Už po víťazstve nad Sextom Pompeiom totiž vyhlásil, že v Ríme občianske vojny navždy skončili. Octavianus si dal zložiť prísahu vernosti od zhromaždenia celej Itálie. V námornej bitke pri Actiu v septembri 31 pred n. l. boli Antonius s Kleopatrou porazení. Zutekali z boja a vrátili sa do Alexandrie. Čoskoro sa ocitli v pasci. Octavianus tiahol k mestu a Antoniovo loďstvo a jazda zradili. Antonius si podľa mylnej informácie myslel, že kráľovná je mŕtva, a tak spáchal samovraždu. Octavianus prišiel do Alexandrie 30. augusta 30 pred n. l.. Kleopatra sa nechcela dať v okovách priviesť do Ríma, a tak dala prednosť smrti. Nechala sa uštipnúť hadom. Egypt bol anektovaný a Octavianus sa mohol vyhlásiť za obnoviteľa mieru.

13. januára 27 pred n. l. v priebehu zasadania senátu sa Octavianus v presvedčení, že dovŕšil svoje dielo, prekvapivo vzdal všetkých právomocí. Vysoké zhromaždenie mu udelilo korunu z dubových listov. Tri dni odmietal prosby senátu, aby sa znovu ujal vlády, až nakoniec sa nechal prehovoriť a 16. januára prijal meno Augustus (Vznešený), titul ovenčený náboženskou aureolou a potvrdzujúci jeho autoritas – morálnu autoritu dodávajúcu jeho rozhodnutiam konečnú váhu. Provincie boli rozdelené: senát dostal staré, veľmi urbanizované provincie bez väčších problémov, Augustus ešte málo romanizované provincie, v ktorých boli potrebné légie na obnovenie mieru. Na splnenie tejto úlohy na desať rokov získal prokonzulské impérium, moc vojenského velenia. Od tej chvíle mladý muž sústredil vo svojich rukách všetku moc. Roku 23 pred n. l. získal doživotne imperium maius, najvyššiu moc zo všetkých magistrátov, moc tribúna ľudu a súhrn moci plebejských tribúnov, čo mu dovoľovalo v mene ich ochrany postaviť sa proti akémukoľvek rozhodnutiu iného magistrátu.

V roku 12 pred n. l. sa stal aj najvyšším kňazom a roku 2 pred n. l. sa vyhlásil za „Otca vlasti“ (pater patriae). Kumulácia všetkých týchto mocí, zdedených z republikánskych úradov, mu dodávala absolútnu, dosiaľ nepoznanú moc. Augustus robil vštko preto, aby zamaskoval monarchistickú stránku zriadenia pod republikánskym šatom, pretože nezabúdal na smutný osud svojho adoptívneho otca obvineného z túžby po kráľovskom titule. Moc tribúnov ľudu sa obnovovala každý rok, kým existovali magistráty. Odmietal niektoré právomoci, ktoré by mohli poburovať, ako napríklad diktatúru. Vyhlasoval sa za prvého občana, princepsa, a odmietal, aby ho volali dominus (pán). Vždy zdôrazňoval význam senátu. Vo východnej časti ríše sa však Augustus nechal titulovať basileus (kráľ), čomu sa však dôsledne vyhýbal v Ríme.

Augustovou ctižiadostivosťou bolo spacifikovať oblasti, ktoré sa ešte vzpierali rímskej nadvláde a sčasti aj severozápad Hispánie. V roku 26 pred n. l. tam viedol vojenské ťaženie proti Kantabrom a Austorom, no vojenským nadaním veľmi nevinikal. Vystrašila ho každá búrka, pred ktorou sa skrýval pod tuleňou kožou známou tým, že zaháňa blesky. Do Ríma sa musel v roku 24 pred n. l. vrátiť bez toho, že by sa mu podarilo v krajine nastoliť mier. Bolo treba vyčkať až na Agrippove výboje v rokoch 20 a 19 pred n. l.. Spojenie s Galiou sťažovali nepodrobené alpské kmene. Po dlhých vojenských operáciách v západných Alpách mohol Augustus napokon vztýčiť pamätník víťazstva v La Turbie (pri dnešnom Monaku) s menami 45 podrobených národov. Dobytie severných Álp bolo jednoduchšie a viedlo k vytvoreniu provincií Raetia a Noricum. Principes si chcel podmaniť aj germánske kmene, ktoré ho ohrozovali z ľavého brehu Rýna a rozšíriť hranice Rímskej ríše až po Labe.

Prvé výpravy pod velením jeho nevlastného syna Nera Claudia Drusa boli veľmi nádejné, ale jeho smrť roku 9 pred n. l. zabrzdila vojenské operácie. Germáni sa zjednotili pod velením Arminia, ktorý prichystal pre legáta Publia Quintilia Vara pascu v močiaroch uprostred Teutoburského lesa roku 9 n. l.. Tri légie boli zmasakrované a Varus spáchal samovraždu. Táto porážka mala veľký ohlas. Zúfalý Augustus si búchal hlavu o stenu a kričal: „Varus, Varus, vráť mi moje légie!“ Ale v rozprávaní o týchto hrdinských činoch, ktoré sám spísal a ktoré boli po jeho smrti vytesané pred jeho mauzóleom, tvrdil, že Rím od tej chvíle ukončil ekumenické výboje v obývanom svete. Toto poslanie všeobecnej nadvlády si želali bohovia.

Po desaťročiach občianskych vojen bola Rímska spoločnosť rozvrátená a úbytok obyvateľstva taký veľký, že dokonca hrozilo, či prežije. Pokles pôrodnosti zasiahol najmä vysoké vrstvy a Augustus urobil rad opatrení, aby ho zastavil. V roku 18 pred n. l. bol odhlasovaný zákon o manželstve, ktorý znevýhodňoval slobodných, a nútil senátorov a jazdcov, aby sa ženili a mali deti. Zaviedol „právo troch detí“, ktoré zaručovalo politické a finančné výhody otcom početných rodín. Zákon o cudzoložstve trestal nevernú manželku i s milencom vyhnanstvom. Pri tejto príležitosti pred senátom predniesol chváloreč na svoju ženu Líviu, stelesňujúcu dokonalú rímsku matrónu. Rôzne opatrenia boli zamerané na stanovenie štatútu senátorského poriadku. Na získanie senátorskej funkcie stanovil majetkový cenzus milión sesterciov. To zreteľne odlíšilo senátorov a jazdcov, ktorí mali vyhradenú väčšinu novovytvorených administratívnych funkcií.

V Ríme, kde sa počet obyvateľov blížil k miliónu, bolo jedným z hlavných problémov zásobovanie. Bolo potrebné zabezpečiť ľudu dostatok potravín a vody. Augustus v tomto smere vytvoril rôzne služby: prefektúru annony (úroda, obilie), ktorá mala na starosti zásobovanie obilím a spravoval ju cisársky úradník prefectus annonae; dozor nad vodou, ktorý vykonával senátor spravujúci mestské akvadukty. Panovník upevňoval svoju popularitu aj rozdeľovaním peňazí plebsu a podnietil monumentálnu výstavbu hlavného mesta ríše: zasvätil ho Apolónovi, pod ochranou ktorého bol vybudovaný výnimočne prepychový chrám. Na starom republikánskom fore zdobenom dvoma výťaznými oblúkmi dal vybudovať nový chrám zasvätený Marsovi Ultorovi (Pomstiteľovi). Podobne konali aj ďalší významný Rimania. Na smrteľnej posteli sa Augustus právom pochváli, že Rím z tehál premenil na Rím z mramoru.