Vnútorné členenie slovenského národného jazyka
Slovenský spisovný jazyk sa vyvinul zo spoločného jazyka všetkých Slovanov – praslovančiny. Používala sa do 9. storočia, kedy Konštantín a Metod prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk – staroslovienčinu. Po zániku Veľkej Moravy sa používala slovakizovaná čeština. V čase národného obrodenia dochádza k prvým pokusom o uzákonenie spisovnej slovenčiny – Anton Bernolák – bernolákovčina (západosl. nárečie). K definitívnemu uzákoneniu spisovnej slovenčiny došlo v roku 1843 Štúrom, Hurbanom a Hodžom.

Až do roku 1918 trvalo obdobie maďarizácie, takže spisovná slovenčina sa začala naplno rozvíjať až po vzniku ČSR. Od roku 1996 je slovenčina štátnym jazykom SR. Spisovná slovenčina je prirodzený živý jazyk nášho národného spoločenstva, ktorý v sebe zahŕňa veľa jazykových foriem. Je územne vymedziteľný, vnútorne diferencovaný, sociálne rozvrstvený.

Do národného jazyka patrí:
1. spisovná forma
2. štandardná forma
3. subštandardná forma
4. nárečová forma

Spisovný jazyk (forma) – má celonárodnú a celospoločenskú platnosť, ktorá je kodifikovaná pravopisnými a výslovnostnými pravidlami. Tie sú sústredené v Pravidlách slovenského pravopisu v krátkom slovníku slovenského jazyka.

Štandardná forma sa používa pri bežnom dorozumievaní, nedodržiava všetky normy. Napr. nesprávne používa predložky (nie pri štadión, ale k štadiónu).

Subštandardná forma má tiež celonárodnú platnosť, ale využíva také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom variante. Táto forma využíva tvary slov odlišné od spisovnej normy. Napr. západoslovenský variant – tvrdá výslovnosť, Topoľčany – mliko, drik (od rieky Nitry, ktorá delila TY a NR).

Nárečová forma – člení sa na územné nárečia, napr. spišské, trnavské, záhorácke, zemplínske a sociálne nárečia, tzv. slangy