Život Ľudovíta Štúra
Vedúca osobnosť slov. nár. obrodenia. Narodil sa v Uhrovci v rodine učiteľa. Študoval na nemeckom gymnáziu, neskôr na lýceu v Bratislave. Tu sa stal členom Spoločnosti česko-slovanskej. Bol veľmi aktívny v práci s mládežou- vychádzka na Devín, prehlboval záujem o literatúru. Bojoval proti národnému útlaku, rozvíjal myšlienku slovanskej vzájomnosti. Mládež viedol podľa hesla „veľa tvoriť, málo troviť a učiť sa.“
Pôsobil ako zástupca profesora Palkoviča na Katedre reči a lit. česko-slovenskej. Študoval aj v Nemecku v Halle, po návrate prednášal slovanskú a európsku lit. Keďže sa nevzdal vlasteneckých názorov a vystupoval proti maďarizácii, úrady ho zbavili profesorského miesta (odchod štúrovcov do Levoče). Žil pod policajným dozorom v Modre. Tu aj zomrel na následky zranenia pri poľovačke.
Osobnosť Ľudovíta Štúra
Publicista (novinár)
- vydával prvé slov. noviny - Slovenské národné noviny z lit. prílohou Orol tatranský. Noviny informovali o politike, hospod. a kultúre. Štúr v nich žiadal:
- zrušenie poddanstva
- zdanenie šľachty
- rozvoj obchodu a priemyslu
- rozvoj nár. školstva
Politik
- bol poslancom na uhorskom sneme za mesto Zvolen. Pamätná je jeho Reč na uhorskom sneme - 1847. Aj tu vystupoval za slobodu Slovákov. Žiadal zrušenie poddanstva a rozšírenie nár. školstva. Šlo mu o odstránenie feudalizmu: „My chceme slobodu, to je náš cieľ a svätá naša túžba.“
V máji 1848 v Liptovskom Mikuláši spolu s Hodžom a Hurbanom zostavil Žiadosti slov. národa. Žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a v školách, samostatnosť Slovenska v rámci Uhorska. Za túto činnosť bol na nich vydaný zatykač. Utiekli do Čiech a tieto žiadosti predniesli na slovanskom zjazde v Prahe. V revolúcii 1848 bojovali Štúrovci na strane Viedne, ale ani Viedeň ich požiadavky nesplnila a revolúcia sa pre štúrovské hnutie skončila neúspechom.
Básnik
- napísal dve básnické zbierky: Dumky večerní, Spevy a piesne.
Dumky večerní sú napísané v češtine. V popredí je smútok z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Štúr žiali nad sebou, nad ťažkým údelom ľudu. Vyjadruje lásku k domovu. Vytvoril v nej prvú osobnú aj reflexívnu lyriku. Už v tejto zbierke vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov aj za cenu života:
„Ať padneme, však padneme,
hodní svého rodu,
vnukúm naším nabudeme volnost a svobodu.“
Spevy a piesne predstavujú tvorbu z porevolučných rokov. Sú to prevažne elegické básne v ktorých básnik žiali nad stratou blízkych a nad stratou ideálov z mladosti. V epických a lyrických básniach zobrazuje rodný kraj.
Jazykovedec
- napísal dve jazykovedné diela:
1. Náuka reči slovenskej - zahŕňa gramatiku nového jazyka
2. Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí - zdôvodňuje potrebu uzákonenia spisovného jazyka. Podľa neho je jazyk dôkazom samostatnosti a jednoty národa. Slovenčina je krásna, čistá, ľubozvučná, hodná lit. pestovania.
Teoretik
- s teoretických prác Ľudovíta Štúra sú známe:
1. Slovanstvo a svet v budúcnosti - vyjadril v ňom svoje sklamanie s výsledkov revolúcie 1848-1849. Zamýšľa sa nad slovanskou otázkou a rozvíja myšlienku, že pomoc pre Slovákov môže prísť z cárskeho Ruska ktoré si zachovalo slobodu.
2. O národných piesňach a povestiach plemien slovanských - prejavil v ňom záujem o ľudovú slovesnosť, názory na literatúru. Ľudová slovesnosť je základom literárnej tvorby. Štúr sa zamýšľal nad históriou národov, hovorí, že každý národ sa niečím preslávil (Germáni - hudbou, Románi - mohutnými stavbami). Slovania sa preslávia spevom a piesňami, lebo Slovania sú národom spevným, slovným. Všetko čo Slovan cíti, vyjadrí slovom, piesne sú odrazom duše Slovanov.
Vnútorné členenie slovenského národného jazyka
Slovenský spisovný jazyk sa vyvinul zo spoločného jazyka všetkých Slovanov – praslovančiny. Používala sa do 9. storočia, kedy Konštantín a Metod prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk – staroslovienčinu. Po zániku Veľkej Moravy sa používala slovakizovaná čeština. V čase národného obrodenia dochádza k prvým pokusom o uzákonenie spisovnej slovenčiny – Anton Bernolák – bernolákovčina (západosl. nárečie). K definitívnemu uzákoneniu spisovnej slovenčiny došlo v roku 1843 Štúrom, Hurbanom a Hodžom.
Až do roku 1918 trvalo obdobie maďarizácie, takže spisovná slovenčina sa začala naplno rozvíjať až po vzniku ČSR. Od roku 1996 je slovenčina štátnym jazykom SR. Spisovná slovenčina je prirodzený živý jazyk nášho národného spoločenstva, ktorý v sebe zahŕňa veľa jazykových foriem. Je územne vymedziteľný, vnútorne diferencovaný, sociálne rozvrstvený.
Do národného jazyka patrí:
1. spisovná forma
2. štandardná forma
3. subštandardná forma
4. nárečová forma
Spisovný jazyk (forma) – má celonárodnú a celospoločenskú platnosť, ktorá je kodifikovaná pravopisnými a výslovnostnými pravidlami. Tie sú sústredené v Pravidlách slovenského pravopisu v krátkom slovníku slovenského jazyka.
Štandardná forma sa používa pri bežnom dorozumievaní, nedodržiava všetky normy. Napr. nesprávne používa predložky (nie pri štadión, ale k štadiónu).
Subštandardná forma má tiež celonárodnú platnosť, ale využíva také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom variante. Táto forma využíva tvary slov odlišné od spisovnej normy. Napr. západoslovenský variant – tvrdá výslovnosť, Topoľčany – mliko, drik (od rieky Nitry, ktorá delila TY a NR).
Nárečová forma – člení sa na územné nárečia, napr. spišské, trnavské, záhorácke, zemplínske a sociálne nárečia, tzv. slangy
