Roku 1477 sa vybral do Gallway v Írsku. Nevieme presne, čo sa tam dozvedel od drsných morských vlkov, no iste počul rozprávať o Branových, Maelduinových a Brandanových plavbách. S pomocou írskeho sprievodcu sa dostal aj na Island. Tu sa pravdepodobne stretol s biskupom Magnusom Eyjolssonom, opátom helgafellského kláštora. Práve v tomto kláštore boli zredigované a uschované najstaršie kroniky, týkajúce sa Grónska a Vinlandu. Strávil niekoľko rokov na Azoroch, Madeire, Kanárskych ostrovoch a na ostrovoch Zeleného mysu. Na všetkých týchto miestach zozbieral správy a dôkazy súvisiace s existenciou krajín na západe. Ukázali mu kmene stromov, neznáme druhy rastlín a predmety, ktoré priniesli morské prúdy. Ľudia na Azoroch tvrdili, že cudzie bárky a telá dvoch mužov neznámej rasy stroskotali na pobreží a že prišli od západu...

Krištof Kolumbus vedel, tak ako všetci najpokrokovejší myslitelia jeho doby, medzi nimi aj príslušníci katolíckeho duchovenstva, že Zem je guľatá. Avšak tak, ako všetci jeho súčasníci, podceňoval vzdialenosti. V roku 1477 vyšlo v Benátkach dielo istého Eneu Silvia Piccolominiho, vášnivého astronóma a vedca, ktorý vždy bojoval za to, čo bolo ešte len hypotézou. Kolumbus si preštudoval a cenil túto knihu. Silvio Piccolomini nebol nikto iný ako Pius II., ktorý bol pápežom v rokoch 1458-1464!

Ako to teda vlastne bolo s nevzdelanosťou a zadubenosťou cirkevných predstaviteľov, ktorí "nechceli veriť" v existenciu krajiny na západe? Len niekoľko mesiacov pred odchodom Krištofa Kolumba vymenoval pápež Alexander VI. práve nového grónskeho biskupa! Opäť nás tu trocha dôslednejšie pozorovanie histórie privádza do bodu, kde si s úprimnosťou k sebe musíme priznať, že nerozumieme už vôbec ničomu. A bez porozumenia skrytých, duchovných skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre svetodejinný vývoj, tomu ani porozumieť nemôžeme. Nevdojak sa nám v duši vybavujú Goetheho slová, že "dejiny, tak ako sa podávajú, sú len bájka".

Nórsky moreplavci, ktorí boli vo vodách celého severného Atlantiku ostrieľanými morskými vlkmi, prichádzali na svojich drakkaroch priamo do Ríma, na sväté púte. Vatikánska stolica bola tá prvá, ktorá najlepšie vedela o existencii obrovského kontinentu na západe! Tak prečo potom to spiatočníctvo a popieranie? Práve preto! Pretože vedeli nielen o existencii kontinentu na západe, ale aj o kvalite éterických síl, ktoré na tomto kontinente vyžarujú zo zeme (každé miesto má svoje špecifické vyžarovanie) a o ich dlhodobom účinku na ľudskú psychiku.

Vedeli o tom, čo sa v súčasnej antropozofickej terminológii nazýva "ahrimanským pokušením", čo by sme v bežnej reči mohli nazvať "pokušením materializmu". Vedeli o oných silách, pod vplyvom ktorých sa ľudská túžba po duchovnom zlate, po duchovnom slnku – Kristovi, vložená do každej duše, mení na posadnutosť pozemským zlatom, na druh šialenstva, akému potom skutočne prepadli Španieli a Portugalci pri hľadaní bájneho El Doráda, aké opísal Jack London vo svojich románoch o zlatokopoch na Aljaške. Posadnutosť, ktorá po výmene zlata za papierové bankovky – doláre, pokračuje v Spojených štátoch dodnes.

Rudolf Steiner sa zmieňuje o tomto úmyselnom prerušení stykov medzi Amerikou a Európou v súvislosti s pôsobením írskych zasvätencov, ktorí od 4. a 5. storočia pracovali na príprave nadchádzajúcej, piatej poatlantskej epochy v Európe: "Čo vtedy urobili, aby sa toto do istej miery ešte naivné obyvateľstvo Európy ochránilo, izolovalo od určitých škodlivých vplyvov? Usmernili vývoj tak, že námorná plavba, ktorá kedysi existovala medzi severnými krajinami a Amerikou, bola postupne potlačená... veci sa zariadili postupne tak, že európske obyvateľstvo na Ameriku nakoniec celkom zabudlo, že vzťahy s Amerikou vymizli...

Menovite z Ríma bol vývoj usmerňovaný tak, že z určitých dôvodov sa spojenie s Amerikou celkom stratilo... Na tom mali významný podiel írski mnísi... V starších časoch tu boli z Ameriky celkom určité vplyvy; ale práve v období, keď začínala piata poatlantská epocha, mali sa veci mať tak, aby európske ľudstvo nebolo Amerikou ovplyvnené... aby verilo, že žiadna Amerika nejestvuje. Až s nástupom piatej poatlantskej epochy bola Amerika (znovu) objavená..."

Vidíme teda, že ohnisko poatlantského kultúrneho vývoja ležalo až do konca epochy vývoja duše pocitovej (747 pr. Kr.) na Východe, v Ázii. Potom sa presunulo do stredu, do Grécka, do Európy. Ale až s nástupom epochy duše vedomej (15. st.) pristupuje k vedúcemu kultúrnemu vývoju ako faktor Amerika. Ojedinelé a veľmi pomalé styky medzi Európou a Amerikou v prvých storočiach stredoveku nepredstavovali žiadne nebezpečie.

V posledných storočiach pred Kolumbom boli však tieto styky násilím zbrzdené, správy o Amerike cieľavedome stiahnuté. Európa (a jej kresťanský vývoj) mala, takpovediac, až do 15. storočia "nárok" byť uchránená od vplyvu Ameriky; lebo onomu pokušeniu, ktoré čakalo na americkom kontinente, jednoducho nemohla odolávať duša pocitová, ani rozumová, ale len duša vedomá, a aj tá len vtedy, keď chce, keď sa o to zo všetkých síl usiluje. Tu máme zároveň odpoveď na to, prečo koloniálne zlato zruinovalo ekonomiku Španielov a Portugalcov, no nie ekonomiku Anglicka a Nizozemska. Toto "spiatočníctvo" katolíckej cirkvi sa vo svetle hlbších poznatkov ukazuje ako čin, ktorý vyplýval z poznania hlbších zákonov vývoja ľudskej rasy. Možno táto interpretácia dejín nie je "dokázaná", v každom prípade však dáva zmysel. Zatiaľčo oficiálna verzia dejín nedáva zmysel žiadny.