Gaius Octavius sa narodil roku 63 pred n. l. v rímskej rodine pôvodom z Velitrae v Latiu, mesta na úpätí Albanských hôr. Jeho otec sa druhý raz oženil s Atiou, neterou Iulia Caesara, s ktorou mal dve deti. V deň narodenia Octavia senátor Nigidius Figulus, uznávaný astrológ, vyhlásil, že sa práve narodil pán sveta. Po predčasnej smrti svojho otca v roku 59 sa jeho matka znovu vydala a Octavia dala do opatery starej mame Iulii. Caesar si ho vzal pod svoju ochranu a zveril mu prípravu plánovanej veľkej výpravy proti Partom. Po zavraždení Caesara 15. marca 44 pred n. l. konzul Marcus Antonius sa vydával za jeho politického dediča, no verejné otvorenie diktátorovho testamentu po pohrebe ukázalo, že si Caesar adoptoval Octavia a určil ho za svojho následníka. Na znak smútku sa Octavius prestal od chvíle, ako sa dozvedel o Caesarovej smrti, holiť. S Antoniom sa pretekali v dokazovaní prehnanej oddanosti diktátorovi. Po prudkých Cicerových útokoch proti Antoniovi ho senát vyhlasil za verejného nepriateľa, a vojská vedené konzulmi a Octaviom ho porazili v bitke pri Modene v apríli 43 pred n. l.

Avšak na zranenie v boji zahynuli i obaja konzuly. Octavianus prevzal s jednoznačnou samozrejmosťou ich vojska, čím sa vojensky neobyčajne posilnil. Keď senát odmietol Octaviovi konzulát, tiahol s vojskom na Rím a silou mu vnútil zvolenie za konzula 19. augusta 43 pred n. l.. Konečne bola uznaná jeho adopcia a prijal meno Gaius Iulius Caesar Octavianus. V správnej predtuche dal Ovtavianus zrušiť senátne uznesenie, ktorým boli Antonius a jeho prívrženci prehlásení za nepriateľov štátu. Tento ťah uľahčil nasledujúce jednanie. Octavianus sa spojil s Antoniom a Lepidom, ďalším Caesarovím generálom, a všetci traja v októbri 43 pred n. l. vytvorili tzv. druhý triumvirát na päť rokov. 27. novembra 43 pred n. l. bol Titiovým zákonom oficiálne potvrdený, každému triumvirovi boli pridelené légie a oblasť vládnutia. Triumvirovia vypracovali proskripčné zoznamy, ktorým padlo za obeť 300 prorepublikánskych senátorov a 2000 jazdcov.

Medzi nimi bol aj Cicero, ktorého zahrdúsil istý centúrion pri Formii. Octavianus sa vraj niekoľko dní bránil proti takémuto postupu, predovšetkým vraj chcel zachrániť Cicera, ktorého Antonius stíhal s bezmeznou nenávisťou. Zbožštenie Caesara odhlasoval senát v januári 42 pred n. l.. Zostávalo už len potrestať jeho vrahov Bruta a Casia, ktorý ušli do Grécka. Brutus a Cassius postavili na východe ríše 19 legií, naviac mali k dispozícii pomocné oddiely miestnych vládcov. Vojakov zhromaždili v Macedónsku, kam Antonius a Octavianus poslali po lodiach svojich 28 legií. Brutus A Cassius boli porazení v bitke pri Filippách v októbri 42 pred n. l., kde spáchali samovraždu. Ukázalo sa, že šlo o Antoniovo víťazstvo. Chorý Octavianus sa dal na útek a tri dni sa skrýval v močiaroch. Brutovi odsekli hlavu a poslali do Ríma.

Triumvirovia prikročili k novému rozdeleniu oblasti vládnutia. Antonius mal urobiť poriadok na východe, Octavianus sa vrátil do Ríma, kde narazil na nepriateľstvo konzula Lucia Antonia, brata Marca Antonia. Obkľúčil ho v Perugii, v Umbrii. Mesto bolo dobyté a kruto potrestané. Aby sa zavďačil veteránom, pristúpil ku konfiškáciám a vyhnal dav italských drobných vlastníkov. Octavianus sa stal pánom Itálie a znovu uzavrel dohody s Antoniom v Brundisu v októbri roku 40 pred n. l.. Sebe pridelil západ, Antoniovi Východ a Lepidovi zostala Afrika. Na spečatenie mieru sa Antonius oženil s Octavianovou sestrou Octaviou. Triumvirát bol obnovený na ďalších päť rokov roku 37 pred n. l. a Octavianus sa mohol plne sústrediť na boj proti Sextovi Pompeiovi, synovi Gnaea Magma ,,Veľkého“. Sextus Pompeius, ktorý ovládal more a označoval sa za Neptunovho syna (Neptuni filius), Pompeius v tom čase obsadil Sicíliu a blokoval zásobovanie Ríma obilím. Po porážke pri mise Scilla roku 38 pred n. l. Octavianus znovuobnovil loďstvo a s Agrippovou pomocou Pompeia porazil v bitke pri Naulochu, neďaleko Messiny v septembri 36 pred n. l.. O krátky čas kvôli tajným kontaktom so Sextom Pompeiom odstránil aj Lepida.

Octavianus ho prinútil žiť v stráženej rezidencii, ale titul najvyššieho pontifika, hlavy rímskej cirkvi, mu ponechal. Trumvirát neprežil. Čoskoro sa začalo zväčšovať napätie medzi Octavianom a Antoniom, ktorý pod vplyvom Kleopatry viedol stále výraznejšiu provýchodnú politiku. Octavianus šikovne využil chyby Antonia, ktorý pridelil Egyptu početné oblasti dosiaľ patriace Rímu a pred senátom citoval z Antoniovho testamentu. Antonius v ňom stanovil, že má byť po svojej smrti pochovaný po Kleopatrinom boku v Alexandrii. Deti, ktoré mu porodila Kleopatra, mali vládnuť ako králi nad územím, ktoré bolo majetkom Ríma, pretože ho dobyli rímske vojská. Hrobka v Alexandrii naviac dokazovala, že sa zriekol svojho rímskeho pôvodu. V senátu bola Antoniovi odobratá všetka moc i dlho predtým stanovený konzulát na rok 31 pred n. l.. Vojna však bola vyhlásená Kleopatre, jej vojsko ohrozovalo Rím a Itáliu. Antonius tejto žene a jej kúzlu úplne prepadol a nebol schopný ďalej jednať. Octavianus sa tak mohol oficiálne vyhnúť vyhláseniu občianskej vojny.