensko a jeho život literárny

1
Výsledok bádania a dlhovekého mudrovania - ktorý dospel v našom čase k jasnejšiemu povedomiu - je ten, že už iba to má právo na skutočnosť, na stavanie a život, čo sa ospravedlnilo pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey, tejto verejnej, obecnej mravnosti sveta. Duchovný život je poistením života svetského, obecného, zjavného a verejného: kde nie je tamten rozvinutý, tam ani tento dobrého zveľadenia, vzrastu a rozkvetu mať nemôže, ani vskutku nemá. Zato, hľa, sa ešte národy nikdy tak neobzerali na to, čo ony z duchovných darov alebo pokladov či už ukázali, či ešte len pre budúce ukázanie majú prichystané - ako to teraz vidíme uskutočňovať. Lebo keď sa národ po tom ohliada, čo on duchovné stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cítim vie, rozumie. T tomto ohliadaní s na cestu za sebou už odloženú, v tomto novom prehliadaní starých skutkov ducha vyrastá v ňom túžba a vôľa po nadložení, nadsadení a nadpradení stavby a nite dedovsko-otcovských svetoskutkov.

A k týmto kmeňom a národom, ktoré samy seba akoby vyhrabávajú a v nového človeka k životu povolaného obliekajú, patríme aj my Slováci, dávajúc na vedomie svetu, že ani my nechceme už viac zakliati hlivieť v tej kôre zemskej círeho telesného, nízkeho, podlého živobytia, ale túžime vyslobodiť sa zo stavu len práve trpiaceho k zasahovaniu do písma skutkov oslavujúcich v jednotlivých národoch celé človečenstvo. Cesta najprvšia, ktorou chceme k tomuto cieľu prísť, je upovedomenie v nás všetkého toho, čo sme už skutočne dokázali, čím sme na svete b o l i a b ý v a l i. A tu na tejto ceste spomenutia nachádzame aj miesta prázdne, ktoré kričia na nás, aby sme ich vyplnili a doplnili. Čistú, jasnú a zreteľnú povedomosť našej národnosti slovenskej síce darmo budeme hľadať po pustých poliach starovekosti; lebo náš kmeň nežil na svete samostatne, iba za jeden krátky čas, aj tento čas bol iba časom sily svetskej, telesnej, časom vojenskej surmy, v ktorom málo duch a čistá povedomosť, o toľko ale viac šabľa, halapartňa a budzogáň panovali. Minulosť nebola pre nás tou zemou, na ktorej by bol mohol k ovociu dozrievať kvet povedomia národno-slovenského, ale len zemou, na ktorej sa koreň i peň samého národa šíril, skúšal, k možnosti kvetu a ovocia ustaľoval a ujednostajňoval. Predsa sa ale musíme aj na to samotné živorenie ohliadať, a už i na tú čistú tabuľu, na ktorú náš národ ešte iba písať má svoje skutky, pozornosť našu obracať; najmä ale po tom sa čo najpilnejšie obzerať máme čo sa nám ukazuje ako skutočné puky čistejšieho národného povedomia na strome velebného Slovenska. (...)


J. M. Hurban a fejtón v slovenskej publicistike

„Satira málokedy napráva. Preto nech nie je len úsmevná, ale aj trpká, aby bláznov, ktorých nemôže napraviť, aspoň vytrestala."

Jean Paul

Za fejtón bolo dlho považované jednak všetko, čo bolo súčasťou samostatných inzertných, neskôr kultúrnych príloh významných periodík, jednak všetko, čo sa nachádzalo na prvej strane týchto novín a bolo od ostatného textu oddelené hrubou typografickou čiarou. Za fejtón sa v západoeurópskej tlači dodnes považuje celá kultúrna a spoločenská časť novín alebo ich príloha: správy, recenzie, kritika, úvahy, eseje, populárno-vedecké a cestopisné state, televízny seriál, spočiatku mal charakter humoristicko-satirického cestopisu.. V románskej a anglosaskej tlači (Times, Monde, New York Times a pod.) pod hlavičkou FEUILLETON vychádzajú reportáže, kritiky divadelných predstavení, koncertov, múzeí, galérií.
Prešpurské noviny v roku 1783 uverejnili fejtón U nás větrojezdci a v roku 1847 almanach Nitra uverejnil fejtonistické texty Jozefa Miloslava Hurbana Korytnické poháriky.

Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka
1
Prvý pohárik korytnickej vody tak mi udrel do nosa, do očí a do uší, do všetkých mojich zmyslov, že som sa zaraz cítil byť preložený pán boh sám vie do koľkorakých situácií života. Zakrútilo sa mi v hlave a ja som sa videl ako na tátošovi prenesený do iných svetov, kde ale tak vyzeralo — ako tu dolu na našej zemi.
Bože môj — čo mi to vtedy na myseľ prišlo!
Nuž ale reku, keď je tak, že je táto korytnická voda taká, musím ju osláviť, totiž musím ju po celom svete rozchýriť a roztrúbiť ako veľmi chýrnu, dobrú — čarovnú vodu korytnickú!
Chvála a sláva teda korytnickej doline a ešte väčšia aj chvála a sláva korytnickej vode!
— Nuž ale čože nám to tu zas píše? Čo je to za nová paráda tá Korytnica? — ozve sa dakto hen od Trnavy zo Šelpíc a odTrenčína z Trebiena.[1]
— Nuž ale sa nám, — pokračuje dáky prerozumný Šelpičan, — vždycky také veci spomínať budú, o ktorých nič nevieme?
— No len no, braček zo Šelpíc, len že sa neťukaj popredku, veď ti človek nemôže hneď všetko na tanieriku pod nos položiť. Oddýchni si trochu a zaraz očuješ, čo je to tá Korytnica. A pokým si budeš oddychovať, ja musím pár slovami o spôsobe, akým chcem písať, sa ohlásiť, pravdaže, toto bude nielen múdre, ale aj slané a mastné, ináč by som to ani nepustil z úst.
Najprv sa osvedčujem, že len veľmi krátko a málo budem písať, aby som tak nepochodil, ako daktorí spisovatelia Novín a Orla,[2] ktorí — neboráci — pre svoje dlhšie články dobreže neboli ukameňovaní! Ačak — to bude dobre?
— Hľaďže ti ho, hľa, hľa! Už chce pichať, ešte nič nepovedal. No veď ti ja dám! — Takto vrtiac nosom, hen od Trebiena sa ktosi zaiká.
Len také malé poháričky vám budem dávať spočiatku, aby ste mi moju zlatú Korytnicu veľmi neohovorili!
— No veď už len dávaj skôr, nech vidím, čo je to za voda, čo za Korytnica, čo za poháriky: postea addemus nos opinionem nostram![3] — Takto sa zvedavý čitateľ Nitry[4] domáha!
Hovorím vám, že chcem byť stručný. A teraz už dosť na tomto prvom poháriku, z ktorého vidieť, že od neho dajedným v nose zavrtelo. Veď aj mne sa zakrútilo v nose, keď som prvý v Korytnici vypil.

[1] od Trnavy zo Šelpíc a od Trenčína z Trebiena — Podľa obyvateľských prezývok v Šelpiciach merajú rozum (aj Rozumkovo). O Trebieni (teraz súčasť obce Adamovské Kochanovce v okr. Trenčín), kde pred päťdesiatimi rokmi stáli už iba 4 domy, sa nám nepodarilo nájsť obyvateľskú prezývku. Hurban obidva názvy používa na označenie zaostalosti, nedôverčivosti voči novotám.
[2] spisovatelia Novín a Orla — ide o Slovenskie národnie noviny a ich literárnu prílohu Orol tatranský; vychádzali dvakrát týždenne v r. 1845 — 1848.
[3] postea addemus nos opinionem nostram — (lat.) potom povieme svoju mienku.
[4] Nitra — almanach Nitra, ktorý začal Hurban vydávať r. 1842


Záver

Na záver si dovoľujem vzdať hold tejto veľkej osobnosti slovenského národa

Významná osobnosť evanjelickej cirkvi a celého slovenského národa ThDr. Jozef Miloslav Hurban zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom, kde má postavený aj pomník na miestnom cintoríne. Pripomíname si 120. výročie úmrtia jedného z hlavných predstaviteľov tzv. starej školy hlavného prúdu slovenského národného hnutia v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Na jeho počesť vznikla aj známka s jeho podobizňou.


Slávnostné vyhlásenie Roka Jozefa Miloslava Hurbana

Rok 2007 na pôde NR SR slávnostne vyhlásil predseda národnej rady Pavol Paška spolu s predsedom Trenčianskeho samosprávneho kraja Pavlom Sedláčkom za Rok Jozefa Miloslava Hurbana. Aj takýmto spôsobom a viacerými sprievodnými akciami sme si pripomenuli 190. výročie narodenia a 120. výročie úmrtia tohto významného predstaviteľa štúrovskej generácie a prvého predsedu Slovenskej národnej rady, rodáka z Beckova.

Slovensko má iba nemnoho velikánov, ktorí si zasluhujú takú veľkú pozornosť a úctu všetkých občanov. „Hurban, ktorý je jeden z najvýznamnejších slovenských dejateľov, je úzko spätý aj s históriou NR SR a so vznikom slovenskej štátnej reprezentácie,“ pripomenul Paška. Na vyhlásení zaznela aj slávnostná fanfára, ktorú Vladimír Kočický skomponoval špeciálne na túto príležitosť, na ktorej sa zúčastnili aj príbuzní J. M. Hurbana. Parlament o vyhlásení roku J. M. Hurbana rozhodol 30. januára 2007.
Na počesť J. M. Hurbana sa konala vo foyer slovenského parlamentu aj výstava fotodokumentov pripomínajúca jeho život a dielo. Táto výstava neskôr putovala po celom Slovensku. V marci 2007 v Beckove otvorili celoročnú expozíciu venovanú známemu rodákovi. V apríli bol v Trenčíne celoslovenský seminár pre pedagogických pracovníkov o živote a diele J. M. Hurbana. V auguste si pripomenieme 160. výročie zasadnutia spolku Tatrín v Čachticiach. Na J. M. Hurbana ako prvého predsedu SNR sa spomínalo v septembri v múzeu Slovenských národných rád v Myjave. Rok J. M. Hurbana vyvrcholil vo februári tohto roku v Hlbokom, kde pred 120 rokmi zomrel. Ministerstvo školstva sa taktiež pripojilo k oslavám a v polovici februára vyhlási literárnu súťaž venovanú Hurbanovi.

J. M. Hurban bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 - 1849. Bol vydavateľom a redaktorom najstaršieho literárneho periodika v Strednej Európe - Slovenských pohľadov, ktoré vychádzajú dodnes ako najstarší stredoeurópsky literárny časopis. Asistoval pri tvorbe novej spisovnej slovenčiny a organizačne ju presadzoval v almanachu Nitra. V júli 1843 na fare v Hlbokom spolu s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom sa rozhodli uzákoniť novú spisovnú normu, tzv. Štúrovu slovenčinu ako celonárodný literárny jazyk Slovákov, a to na základe dovtedajšieho stredoslovenského nárečia.


JOZEF MILOSLAV HURBAN

„Je silná, príťažlivá osobnosť, takmer polstoročie stál v dejinách – v literárnych, aj v tých, ktoré rozhodovali o osude slovenského národa vari v najneprajnejších časoch. A stál nie hocijako, len tak po členky, kdesi pri brehu, ale vždy v dejinnom prúde takmer vždy najmenej do pása. Patril medzi velikánov slovenskej kultúry a vtlačil jej pečať svojej osobnosti“ /Winkler, 1987, str. 7/.
Jozef Miloslav Hurban, tento veľký človek, zostane navždy zapísaný do histórie slovenského národa, so všetkým, čo k tomu patrí – od spisovnej slovenčiny, cez boj za slovenskú hrdosť až po obetavú činnosť pre dobro verejnosti a národa na úkor svojho vlastného pohodlia a bezpečia. Zaslúži si obdiv, úctu a vďaku od každého jedného z nás za všetky veľké činy a za nesmierne odhodlanie, s akým za slovenský ľud po celý svoj život bojoval. Svojím zanietením a obetavosťou pre vznešenejšie ciele a pre väčšie dobro všetkých Slovákov, sa dnes môže právom zaraďovať medzi Najväčšie Osobnosti Slovenska, spolu s takými velikánmi akými boli Ľudovít Štúr či Michal Miloslav Hodža.


PRÍLOHA 1


Úryvok z roku 1861 je z reči J. M. Hurbana, spolutvorcu Memoranda národa slovenského, ktorý bol odovzdaný na Ministerstve vnútra vo Viedni a uviedol požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii.



MEMORANDUM


1: „Čo po dištrikte? – tak Hurban rečnil,
keď mŕtvou hrudou ostane,
národ slovenský aby sa zvečnil,
zaujať má vedy pláne:
Musí sa vzdelať, zmravniť, usvorniť,
v duchovnej ríši zhmotniť,
znázorniť –
náš ľud vedu potrebuje.
Učené spolky, národné školy,
akadémie, náuk kostoly,
len v týchto národ jestvuje.

V úrodnú pôdu padli tie slová,
Slovák o nich myslí, dumá –
splápola srdce, vôľa hotová,
skvitnúť musí veda, uma.
Ale prostriedky: kde striebro, zlato?
Skade vyčaríš poklady na to?
Oj, veľká naša chudoba.
Skadé? nuž počuj, vzdelaný svete,
slovenská lipa v úplnom kvete:
Ján Čipka naša zásoba.

Povstal – a stíchli zhovorov vlny,
on sladkým hlasom hovorí:
„Túha po vede naša sa splní,
vzdelanosť si Slovák stvorí.
Ja ta prednášam svoju zdravicu:
Boh nám založiť pomôž Maticu,
žertvujem jej tisíc zlatých.
Sľubujte, páni, a splňte sľuby,
len kto svoj národ i skutkom ľúbi,
je syn pravý Tatier svätých.“

Jak tisíc iskier za meteórom,
tak za Čipkom sľubov roje:
tu samohlasne, tu zvučným chórom
vyslovujú žertvy svoje…

A: A ešte v ten večer sa medzi zhromaždenými upísalo päťtisíc
zlatých – päťkrát toľko, ako dal neskoršie cisár.